Na obrazovkách sa objavil otrhaný stroskotanec vychádzajúci z mora, unavený padol na pláž a z posledných síl ohlásil: "Toto je Monty Pythonov lietajúci cirkus!“ Niektorí iba nechápavo krútili hlavou, no nezvyčajný humor Pytónov si mnohí obľúbili.
Ako je však možné, že prežil taký dlhý čas? "Pretože žijeme v čoraz "pytoresknejšom“ svete. Scénky ako Mŕtvy papagáj, Španielska inkvizícia, Obchod so syrom, Ministerstvo šibnutej chôdze, Pán Hilter, Ťuk – ťuk a mnohé ďalšie sú tak skvelo nadčasové, že ľudia z nich poznajú naspamäť celé repliky a smejú sa na nich dodnes.
Trapas na začiatku
Možno ešte väčším zázrakom je to, že niečo také „uletené“ ako Monty Python vôbec vzniklo. V dokumente "Monty Python, takmer pravda“ členovia skupiny spomínajú na svoje prvé stretnutie s Michaelom Millsom, ktorý v tom čase šéfoval sekcii zábavných programov na BBC, ako na jeden obrovský "trapas“. Na jeho jednoduché otázky, čo by vlastne chceli robiť a čom by vlastne ich šou mala byť, svorne odpovedali: Nevieme. "Bol to ten najhorší pohovor, aký kto kedy urobil,“ hovorí John Cleese. Napriek tomu im dal Mills možnosť nakrútiť 13 dielov.
V dnešných časoch, keď o všetkom rozhoduje sledovanosť, by takéto riziko asi nepodstúpil žiadny producent. Dať voľnú ruku v podstate úplne neznámej skupine, by sa považovalo za čisté šialenstvo. V tomto mali Pytóni neskutočné šťastie. Zdá sa to až neuveriteľné, no spočiatku dokonca nik nečítal ani ich scenáre! To sa síce zmenilo, keď začali byť populárni, no pokusy o cenzúru Pytóni so cťou ustáli.
Foto: Profimedia
Hoci mladí absolventi prestížnych univerzít sa už aj predtým živili písaním scénok (zväčša pre iných), robiť vlastnú zábavnú šou bolo predsa len niečo úplne nové. S výnimkou Johna Cleeseho, ktorý predtým vystupoval vo vtedy slávnej Frost Report, boli v podstate všetci neskúsené uchá. A tak ako nemali predstavu, ako by ich šou mala vyzerať, absolútne netušili, s akým ohlasom sa u publika ich skeče stretnú a či sa ľuďom budú zdať vtipné.
John Cleese vo svojej autobiografii So anyway spomína na prvé natáčanie takto: "Čakali sme s Michaelom Palinom za kamerou a sledovali Terryho Jonesa, ktorý práve prichádzal ku Grahamovi a mal začať dialóg. "Michael“, hovorím, "uvedomuješ si, že budeme možno vôbec prví ľudia v dejinách, ktorí natáčajú komediálnu šou za úplného ticha?“ Nasledovala krátka pauza: "Na to isté som práve myslel aj ja!“
Ale keď sa začala tá scénka… ja s Michaelom sme nastražili uši … chichot… slabý smiech… ďalší chichot… hurónsky smiech. Pozreli sme sa na seba a mne napadlo: "Možno to nakoniec bude v pohode.“ O tom, že všetko bolo v poriadku, svedčí aj to, že v priebehu nasledujúcich piatich rokov nakrútili ďalšie tri série, celkovo 45 epizód.
Dokonalá šestka
Ako možno vysvetliť nebývalý úspech? Ich sila spočívala v rôznorodosti. Piati absolventi Oxfordu a Cambridgea, ku ktorým sa pridal jeden Američan, vytvorili skvelú partiu, čo pracovala vo dvoch autorských skupinách. Jednu dvojicu tvorili John Cleese a Graham Chapman, ktorí sa zoznámili ešte v divadelnom Footlight clube v Cambridgei. Jeden vyštudoval právo, druhý medicínu, no divadlo im učarovalo natoľko, že svoje pôvodné povolanie veľmi rýchlo zavesili na klinec, respektíve v prípade Cleesea ho nikdy nevykonávali.
Druhú dvojicu tvoril "oxforďáci“ – Michael Palin a Terry Jones, obaja veľkí milovníci histórie. Medzi nimi pendloval Eric Idle, ktorý bol zároveň autor mnohých skvelých pesničiek. Ako spomína Cleese, na scenáristických schôdzkach sa síce medzi sebou dokázali posekať, no keď sa už raz na niečom dohodli, tak pri skúškach všetko fungovalo perfektne. "Tvorivý konflikt je žiaduci, nežiaduci je konflikt osobný (…) Napriek nezhodám sme po tvorivej stránke fungovali veľmi dobre. Každý z nás mal svoje slabiny, ale tie potom vyvážili silné stránky ostatných.“
"Samostatnú jednotku“ predstavoval "osamelý Pytón“ Terry Gilliam, ktorý pochádzal z americkej Minnesoty. Z rodnej hrudy ušiel najprv do New Yorku a potom do Londýna, kde pracoval v rôznych časopisoch ako ilustrátor. Pri kreslení obrázkov, ktoré tvorili predel medzi jednotlivými skečmi, uplatňoval tzv. prúd vedomia – jedna myšlienka postupne prechádzala do druhej a tá následne do ďalšej. Túto metódu potom uplatňovali aj ostatní pri písaní scenárov. Základným pravidlom ich práce bolo nemať žiadne pravidlá. V tom boli priam anarchisti. Vytvárali zaujímavé koláže, ktoré skončili vtedy, keď mali pocit, že rozvíjať ďalej nejaký motív už nemá zmysel. V tom okamihu vstupuje obvykle na scénu Graham Chapman v úlohe vojaka a povie: "Stop, to je úplne šibnuté!“ a začne sa nová scénka.
Partia takto fungovala niekoľko rokov. Jej popularita rástla aj za hranicami Británie. Pre západonemeckú televíziu nakrútili dokonca dva 45-minútové špeciály – Monty Python's Fliegender Zirkus, z ktorých azda najznámejšia je scénka Futbalový zápas filozofov. Pre americký trh zasa urobili zostrih najlepších scénok z prvých dvoch sérií, akési Best of, ktoré do kín išlo pod názvom A teraz niečo úplne iné ( And Now for Something Completely Different).
Najslávnejší cirkus
Postupom času však najmä John Cleese nadobudol pocit, že im dochádzajú nápady a začínajú sa opakovať. Po tretej sérii preto skupinu opustil a venoval sa vlastnému veľmi úspešnému sitcomu Fawlty Towers (u nás známy v českom preklade ako Hotýlek).
Celá partia sa dala dokopy pri nakrúcaní celovečerných filmov. Monty Python a svätý grál (1975), Život Briana (1979) a Zmysel života (1983) patria medzi to najlepšie, čo v oblasti zábavného žánru vzniklo.
Ich prípadnú ďalšiu spoluprácu ukončila predčasná smrť Grahama Chapmana. Namiesto osláv 20. výročia vzniku Lietajúceho cirkusu sa všetci zišli na Grahamovom pohrebe. Neboli by to však Pytóni, keby všetko neotočili na žart. Cleesov príhovor na smútočnom obrade všetkých rozosmial a stal sa priam legendárny, nielen kvôli tomu, že na ňom vyslovil neslušné slovo f… O pár rokov nato si žartík na účet Grahama zopakovali na festivale v Aspene, kde nebožtíka zastupovala urna, ktorú Cleese prevrhol a následne údajný Grahamov popol povysávali… Žiadna oficiálna akcia pripomínajúca 50 rokov Monty Python sa konať nebude. V Londýne sa dnes síce pokúsia zapísať do Guinnessovej knihy rekordov najväčším zhromaždením ľudí oblečených ako pán Gumby (čo je pytonovská postavička pána s vreckovkou na hlave, ktorý neustále hovorí: "Bolí ma mozog!“), posledné zbohom však Pytóni povedali už pred piatimmi rokmi na záverečnom spoločnom vystúpení Jeden dole, piati na rade (One down, Five to Go). Nemali síce radi otázku, či sa dajú niekedy znova dokopy, teraz však s istotou môžeme povedať, že sa to už nikdy nestane. Už len preto, že Terrymu Jonesovi pred tromi rokmi diagnostikovali zvláštnu formu demencie, ktorá sa prejavuje vážnou poruchou reči. A robiť vystúpenie Dvaja dole, štyria na rade, by bolo asi príliš čierne aj na Pytónov…
Ich absurdný humor a provokatívny pohlaď na svet však budú vyvolávať salvy smiechu naveky.
