Jeden je pri nakrúcaní pravou rukou režiséra, druhá sa snaží byť neviditeľná a hľadať správny moment na vyhotovenie snímok, ktoré film budú môcť dostatočne spropagovať a reprezentovať. Obaja však pozerajú do objektívu, myslia obrazom a neskončia, kým nie sú spokojní s tým, čo vytvorili. „Kameraman musí nájsť rovnováhu medzi technickými znalosťami a obrazotvornosťou. V slovenčine náš názov profesie – kameraman – pomenúva viac technický aspekt. Presnejší mi pripadá anglický variant – director of photography. Cítim sa teda viac ako autor filmového obrazu, než nejaký strojník hýbajúci rôznymi páčkami na kamere, i keď i to je dôležitá súčasť tohto remesla,“ priblížil pre Pravdu Martin Štrba. Áno, presne ten kameraman, ktorý nasnímal také diela ako Rivers of Babylon, Záhrada, Horiaci ker, Masaryk či Sklenená izba.
Rozhodnúť sa a veriť
Dnes päťdesiatsedemročný harcovník, absolvent pražskej FAMU, pôsobí na filmárskej scéne od konca osemdesiatych rokov a odvtedy si stihol vybudovať reputáciu významného a mimoriadne talentovaného kameramana. Jeho meno dobre poznajú aj v zahraničí. Prezradil, čo je aj po rokoch na danej profesii stále najťažšie. „Často to je to, čo za istých okolností môže vyzerať najľahšie. Zhodnúť sa s režisérom na obrazovej koncepcii filmu. Je to veľmi chúlostivá a citlivá záležitosť, pretože ide o transformáciu literatúry (scenára) do úplne inej dimenzie (obrazu) a možností je vždy veľa, dokonca i tých dobrých je viac, ale treba sa rozhodnúť pre jednu a veriť, že tá je najlepšia.“ „Neraz som sa ocitol v situácii, kde som musel robiť nepretržite veľké rozhodnutia. Dodnes si pamätám ten ohromný pocit naplnenia, keď som na kontrolných projekciách postupne zisťoval, že tie rozhodnutia sú väčšinou správne. Dalo by sa povedať, že to bola významná kalibrácia môjho sebavedomia i sebaurčenia,“ dodal.
Najviac ho za celú jeho kariéru potrápil jeho debut, pretože to bolo po prvýkrát, no prešiel viacerými ťažkými nakrúcaniami. A ako sa mu nakrúcal film Muž so zajačími ušami? „Bol to po dlhšom čase film, pri ktorom som sa rozhodol aj pre takzvané švenkovanie, teda niečo, čo bežne robí ďalší človek z nášho tímu. To má svoje výhody i nevýhody. Nevýhodou je väčšia fyzická náročnosť, často sa krčíte pri kamere v nepredstaviteľných pózach a k tomu musíte mať ešte pod kontrolou svetelnú atmosféru. Veľkou výhodou ale je, že máte pod úplnou kontrolou pohyb kamery. To vám umožňuje intuitívne, prakticky okamžite reagovať na vnútornú dynamiku obrazu. Čo sa týka pohybových pomôcok, na dron sme rezignovali, pretože sa nám v poslednom čase zdajú filmy „predronované“, vrátane nášho filmu Tlmočník. Najväčšiu radosť v rámci pohybovej techniky mi spravila náhodná improvizácia. Raz, počas nakrúcania presne v rovnaký moment padol môj aj Martinov zrak na osamotený invalidný vozík a v rovnaký moment nám napadlo to isté – posadiť naň kameru. Tak sme to vyskúšali zrealizovať. Miesto steadicamu sme teda jeden pomerne dynamický objazd natočili z toho invalidného vozíka a vyzerá to úžasne,“ prezradil Štrba, ktorý so Šulíkom nakrúca už vyše tridsať rokov a podieľal sa tak na jeho najzásadnejších dielach.
Viac sen než realita
So Šulíkom nie sú len kolegami, ale aj dobrými priateľmi, ktorých stmelilo viacero spoločných zážitkov. O jeden sa Štrba podelil. „Síce sme sa registrovali už predtým, k zásadnému stretnutiu došlo na najobludnejšom mieste môjho života, na takzvanom prijímači, čo bolo akési mesačné sústredenie v kasárňach Českých Budějovíc. Bolo to pred nasledujúcim výkonom vojenskej služby. A tu uprostred jednej mesačnej noci, keď som nemohol zaspať, naskytol sa mi výjav, ktorý mi pripadal viac ako sen než realita. V obrovskej potemnenej kasárenskej miestnosti na ošarpaných železných posteliach odfukovala hlbokým spánkom stovka mladých mužov a naraz po jednom odfukujúcom tele prebehla myš. Vždy keď zmizla, v inom kúte po inom spiacom tele prebehla ďalšia myš. Keď sa to opakovalo niekoľkokrát, pozrel som sa vedľa seba a zbadal som, že sa na to pozerá aj Martin. Myslím, že sme vtedy obaja naraz pocítili, že aj o tomto budú naše filmy.“
„Martin je okrem toho, že je dobrý režisér, aj dobrý výtvarník. Maľuje obrazy, preto nemá problém si celý film rozkresliť od prvého do posledného záberu. Ja hovorím že sú to dobre nahodené noty, ktoré sa dajú zahrať na mnoho spôsobov. Martin si uvedomuje, že jeho svojbytný výtvarný štýl nie je prenositeľný do filmu a očakáva odo mňa výrazný posun do finálneho – kameramanského výtvarna. Viem tiež, že si váži moje fotografické vnímanie reality, tak ako ja si vážim jeho permanentnú hravosť a zároveň dôslednosť,“ dodal Štrba na adresu Šulíka.
Foto: ARCHÍV BARBORY JANČÁROVEJ
Hlavne nikoho nenahnevať
A ako vyzerá práca filmovej fotografky Barbory Jančárovej? „Jednou z mojich hlavných úloh, okrem fotenia, je nenahnevať nikoho zo štábu (smiech). Človek musí byť pri tejto profesii veľmi empatický. Musí skutočne vedieť vycítiť, či teraz môže ísť odfotiť nejakého herca, či má na to v ten moment náladu alebo nie. Je to na mne, aký vzťah si vybudujem s hercami, ktorých fotím. Nevýhodou však je, že ja musím byť tá, ktorá sa príde predstaviť a povedať, čo tu robím. Ďalšou nevýhodou je, že sa nesmie točiť priamo počas nakrúcania danej scény. Keď už ma však herec pozná a vie o mne, vidí, že ho chcem odfotiť, hrá ešte pár sekúnd aj potom, ako režisér zakričí stop. Niekedy sa tiež, samozrejme, dá s hercami dohodnúť, že to zahrajú celé iba pre vás a máte čas si spraviť dobré zábery. No nestáva sa to často. Na nakrúcaní navyše nie som každý deň, termíny mi vyberú a pošlú,“ priblížila Jančárová, pre ktorú bol film Muž so zajačími ušami jej treťou skúsenosťou v rámci tohto povolania.
Prezradila, že začiatky neboli ľahké, no zároveň dodala, že pri tomto povolaní nejde o to, akú má človek školu, teda či vyštudoval fotografiu a má luxusnú výbavu v podobe viacerých rozličných a kvalitných objektívov. „Svoj prvý film som odfotila úplne s neprofesionálnym fotoaparátom. Základ je mať však jeden širokouhlý a jeden portrétový objektív. S touto technikou sa to v pohode dá zvládnuť. Je to všetko na vás, buď to dáte a prispôsobíte sa prostrediu, alebo nie. Samozrejme, nejaké fotografické skúsenosti sú potrebné, povedala pre Pravdu Jančárová. Okrem filmov ešte fotí módu a venuje sa aj autorskej fotografii, kde má viac priestoru pre kreovanie čo najkrajšej a najlepšej snímky.
