Ekrt v druhej polovici deväťdesiatych rokov vyštudoval pražskú FAMU, odbor zvuková tvorba. Dnes pracuje vo zvukovom štúdiu Soundsquare. Spolupracoval s Alicou Nellis na filme Revival, tiež s Miroslavom Krobotom na všetkých jeho doterajších filmovo-režijných počinoch ako Diera u Hanušovíc, Kvarteto alebo šesťdielny seriál Skaza Dejvického divadla. K spolupráci s Martinom Šulíkom sa dostal cez producenta Rudolfa Biermanna, s ktorým spolupracoval na filmoch Masaryk alebo Sklenená izba. So Šulíkom spolupracoval prvýkrát na filme Tlmočník, kde bol členom tímu pri dokončovaní. Na nakrúcaní sa s ním stretol až pri filme Muž so zajačími ušami a podľa jeho slov išlo o čistú radosť. „Bolo krásne vidieť, že je hlavou skupiny v prirodzenej hierarchii a zásadne ovplyvňuje správanie všetkých podriadených osôb. Na nakrúcaní boli k sebe všetci milí, slušní, nápomocní a usmievaví, rovnako ako Martin, čo je výnimočné,“ zaspomínal si na nakrúcanie český zvukár Viktor Ekrt.
„Hlavný zvukár filmu už v dnešnej dobe nebýva iba jeden človek. Alebo presnejšie, jeden hlavný zvukár je pri natáčaní na pľaci, druhý potom pri dokončovaní v štúdiu. V posledných rokoch je podľa vzoru veľkých filmových produkcií aj u nás zvykom tieto dve profesie odlišovať. Ja mám však rád predtým bežný prístup, keď film sprevádza od začiatku do konca jeden majster zvuku. Ale súčasne si uvedomujem, že pre film samotný je bezpochyby často lepšie rozdelenie týchto dvoch fáz medzi dvoch zvukárov. A čo teda predstavuje práca zvukára v prvej fáze natáčania? Celé sa to začína jednoducho partnerstvom, zvukár by mal byť režisérovi (a producentovi) partnerom pri vzniku filmu. Praktická činnosť zvukára je v popise jednoduchá. Mojou úlohou je nahrať čo najistejšie a najkvalitnejšie všetky dialógy filmu, prípadne, ak to pri zložitostiach natáčaní ide, nahrať tiež všetky zaujímavé ruchy a atmosféry, ktoré sa s príbehom spájajú a ktoré počas natáčania stretneme,“ priblížil Ekrt.
Počuje, čo iní nepočujú
„Popri tom existuje celý rad drobných vecí, ktoré už každý zvukár rieši inak a prikladá im rôznu váhu. Osobne považujem za dôležité poskytnúť režisérovi istotu, že je o zvuk dobre postarané z jeho i môjho uhla pohľadu. Znie to triviálne, ale zvukári sú zvláštni jedinci sa slúchadlami na ušiach, v štábe občas považovaní za akéhosi ,mimoňaʻ. Tvrdíme, že počujeme to, čo iní nepočujú, veľmi často vyžadujeme po ostatných ticho na úrovni, ktorá je pre nich ťažko pochopiteľná. Zakazujeme štábu sa počas záberu hýbať, dýchať, šepkať či pobehovať okolo pľacu. A táto starostlivosť o dobré podmienky pre kvalitné nahrávanie nás natoľko zamestnáva, že sa nám starosti režiséra či hercov ľahko vzďaľujú. A rovnako tak slabne aj komunikácia a napojenie. Tak sa osobne snažím vždy práve o to, aby režisér cítil, že tá bežná zvukárska prax nijako neoslabuje moju pozornosť voči jeho starostiam, že stále nadraďujem ciele režiséra a filmu ako celku nad ciele zvukárskej profesie. Že som členom tímu, ktorý má rovnaký cieľ ako režisér, a nie jedinec, ktorý chce mať najlepší zvuk,“ povedal Ekrt.
V rámci nakrúcania sa Ekrt ponoril aj hlbšie do prakticko-technickej časti nahrávania. „Na nakrúcaní bývame väčšinou traja. So slúchadlami na ušiach sedí za vozíkom s nahrávacím zariadením hlavný zvukár, na pľaci potom pobehujú asistenti. Jeden sa zvyčajne špecializuje na vylepovanie mikroportov (bezdrôtových mikrofónov) na herca, druhý potom obstaráva prípravu práce s mikrofónmi na tyčiach, hovorovo ,drží šibuʻ. Snaží sa byť pri tom čo najbližšie ústam herca a zároveň sa neobjaviť v zornom poli kamery. V dnešnej dobe je samozrejmosťou, že máme na natáčanie so sebou minimálne šesť mikroportov. Tie pripevňujeme na telo každej postave, ktorá má pred kamerou prehovoriť. A s umiestnením mikroportu do kostýmu tak, aby nebol vidieť a aj pri pohybe šiat hral čisto a nešušťal, je spojená samostatná kategória remeselnej zručnosti, pretože to vôbec nie je jednoduché. Naša činnosť teda pozostáva aj z neustáleho zlepšovania a hľadania spôsobov, ako na herca pripevniť mikrofón, ktorý bude hrať pekne a bez zmien aj pri gymnastickom cvičení, kotrmelcoch a bitke, nebude na tielku vytvárať hrče a pri behaní nevypadne na zem.“
Bez pomoci to nejde
Pre Pravdu Viktor Ekrt prezradil aj to, ako to vyzerá už po nakrúcaní vo fáze postprodukcie, teda dokončovania. „Do tejto fázy nastupuje zvukár s celkom rozdielnymi úlohami. A zvyčajne si k sebe berie rovno celú skupinu pomocníkov, kolegov, pretože celková prácnosť zvukového dokončovania s príchodom digitálnych technológií, a teda s väčším dôrazom na detail, sa zvýšila. Prvou základnou úlohou je prevziať zo strižne hotový strih filmu a všetok natočený zvuk zrekonštruovať, čiže do stôp rozmiestniť jednotlivo všetky natočené mikroporty a mikrofóny na tyči. V strižni sa pracuje s jednoduchším zvukom, takzvaným pracovným mixom. Vo zvukovej postprodukcii tento pracovný mix zahadzujeme a všetko zostavujeme od základu z jednotlivých stôp. Toto už celkom veľké množstvo stôp musíme vyčistiť od všetkých nevhodných zvukov a určiť, ktoré časti sú nepoužiteľné, a preto sa musia znovu nahrať v štúdiu.“
Ako sám uviedol, paralelne s touto činnosťou pripravujú jeho kolegovia ďalšie zvukové zložky filmu. „Jedna skupina vytvára nové postsynchrónne ruchy. Sú to napríklad dobre známe kokosové škrupiny, ktoré napodobňujú klapot kopýt. Celý film takto získa ucelenú, úplne novú ruchovú stopu, ktorá zdvojí už nahratý zvuk z pľacu. Ďalší zvukár potom pripravuje viackanálové atmosféry, ktoré podporia dojem z miesta jednotlivých scén. Tretí zvukár si berie na starosť nasadenie všetkých zvukov archívnych, ako sú motory áut, výstrely z pištolí a pod. Štvrtý zvukár sa v spolupráci s režisérom venuje zostrihaniu hudobných stôp filmu. A piaty zvukár, ktorého môžeme nazvať tým najhlavnejším v celom procese, to všetko zmieša v spolupráci s režisérom. Až v tejto fáze často dochádza k tomu slobodnému umeleckému tvoreniu. Vtedy totiž jedným pohybom ruky na miešacom stole zmizne všetok ruch v obraze a zostane len hudba alebo, naopak, kombináciou viacerých plánov a vrstvením vznikne zložitá ruchová kompozícia. V takzvanej miešacej hale sa tak zo zvukára remeselníka stáva zvukár tvorca, hádam aj umelec, pretože až tam, s dvoma stovkami stôp pod rukou, vzniká tá chemicky vyvážená kombinácia s obrazom, ktorá má za cieľ prebudiť emócie v divákovi a podporiť zámer režiséra a rozplakať celé kino,“ opísal finálny proces Ekrt. Ten trvá zvyčajne dva až tri mesiace.
Podľa neho dobrý zvukár potrebuje pre svoju prácu bezpochyby špičkovú techniku a takmer všetci zvukári sú fetišisti na zvukové zariadenia. Spomína však aj úskalia svojej profesie. „Najťažšia je nepravidelnosť a nárazovosť projektov. Skĺbiť náhly dvojmesačný výpadok mojej existencie doma, kvôli nakrúcaniu, s chodom rodiny, je veľmi náročné najmä pre moju ženu a naše štyri deti. Vďaka charakteru práce mám síce aj viac voľna ako bežný zamestnanec, ale mier v duši to tak ľahko neprináša. Moja žena je dokumentárna režisérka, takže aj ona pracuje v podobnom režime. Chápe ma a ja zase ju. Ale udržiavať nejaké pravidelné týždenné zvyky sa príliš nedá. Ťažké je tiež udržať si sviežosť, túžbu, užiť si dané nakrúcanie či pestovať vášeň a zároveň odstup. Ale to je problém každej tvorivej profesie.“
