Recenzia: Pomaľované vtáča - krásne stvárnenie zla

Tento rok asi nebude diskutovanejšieho filmu, ako je česko-slovensko-ukrajinská koprodukcia v réžii českého režiséra Václava Marhoula.

19.09.2019 15:00
Herec Petr Kotlár ako Joska vo filme Pomaľované... Foto:
Herec Petr Kotlár ako Joska vo filme Pomaľované vtáča.
debata (1)

Ten je zároveň aj scenáristom a producentom filmu, ktorý bol horúcim kandidátom na Zlatého leva na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach a ktorý je teraz českou akadémiou nominovaný aj do súťaže o Oscara. Dnes táto takmer trojhodinová filmová dráma s hviezdnym obsadením podľa románu poľského spisovateľa Jerzyho Kosinského vstupuje do slovenských kín.

Viacerí čitatelia, ktorí prečítali Kosinského knihu, priznali, že museli čítanie prerušiť. Ťaživosť epizód, v ktorých spočiatku bezmenný malý chlapec prežíva fyzické a psychické násilie, putujúc vojnou poznačenou krajinou (často stačí, že je „len“ svedkom tých najodpornejších prejavov ľudskej zloby), je taká explicitná a čierno-biela, že hoci je vizuálne násilie bežnou súčasťou našej informovanosti, z príbehu zaznieva tak plasticky, akoby sa to dialo priamo pred našimi očami. A voči takémuto „fyzickému“ kontaktu je odolný len málokto.

Človeku mimovoľne zíde na um vedomosť, že kým sa pred zavedením plynových komôr a do dokonalosti dovedeného priemyselného zabíjania, ktoré ľudské utrpenie ukrylo pred zrakom a zbavilo ho osobnej zodpovednosti na procese, testovalo splynovanie ľudí v nákladných autách, aj mnohí vykonávatelia týchto popráv od hnusu vracali, pretože čo človek vidí, vraj precíti viac. Ľahostajnosť často vzniká z neviditeľnosti javov. A Václav Marhoul chce, aby sme utrpenie v jeho adaptácii videli a aby sme ho precítili. Dobre vie, že kvalitu umeleckého diela nezaručuje jeho príjemnosť; umenie nie je stvárnenie krásnej veci, ale krásne stvárnenie akejkoľvek veci, ako kedysi presne formuloval Immanuel Kant. Marhoul si na to zvolil viacero prostriedkov.

Oko za oko

Púť chlapca, ktorého rodičia zanechajú na vidieku u príbuznej, aby ho uchránili pred smrťou, je poviedkový príbeh. Každá kapitola nesie meno podľa človeka (alebo ľudí), na ktorých chlapec natrafí. Dôležité je, že dej je dôsledne čierno-biely, čo v obrazovej štylizácii jednoznačne odkazuje už na Kosinského posolstvo: neprepadajte žiadnej nádeji, vo svete je iba dobro alebo zlo, priestor na farebné odtiene v zložitosti ľudských charakterov nečakajte. Jediné, s čím sa chlapec na ceste bližšie neidentifikovanou krajinou európskeho východu stretne, je len najnižšia ľudská zloba, malosť, odpudzujúca žiadostivosť, brutalita prameniaca z primitívnej poverčivosti, pomstychtivosť a duševná tuposť. Z informácií o filme a z niekoľkých scén, kde jasne vystupujú vojaci wehrmachtu alebo Červenej armády, je nám zrejmé, kedy sa dej odohráva.

Inak je však vojna v úzadí, a hlboko rustikálne prostredie východoslovanskej oblasti, kde akýkoľvek prejav modernosti (stroje, autá, vlaky, zbrane) pôsobí rušivo, je etnograficky a kostýmovo tak dokonalo a výtvarne stvárnené, že z hľadiska moderného diváka získavame pocit bezčasovosti: príbeh sa rovnako tak môže odohrávať vo východoeurópskom priestore vojnových čias, ako hlboko v stredoveku, niekedy za tatárskych vpádov. Možno je to i zámer; ale zrejme sa nájde málokto, komu by scéna nájazdu kozákov a strašlivý, no výtvarne a filmovo dokonalo stvárnený masaker obyvateľov nepripomenul scény vraždenia a znásilňovania z historickej fresky Andreja Tarkovského Andrej Rubľov. Tým príbeh získava nadčasový, až biblický rozmer: oko za oko, zub za zub. Človek je zlý, s ničím iným nepočítaj.

Práve to je však možno kameň úrazu. Nejde o to, veriť, či je také niečo možné; či jedno dieťa – nech sú okolnosti akokoľvek drsné – skutočne môže zažívať len a len toľké šialené násilenstvá. Dôležité je, že jeho utrpenie nás má zasiahnuť, má nás bolieť, má v nás vyvolať súcit, zlosť, vinu, smútok, zúfalstvo, uvedomenie – má nás znepokojiť. Možno nás má niekoľko dní ponechať v bolestnej katarzii, kam sme to s celou našou ľudskosťou dotiahli a čo to prezrádza o našej súčasnosti. Marhoul sám odmieta, že by šlo o podobenstvo len a len o holokauste: nadčasovosť a univerzálnosť je nastolená aj vymysleným jazykom, ktorým postavy rozprávajú.

V celom trojhodinovom filme stačí hovoreného či spievaného slova minimum. Všetko ostatné rozprávajú zvuky a obraz. Lenže to, že sa na benátskom festivale niekoľko ľudí pokúsilo opustiť sálu, alebo že explicitné násilie je odporné, ešte nemusí byť znakom toho, že posolstvo filmu skutočne rezonuje. Môže to byť aj prejavom toho, že prestaneme podobenstvu veriť: namiesto toho, aby nás presvedčilo a nastavilo krivé zrkadlo, nás začne nudiť. A niektorých možno aj proti vlastnej vôli iritovať.

Pravda je vec subjektívna

Voľky-nevoľky si spomínam na kritiku, ktorá sa zosypala na Jerzyho Kosinského za to, že si svoje rozprávanie vymyslel, označil ho za životopis, v ktorom tak zámerne očiernil dedinský ľud. Kritika, ktorú na Marhoulovu hlavu vysypala autorka recenzie v poľskom vydaní časopisu Vogue, keď označila jeho film za pornografiu násilia, tak trochu môže zaváňať obrannou vzťahovačnosťou. Krajina, ktorou chlapec putuje, nemá názov, ale my vieme, že autor nemilosrdnej predlohy je Poliak. Dielo vraj nie je pravdivé, pretože je subjektívne, formované traumou. Lenže čo je skutočnosť? Čo je umenie?

Španielsky režisér Carlos Saura, známy svojimi silnými podobenstvami, raz povedal, že veci nie sú také, ako sa opisujú interpretmi dejín, ale sú také, ako sa na ne každý subjektívne pamätá. Nenadarmo býva v jeho filmoch hlavným pozorovateľom dieťa – nenadarmo je týmto pozorovateľom a aktérom dieťa aj v Pomaľovanom vtáčati.

Marhoul uvádza, že štúdium psychológie dieťaťa bolo dôležitou súčasťou tvorby filmu a veľa z nás veľmi dobre vie, ako zásadne a fatálne dokážu znetvoriť život človeka aj podstatne menšie traumy, ako sú skúsenosti malého Josku. Žiadneho dospelého nepresvedčíte, že si tie traumy vymyslel, ak ich on sám subjektívne takto hlboko prežil. Ale predovšetkým filmové podobenstvo nemá posudzovať, či ide o objektívny, alebo subjektívny zážitok. Má poukázať na to, že príbeh pomaľovaného vtáčaťa, ktoré uďobú vlastní len preto, že je trochu iné, je metaforou ľudského osudu ako takého.

To sa novému filmu podarilo. Divák si však sám musí vybrať, či je najlepším stvárnením ľudskej krutosti ľudské konanie zbavené akéhokoľvek dobra. Lebo kde sa zábleskom ľudského dobra venuje primálo pozornosti, zlo stráca svoju varovnú moc.

Hodnotenie Pravdy:

3,5 z 5 hviez­dičiek

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #film #recenzia #Václav Marhoul #Pomaľované vtáča