Recenzia: Nech je svetlo! Oslava krásnej mužnosti

, 26.09.2019 09:00
Milan Ondrík Nech je svetlo
Milan Ondrík na snímke z filmu Nech je svetlo. Autor:

Režisérovi Markovi Škopovi sú sociálne témy blízke. Spracúval ich vo svojich dokumentárnych filmoch a sociálny námet mal aj jeho hraný debut Eva Nová s Emíliou Vášáryovou v hlavnej úlohe.

Spoločným menovateľom všetkých je vyľudňovanie ekonomicky slabých či priam zabudnutých regiónov Slovenska a konflikty, ktoré z toho vznikajú na úrovni širšej komunity a v jednotlivých rodinách. Na premiére v Karlových Varoch získal film Nech je svetlo cenu za mužský herecký výkon pre predstaviteľa hlavnej úlohy Milana Ondríka za osobitné uznanie ekumenickej poroty. Slovenská filmová a televízna akadémia nominovala film Marka Škopa na Oscara. Dnes prichádza do slovenských kín. A rozhodne by si to nikto nemal nechať ujsť.

Čo si má počať milujúci človek vo svete plnom hrubej sily a dogiem a väzieb, ktoré sa trhajú? Milan je štyridsiatnik z oravskej dediny, ktorý na lepšiu budúcnosť svojich troch detí zarába v Nemecku. Je to príjemný, kamarátsky, srdečný človek úprimne milujúci svoju vzdialenú rodinu a už z úvodných situácií v Nemecku je zrejmé aj to, že nemá vo zvyku posudzovať ľudí má ich rád alebo ich zvykne akceptovať takých, akí sú. Ako sa blížia Vianoce, chystá sa na pár týždňov domov. Všetko však dopadne inak.

Csongor Kassai a Anikó Vargová vo filme nech je...
Csongor Kassai a Anikó Vargová vo filme nech je svetlo Autor: ASFK

To, že Milanova dlhodobá fyzická neprítomnosť spôsobuje v rodine postupné trhliny, sa odhaľuje postupne, spočiatku len drobnými prejavmi neistoty zo strany jeho ženy Zuzany (Zuzana Konečná), že by mohol mať v cudzine milenku. Milanovo správanie však neponúka žiadnu možnosť na pochybnosti o jeho úprimných pohnútkach – je to vo svojej podstate veľmi tradične založený človek v tom najčistejšom zmysle slova. Dnes by sme takú osobu možno zaradili priam do sféry ľudových rozprávok o dobre a zle v malebnom prostredí slovenských hôr, ale v konfrontácii s jeho tvrdým, bigotne nábožensky založeným otcom sa ukáže zásadné „tajomstvo“ presvedčivosti filmového deja: Kto by čakal schematicky či páčivo stvárnený boj medzi zjednodušene poňatým moderným, pokrokovým Slovenskom otvoreným vonkajšiemu svetu a tradičným, bigotným Slovenskom zastúpeným prežívajúcim vidieckym katolicizmom a extrémizmom, bude sklamaný.

Škopove postavy sú plnohodnotné a uveriteľné, pretože tak ako hlavný hrdina svojmu okoliu, ani autor príbehu neupiera postavám ľudskosť. Tvrdý otec síce je zosobnením tvrdého otca tradičnej katolíckej dediny, stelesňujúci svojím spôsobom minulosť. Jeho svetaznalejší, vrúcnejší syn, ktorý si uvedomuje, ako veľmi mu ubližovala chladná „chlapská“ otcovská výchova, nechce reprodukovať chyby tohto u nás stále zakoreneného prístupu, ale otca má rád a váži si aj jeho tradície. Sám nie je popretím tradícií, svojím správaním je len akoby ukážkou peknej možnosti ich nového, moderného a zmysluplného napĺňania.

Keď zistí, že jeho najstarší dospievajúci syn Adam je vtiahnutý do aktivít dedinských brancov, zachová sa „ako chlap“. Nie však tak, že by sa usiloval zo situácie vycúvať, mlčať a ospravedlniť správanie miestnych kotlebovcov a hulvátov tým, že by vinu za podiel na samovražde synovho spolužiaka zvalil na samovraha. Chlapské nie je ani to, že syna zmláti, ale, naopak, to, že mu odpustí, i keď sa dozvie celú pravdu a s týmto vedomím sa rozhodne prekonať bariéru spoločenských predsudkov a pred zákonom sa postaviť na stranu rodičov samovraha.

Predstaviteľ dospievajúceho Adama František Beleš je vo svojej úlohe presvedčivý. Uzavretý v dedine v zapadnutom kraji, vo svete medzi matkou (Zuzana Konečná), ktorá sama nezvláda výchovu, diktátorským starým otcom, nespochybniteľnou autoritou kostola a internetovými hoaxami nemá silu ani povahu na to, aby sa vzbúril proti brachiálnosti dedine navonok prospešných brancov. Otec mu chýba. Nie však pre tvrdosť, ktorú reprezentuje dedo, ale pre vzor, ktorý mu môže dať milujúce srdce. Príbeh, ktorý nemá jednoznačné vyústenie, pretože je nastaveným zrkadlom hlboko zakorenenej slovenskej korupcii, rodinkárstvu, strachu, tmárstva a náboženskej bigotnosti, je zároveň príbehom pozitívnym: v situácii bezmocnosti ukazuje, že vzoprieť sa dá a že rodina dokáže byť napriek vnútorným sporom silná, ak ju spája láska, rešpekt a zmysel pre zodpovednosť za druhých.

Vari jedinou negatívnou postavou je mladý farár (Daniel Fischer), ktorého bigotnosť vynikne v kontraste s ostatnými protagonistami. Príbeh je napísaný dokonale realisticky a dialógy sú bezchybné. Žiadnej postave nechýba uveriteľnosť, každá je verným čriepkom slovenskej spoločnosti. Farárovo tmárstvo je však dotiahnuté tak ďaleko, že sa stáva až mierne groteskným prvkom. Najmä v situáciách, kde sa odvoláva na svoju matku, komicky vyzdvihujúc motív oidipovského komplexu, takého bežného napríklad v talianskej alebo španielskej kinematografii ironizujúcej frankizmus. Táto miera irónie je však vierohodne prispôsobená slovenskej realite.

Žiada sa povedať, že v slovenskej kinematografii už dávno, ak vôbec, nevznikol taký epický príbeh, taká obrovská spoločenská dráma, prerozprávaná s takým nesmiernym citom pre našu súčasnosť, s takým rešpektom voči obyčajnému človeku a pochopením pre sociálne javy – a to všetko v komornom, malom svete obyčajnej zabudnutej každodennosti. Nech je svetlo mrazí a dojíma, pretože je to hlavne príbeh lásky.

Hodnotenie Pravdy: 5 z 5 hviezdičiek

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#recenzia #Nech je svetlo #Milan Ondrík #Marko Škop #film
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku