Kým príde Paľo Barabáš, povedzte: Kedy vám napadlo dať kamarátovi takýto veľkolepý hudobný darček?
Novinski: Chcel som mu to dať už k päťdesiatke, ale vtedy to nevyšlo. Stále som však mal v hlave, že to treba urobiť. Sledoval som dlhšie prácu Mateja Drličku a napadlo mi, že koncert zostavený z hudby z Paľových filmov by dobre vyznel práve na festivale Viva Musica!, ktorému šéfuje. Nebolo treba komponovať žiadnu novú hudbu, ale zaranžovať ju pre orchester a zbor a doplniť ju zábermi z filmov Paľa Barabáša. Celkom na záver odznela hudba z filmu Tajomné Mamberamo, na ktorom sme s Paľom po prvýkrát spolupracovali – to bolo pred 20 rokmi. Matej sa pre tú myšlienku nadchol, čo ma potešilo.
Bola vám blízka jeho myšlienka Classic goes modern a zmysel pre hudobné prekvapenia a objavy?
Áno, Matej a jeho tím nedovolí, aby klasika kostnatela, aj festival robia hravo. A tak to má byť. Veď si všimnite, už v spojení „hra na klavíri“ je slovo hra, je tu obsiahnutá hravosť.
Naozaj.
Je veľmi príjemné sledovať uvoľnenosť hráčov symfonického orchestra pri multižánrových projektoch, aké Viva prináša. Akademický prístup sa nadobro vytratil. Dnes hudobníci hrajú s radosťou a sú otvorení aj iným prístupom k hudbe. Spolupracujú aj s etnomuzikantmi, ktorí trebárs neovládajú notový zápis a spievajú či hrajú podľa sluchu. Mali sme tu Ramiho Shaafiho, napoly Angličana, napoly Araba, ktorý žije na Slovensku a paradoxne, práve ten nám hral na fujaru. Potrebovali sme totiž človeka, ktorý zvládne aj fujaru aj alikvótny hrdelný spev. Bolo veľké šťastie, že sme ho našli pre tento koncert. Rád by som s ním spolupracoval aj ďalej. Alebo fenomenálny Martin Maok Tesák. Veľkým šťastím pre projekt bolo angažovanie dirigentky Michaely Rózsa Růžičkovej, ktorá s manželom Jurajom Růžičkom jednotlivé časti koncertu aranžovala. Michaela ich potom naštudovala a koncert dirigovala.
Vraj keď ste prvýkrát počuli Mozartovo Requiem, veľmi vás to zasiahlo. Ako často človek zažije čosi také silné?
Hudbou sa zaoberám roky, veľa vecí je mi známych, takže ma čoraz ťažšie niečo prekvapí. Asi pred siedmimi rokmi som bol vo Vietname na vietnamskej opere. To je čosi tak odlišné od našej hudby, že som ani rytmickú ani tonálnu štruktúru nedokázal analyzovať. Je to niečo obdivuhodné, pre mňa nepoznané, úplne odlišný spôsob uvažovania.
Čiže vás to zaujalo z akéhosi konštruktérskeho hľadiska?
Ale hudba sa naozaj konštruuje – ako dom. Aj architekt či staviteľ pri pohľade na stavbu rozmýšľa, ako to, že nespadne. Analyzuje jednotlivé tehličky, z ktorých je dom či skladba postavená – ale iba v systéme, ktorý pozná. A vo Vietname mimochodom majú celkom iný systém. Existujú stavby, kde si lámete hlavu, ako ich mohli postaviť, ako tam dopravili ten materiál a ako to, že stavby pretrvali tisíce rokov. Tak je to v architektúre i v hudbe.
Foto: VIVA MUSICA/Zdenko Hanout
Do Vietnamu ste šli na výlet či kvôli opere?
Kým sme nemali dcéru, tak sme s priateľkou cestovali a vyberali sme si aj také extrémnejšie destinácie – aj keď z Paľovho pohľadu nič extrémne neexistuje. Radšej to nazvime exotickejšie destinácie. Ja som mestský človek, kaviarenský typ. Málokto si uvedomuje, čo Paľo musí pre svoje filmy podstúpiť. Keď my v jeho filme vidíme nejaký kopec a na ňom ľudí, to znamená, že Paľo musí prejsť džungľou na protiľahlý kopec a nafilmovať ich. Nosí so sebou baterky, ktoré sa nesmú vybiť, lebo v pralese ich naozaj nie je kde dobiť. Vôbec absolvovať tú cestu… To sú kilometre, dni a hodiny bez elektriny a pohodlnej hygieny.
Nelákal vás Paľo, aby ste sa vydali na expedíciu s ním?
To by bol pre mňa trest, strašne by som trpel. Oni napríklad bývajú v oblastiach zaplavených komármi. Ale lákalo by ma to. Myslím, že som premeškal obdobie, kedy by som si na to zvykol. Keď komponujem hudbu do jeho filmov, som rád, že som doma a môžem si pustiť teplú vodu a zasvietiť si.
Keď skladáte hudbu, dá vám Paľo nejaké inštrukcie či pokyny? Alebo máte absolútnu voľnosť?
Paľo s hudbou narába veľmi intuitívne, ale vie, ktoré miesto vo filme chce podporiť hudbou. Obyčajne ho nechá bez komentára, aby tam hudba zaznela. Necháva to teda na mne, iba ak nie je spokojný, povie, že to chce inak.
Rozpráva vám svoje zážitky k filmu?
Prezradí mi napríklad, čo vystrihol. Inak mám slobodu. Lebo ak chcete od skladateľa niečo zaujímavé dostať, nemôžete ho zabiť referenčnou hudbou, ktorá sa podľa vás na dané miesto hodí. Stratil by sa tým okamih, že vidíte zábery a spontánne sa vám vybaví nejaká hudba. Lebo tá hudba akoby tam bola, ja ju počujem a už ju len pridám. Ak tam už niečo znie, k tomuto zázraku nedochádza. To už prestáva byť tvorba. V reklame sa to robí bežne, ale to je obchod a tam je to v poriadku, pretože zmyslom reklamy je predať originálny produkt často neoriginálnym spôsobom. Ale pri tvorivom procese vo filme či dokumente je originálom samotný film. Myslím, že si s Paľom rozumieme, máme podobné hodnoty aj ciele, preto to funguje.
Ako ste sa zoznámili?
Presne si na to pamätám. Paľo mal štúdio na Kramároch susediace so zvukovým štúdiom, kde prebiehal obrovský konkurz na hudbu pre reklamu na pivo.K rovnakému 30-sekundovému spotu bola nasadená moja hudba spolu s ďalšími asi 40 hudbami. Konkurz som samozrejme nevyhral, ale celkom náhodou šiel okolo Paľo, počul moju hudbu a hneď si začal zisťovať: kto to robil? Získal si na mňa číslo, lebo hudba, ktorú nevybrali do reklamy, v ňom zarezonovala – a tak vzniklo Tajomné Mamberamo. A teraz nech povie svoju verziu Paľo. (práve prichádza Barabáš)
Barabáš: To už je 20 rokov, už si ani nepamätám.
Novinski: Asi si Paľo vedel predstaviť, že sa moja hudba hodí k jeho veciam. Nakoniec dobre, že to s tou reklamou nevyšlo.
Už sa vám niekedy stalo, že by sa vám nepáčilo niečo, čo ten druhý urobil?
B.: Raz som musel prerobiť film Trou de Fer, lebo Mišo povedal: Paľo, s tým humorom to nemyslíš vážne. Kedysi som sa ako študent živil kreslenými vtipmi. Chcel som raz urobiť veselší film, ale v dokumentaristike je to veľmi ťažké. Ale aj tak sa do každého filmu snažím dostať niečo veselé. Tak to bolo aj s filmom Trou de Fer – Železná diera – a Mišovi sa to nezdalo. Tak som sa nad tým zamyslel a prerobil to – humor vystriedala filozofia. A na koncerte Symfónia o Zemi mala práve tá hudba najväčší potlesk.
N.: A neprekáža ti, že si to prerobil?
B.: Nie.
N.: Lebo humor vo filme má tú zvláštnu vlastnosť, že síce môže veľmi pobaviť tvorcov, ale nemusí byť smiešny aj divákom. Jednoducho tí, čo nepoznajú súvislosti a neboli na tom mieste, to nepochopia. Preto som k tomu mal pripomienky. Paľove filmy obvykle tento problém nemajú, pretože my diváci ideme s hrdinami filmu a prežívame tie veci s nimi. Je to, ako keď pozeráte hokej a keď naši vyhrávajú, cítite hrdosť. Nezmyselnú, lebo čo s tým ja ako divák mám spoločné, ale zrazu som rád. A pri Paľových filmoch sa tiež bojíme či tešíme s jeho hrdinami, nevynímajúc vtipné situácie. Verím, že vo filme Trou de Fer zažívali horolezci pri zlaňovaní najťažšieho kaňonu obrovský adrenalín. Veľké napätie vyplavilo množstvo endorfínov, ale uvoľnenie, ktoré po tejto psychickej záťaži nasledovalo, mi nesedelo. Aktéri filmu sa divoko bavili. Vyzeralo to pre mňa čudne a to som Paľovi aj povedal. My sa bavíme otvorene. Aj Paľo mi povie, ak sa mu niečo nezdá.
Ešte sa vráťme ku kresleným vtipom. Pán Barabáš, pamätáte si, aké námety ste mali?
B.: Väčšinou som kreslil, čo som zažíval ako nosič na Zbojníckej chate. Boli to horolezecké a nosičské vtipy. V úžasnom prostredí Tatier som bol plný emócií, ktoré som takto dostával zo seba von. Moje vtipy vychádzali v Živote, v Krásach Slovenska i v rôznych horolezeckých časopisoch. Ale odkedy som dostal do ruky kameru, už som nenakreslil ani jeden vtip.
Čo by ste dnes nakreslili ako vtip? Davy ľudí na Evereste?
N.: To nie je až také vtipné.
B.: Čo prežívam. Ale vrátim sa k našej spolupráci: Robil som raz dokument Mongolsko – V tieni Džingischána a Mišo mal rozrobený nejaký hraný film, a tak mi urobil dopredu hudbu. Skomponoval zvláštne krásnu muziku, hoci ten dokument ešte nevidel. Super. Film zrazu získal celkom inú dimenziu.
N.: To je ako vo vzťahu, človek si nemusí nič vysvetľovať, lebo sa to deje. A s niekým ku symbióze nedochádza. Alebo sa niekedy spolupráca unaví a už to nefunguje. Takto dobre to fungovalo aj pri narodeninovom koncerte pre Paľa.
Pán Barabáš, prekvapenie vám napokon museli prezradiť, lebo potrebovali vaše filmové zábery. Kedy vám povedali, čo chystajú?
B.: Mišo mi presne pred desiatimi rokmi povedal, že čo keby sme urobili takýto koncert a ja som to hneď zavrhol. Pred polrokom, keď to znova navrhoval, som to opäť odmietol, ale Mišo sa nevzdával. Tak som povedal dobre, ale nebude tam figurovať moje meno. Bude to pocta našej planéte: Symfónia Zem! Festival Viva Musica! však má presný vizuál, kde je vždy nejaké meno. Takže na plagátoch sa nakoniec objavilo „Pavol Barabáš: Symfónia o Zemi“. Lenže ja nie som tvorcom symfónie.
Vy to stále neberiete, že sa podieľate na polovici koncertu?
B.: Počiatočná predstava bola spojiť hudbu a abstraktné obrazy. Nakoniec ma presvedčili, aby na veľkoplošnej obrazovke nad symfonickým orchestrom boli zábery z mojich filmov. Ale ako vytvoriť abstrakciu, aby si k hudbe každý predstavoval to svoje? Tak som z archívu vybral dlhé zábery bez akcie, aby som dal priestor divákovi na snenie. Ale netušil som, ako to bude naozaj fungovať, nič podobné som nerobil.
N.: Energetický vzorec koncertu je taký, že nejde o Paľa Barabáša ako fyzickú osobu, ale Paľa ako sprostredkovateľa sveta, ktorý väčšina z nás nemá šancu nikdy vidieť. Aj hudba k jeho filmom vznikla impulzom Paľovej osobnosti a schopnosti ísť niekde ďaleko do nekomfortných situácií a priniesť o tom informáciu. Môj cieľ nebol navigovať ľudí prvoplánovo v zmysle – teraz sme na Mont Evereste, čo je najvyššia hora sveta, ale nechať ich skôr rozjímať o prírode spôsobom, kde si budú môcť dosadiť vlastné zážitky, spomienky, skúsenosti. Myslím, že sa to celé podarilo – aj farebnosťou, videli ste obrovskú zelenú plochu a cítili ste sa dobre.
B.: To množstvo živých rastlín bol nápad Mateja Drličku. Keď som videl prvýkrát scénu, padla mi sánka.
N.: My nie sme z úplne rovnakých svetov, ja prírodu milujem platonicky, Paľo fyzicky, chodí tam často, Matej je zasa skôr pragmatický, a preto naša spolupráca funguje. Zdanlivo nezlučiteľné svety zapadnú do seba. Každý musel trochu ustúpiť zo svojich predstáv. Možno celý koncert vznikol preto, aby sme sa naučili spolupracovať.
Michal Novinski obdivuje prírodu, a čo váš vzťah k hudbe, pán Barabáš? Beriete si nejakú hudbu na cesty?
B.: Hudbu cítim v prírode, tam hudbu v slúchadlách nepotrebujem. Mám rád aj ticho. Pri každom filme však žijem s hudbou, lebo ona je tu nositeľom emócie. Keď robím film o Afrike, počúvam africkú hudbu aj pol roka. Teraz som dokončil film o Svetozárovi Stračinovi a s jeho hudbou som žil asi šesť rokov.
Vraj v Stračinovej hudbe cítite génius loci Slovenska, vysvetlíte to?
B.: Téma tradície je moja. Každý potrebujeme cítiť odkiaľ sme, kde sú naše korene a podstata, bez ktorej nemáme pevný bod na planéte. A Svetozár Stračina to vedel pomenovať v hudbe. Žiaľ, osobne som sa s ním nikdy nestretol. Bol to veľmi múdry, vzdelaný človek. Urobil som predpremiéru tohto filmu v Šumiaci, kde je folklór ešte naozaj konzervatívny. Aj som sa troška bál, či nedostanem od tých hôrnych chlapov, čo spievajú svojimi krásnymi hlasmi Na Kráľovej holi. Kultúrny dom bol úplne plný a po potlesku som mal hrču v hrdle. Obyčajní ľudia vzali Stračinove myšlienky za svoje.
Dojal vás aj koncert Symfónia o Zemi?
B.: Priznám sa, že som noc pred koncertom menil obrazy a tŕpol som na generálke, ako to dopadne. Ale Mišo tomu veril. Počas koncertu som mal párkrát husiu kožu. Dojali ma však reakcie ľudí, ktorí prišli s vlhkými očami poďakovať.
Krásna bola pasáž nazvaná Porozumenie, kde v neznámej reči rozpráva akási exotická žena. Odkiaľ bola?
B.: Z Jávy. Predtým sa tá pasáž volala Myšlienky, ale zmenili sme názov na Porozumenie. Pre túto Zem sme všetci ľudmi. Mali by sme si preto rozumieť, aj keď nehovoríme tou istou rečou. Tá emócia bola taká silná, že v ten večer jávštine rozumel každý. Bol to Mišov nápad a skvele vyšiel.
Mnohým ľuďom pri sledovaní vašich filmov napadne, ako sa s domorodcami v rôznych kútoch sveta dorozumievate. Vraj vycítia, že ich rešpektujete a pochopia, čo potrebujete. Je to tak?
B.: Ide o energie – s niekým si rozumiete a s niekým nie. Prírodní ľudia vnímajú energiu rastlín, stromov. Vy prídete, len si pomyslíte, že by ste sa napili a oni vám už nesú vodu. Aj deti v škôlke vycítia, kto sa s nimi bude hrať a kto nie. Domorodci tiež cítia, či si ich vážite a rešpektujete ich, lebo vedia prežiť v prírode a poznajú tisíce rastlín, alebo ich považujete za špinavých chudákov – potom hneď medzi vami vyrastie neprekonateľný čínsky múr.
Chceli ste niekedy Michala zobrať so sebou na expedíciu?
N.: Raz pôjdeme – do Tatier, tam sú reštaurácie.
B.: Na všetko v živote musí byť ten správny moment – niektoré veci musia dozrieť. Tak ako na tento koncert o Zemi. Ľudia konečne začínajú o istých veciach premýšľať. Slová ako environmentálna výchova alebo ekológia sú zložité, neprijateľné, nejdú do vnútra. Skúste to povedať deťom.
N.: Na Biokoncert by tiež asi nikto neprišiel.
B.: Alebo separovanie odpadu – neznie to šialene? Porovnajte to so slovami mama, láska, krása.
N.: Človek vie majstrovsky zničiť všetko, čo má rád.
B.: Muzikant Maok má krásnu pieseň, kde má len štyri slová – vrátane lásky a krásy. Tak som chcel pomenovať jednotlivé pasáže z filmov, ktoré sme použili na koncerte.
N.: Maok je génius, ale netreba mu to hovoriť.
Aby nespyšnel.
B.: On je veľmi pokorný. Milujem jeho spev, hudbu. Robil mi hudbu k filmu Vysoké Tatry – Divočina zamrznutá v čase. Tú hudbu skladal v starej dodávke. Zavrel sa tam pred deťmi. Podobne mám rád hudbu Oskara Rózsu k filmu Tatry – Mystérium, také srdce do toho dal.
N.: My máme šťastie aj na divákov a poslucháčov. Lebo jedna vec je hudba a druhá schopnosť počúvať hudbu. Aj na to musí mať človek talent. Talent počúvať nemajú ani všetci hudobníci, nemá to každý. Niektorí vedia len hrať, ale nie počúvať. Aj filmári sú niekedy nepriatelia filmu, nevedia vnímať cudzí film.
B.: Každý harmonizuje s niečím iným. Niekto sa otvára horám, druhý moru, ďalší hudbe. Mal som pocit, akoby sa na koncerte Symfónia o Zemi otvorili hudbe všetci.
N.: Po koncerte sa ma nejaká redaktorka pýtala, čo je posolstvo koncertu. Keby som to vedel povedať jednou vetou, pošlem vám to mailom a nemusíte na ten koncert vôbec chodiť.
Pán Barabáš, v akomsi rozhovore ste povedali, že dnes chcú ľudia rýchle zážitky, bez bolesti a bez námahy, len aby ich mohli čo najrýchlejšie zavesiť na sociáne siete. Mrzí vás to?
B.: Je mi ľúto, že do prírody ľudia nechodia za tichom, ale za nejakými atrakciami. Mňa atrakcie nebavia. Volajú ma do kanadského Vancouveru, do kórejského Soulu – tam sa mi nechce. Ale zavolal mi starosta Muránskej Dlhej Lúky, že otvárajú kultúrny dom, nech prídem urobiť prednášku. Ľudia prešli z krčmy do kulturáku a ja som mal radosť, ako honorár som dostal huby a zaváraniny.
Pán Barabáš, sledujete filmy, do ktorých Michal robil hudbu – Toman alebo Ostrým mužom?
B.: Nie (smeje sa).
N.: Ale mal by si.
B.: Ja ani nehodnotím filmy, chcem nasávať energiu v prírode. Teším sa z každého diela, čo vznikne, viem, koľko útrap je za tým. Robím filmy aj preto, aby som nemusel hodnotiť iných v porotách.
N.: Takže Paľo nepozerá filmy, do ktorých robím hudbu a ja nechodím na jeho expedície. (smejú sa obaja)
B.: Samozrejme, že som videl veľa jeho filmov. Napríklad Kuky sa vracia. Fascinovalo ma, ako sa snažil dať výraz postavám, ktoré nemali mimiku. To bola asi tvoja najťažšia hudba.
N.: Áno, miesto hercov boli bábky, ktoré nerozprávajú a ja som im chcel dať mimiku. Snažil som sa o to hudbou, sčasti to vyšlo a sčasti nie.
Chodíte do kina?
N.: On nemá rád hrané filmy – zdajú sa mu umelé, preto robí dokumenty.
B.: Ani v dokumente nedokážem zopakovať scénu. Ak ju nezachytím na prvýkrát, nebudem ju umelo opakovať. Aj na iných dokumentoch vidím, ak niekto robí niečo preto, že mu to prikázal režisér – a nemám to rád. Ale páči sa mi myšlienka, ktorou sa končí jeden môj film: Svet nie je dobrý alebo zlý, je taký, ako ho vnímaš ty.
Pavol Barabáš
Režisér, scenárista a cestovateľ sa narodil 13. septembra 1959 v Trenčíne. Absolvoval štúdium zvukovej a obrazovej techniky na Vysokej škole technickej v Bratislave. Nakrúca filmy s horskou a športovou tematikou. Často sa zameriava na život ľudí v extrémnych podmienkach. Je medzinárodne najúspešnejším slovenským dokumentaristom. Výber z filmov: Svetozár Stračina, Tieň jaguára, Vábenie výšok, Sloboda pod nákladom, Suri, Žiť pre vášeň, Hľadači tieňa, Pygmejovia, deti džungle, Príbehy tatranských štítov, Mongolsko – V tieni Džingischána, Bhután – Hľadanie šťastia, Everest – Juzek Psotka, Neznáma Antarktída, Premeny Tatier, Pururambo – Prales, kde sa zastavil čas, Tatry – Mystérium…
Michal Novinski
Hudobný skladateľ sa narodil 4. októbra 1971 v Žiline. Je autorom hudby desiatok divadelných hier, filmov a tv inscenácií na Slovensku aj v zahraničí. Získal viacero významných ocenení – 2009 Slnko v sieti za hudbu k filmu Nedodržaný sľub, 2011 Český lev za hudbu k filmu Kuky sa vracia, 2012 za film Ve stínu, 2016 FICX Award na 54. medzinárodnom filmovom festivale v španielskom Gijone za hudbu k filmu Učiteľka. Je autorom hudby väčšiny filmov úspešného slovenského dokumentaristu Pavla Barabáša. Autor hudby k filmom Ostrým nožom, Toman, Po strništi bos, Učiteľka, Žltá, Wilsonov, Tři bratři, Andělé, Nesmrteľný les, Život v oblakoch, Sloboda pod nákladom, 5. október, Herec, Vlna vs. breh, Tigre v meste, Trou de Fer – Železná diera, Kuky sa vracia…
