Režisérka Olga Sommerová vo filme Jiří Suchý – Lehce s životem se prát priblížila umelca tak, až má divák pocit kontaktu z očí do očí. Film poskytuje svieži pohľad na éru divadla Semafor, ktoré Suchý založil, dodnes v ňom účinkuje a vedie ho. Divadlo Semafor už 60 rokov ovplyvňuje kultúrnu klímu v Česku aj na Slovensku. Jiří Suchý je v súkromí skôr tichý človek, ale v tomto filme odhalí city i vášne. Divák dokonca uvidí – je to z filmu, ktorý nakrútili v roku 2014, Sommerovej žiaci na festivale v Trutnove – ako sa poriadne rozparádi a dokonca padne pred publikom na kolená. Takúto Suchého uvoľnenosť a bezprostrednosť dosiahla režisérka Olga Sommerová v celom filme. O tom, ako vznikal, nám po prvom uvedení snímky na Slovensku porozprávala. Odohralo sa to práve v deň, keď zomrel Karel Gott. Generácia, ktorá dozrela v tvorivých 60. rokoch, odchádza, ale ešte tu máme 88-ročného Jiřího Suchého. Užívajme si to. A vďaka dvom Olgám dokumentaristkám máme aj o Suchom, aj o Gottovi životopisné filmy, v ktorých tieto legendy účinkujú. O Karlovi Gottovi nakrúcala Sommerovej dcéra Olga Malířová Špátová, ktorá je kameramankou filmu Lehce s životem se prát. Oba filmy sa v jednej chvíli pretnú, ale nechajme aj o tom hovoriť Olgu Sommerovú.
Foto: Irena Zlámalová
Dokument Jiří Suchý – Lehce s životem se prát je aj o slávnom divadle Semafor, ktoré desaťročia podporovalo zdravý vkus a myslenie. Aký bol váš prvý dotyk s divadlom Semafor?
Tvorbu Suchého a Šlitra som spoznala samozrejme už v mladosti. Ich piesne boli v éteri, stále boli s nami, žili sme s nimi v jednom priestore. Človek ich ani nemohol minúť, boli súčasťou každodennosti. Počúvali sme síce aj Beatles, Rolling Stones, a bigbít, ale mali sme aj Suchého a Šlitra. Musím však povedať, že ja som koncom šesťdesiatych rokov nechodila do Semaforu. Chodila som do Činoherného klubu a do Divadla Na zábradlí. To boli moje dve scény. Vznikli v šesťdesiatych rokoch a boli jednoznačne kultové. Takže sa musím priznať, že ja som bola v Semafore asi iba raz.
Veď do Semaforu sa ani nedalo dostať. Divadlo nebolo veľké, ale nápor divákov áno. Lístky sa zháňali ťažko. Ako sa tam vlastne dalo dostať?
Áno, to je pravda, bol problém lístky zohnať. Kto nemal známeho, tak sa tam ani nedostal. Ja som však aj tak žila z ich piesní a poznala som ich tvorbu.
Váš film vítame aj preto, že aj známe informácie o Jiřím Suchom, o Šlitrovi, o ich tvorbe a o divadle Semafor ste dali do súvislostí, určili ste poradie udalostí aj ich hierarchiu. Jiří Suchý bol pri spolupráci s vami veľmi otvorený a uvoľnený. Ako ste to dosiahli? Poznali ste sa už predtým?
Nie, nie, my sme sa s Jiřím poznali iba zo spoločnosti. Až keď sa začal robiť film, nadviazali sme priateľstvo a ja, ako dáma, som hneď navrhla tykanie. Muselo to tak byť, lebo ja priateľskú atmosféru pri práci potrebujem. Keď si s niekým tykám, som v otázkach oveľa dôvernejšia a uvoľnenejšia pri vysvetľovaní, čo od toho človeka chcem. Ukázalo sa, že on je veľmi vľúdny a dobrý človek. Bola s ním radosť pracovať. Však je aj herec, takže išiel do toho naplno.
Vo filme sú aj náročnejšie pasáže, či už po citovej, alebo historickej stránke. Suchý je asi aj zložitejšia povaha. Boli ste na všetko pripravená? Ničoho ste sa neobávali?
Ale áno, ja som mala stále obavy. Najmä som třpla, aby som splnila záväzok, ktorý som cítila. Bála som sa, či ho nesklamem, lebo on si od nášho filmu veľa sľuboval. To znamená, že si veľa sľuboval odo mňa a veľmi mi dôveroval. To je zodpovednosť a na to som stále myslela.
Na čo ste sa teda najmä sústredili?
Aby sme správne zvolili finálny tvar v strižni, aby sa tam dostalo všetko dôležité. Mala som veľmi veľa materiálu o tvorbe aj o živote Jiřího Suchého a všetko sa samozrejme do filmu nezmestilo. To bola podstatná otázka: Čo vybrať?
Ktorý úsek filmu bol najťažší počas nakrúcania? V niektorých kritikách sa spomína situácia, keď príde k Jiřímu Suchému na návštevu Karel Gott a zhovárajú sa. Vraj nie je celkom prirodzená. Asi nebolo jednoduché postaviť spoločne pred kameru také silné a zároveň rozdielne osobnosti, ktoré mali hovoriť o sebe, ale neboli v živote spontánni kamaráti. Je to práve z tohto hľadiska veľmi zaujímavá scéna. Karel Gott bol už vtedy chorý – ako ste ich dostali dovedna?
Tú scénu, keď príde Karel Gott navštíviť Jiřího Suchého, zorganizovala moja dcéra Olga, ktorá bola kameramankou môjho filmu a ktorá zároveň vtedy nakrúcala životopisný film o Karlovi Gottovi. Takže ona dohodla toto stretnutie. Stretli sa dvaja slušní ľudia, gentlemani, a tak si stále „mazali med okolo huby“ a lichotili si: Vy ste boli báječný a vy ste boli tiež báječný atď… Karel Gott spomína na Jiřího Suchého a na Jiřího Šlitra ako na ľudí, ktorí naštartovali jeho kariéru, ktorí mu dali pieseň Oči má sněhem zaváté a boli si preto veľmi blízki. Preto boli k sebe pri stretnutí takí veľmi dobrí. Je to krásna scéna – stretnutie dvoch legiend.
Myslíte, že láska k Semaforu a vôbec Semafor pretrvá, alebo už onedlho zostane len váš film a pesničky, ktoré zľudoveli? Dnes je taká mohutná umelecká ponuka, že všetko sa dá prehlušiť.
Jiří Suchý má Semafor už šesťdesiat rokov. Tridsiateho októbra si pripomíname výročie vzniku divadla Semafor, je to viac ako polstoročie. Všetky tie generácie, až dodnes, majú zažité „šlitrovky“, ktoré boli geniálne, lebo Šlitr bol vynikajúci hitmaker, Suchý zasa básnik. Piesne Suchého a Šlitra sa stále spievajú, pri táborákoch aj na zábavách. To sprítomňuje Semafor aj mladým. V tom je záruka pokračovania, o ktoré on veľmi stojí. Priznáva to aj vo filme, túži, aby po jeho smrti tieto piesne žili.
Foto: Irena Zlámalová
Vo vašom filme sú komentované aj tragické okamihy zo života Jiřího Suchého. Účinkuje tam jeho rodina, brat, syn, vnúčatá, kolegovia z divadla. Približujete aj prostredie, v ktorom žije – cez rodinné dokumenty, cez zábery z dávnych Vianoc. Mnohí priznávajú (a objavuje sa to aj v článkoch o filme), že sa im pri tomto filme tisnú slzy do očí. Hoci je to film o komikovi, nie je veľmi veselý. Mali ste taký zámer?
Mnohí ľudia majú Semafor zafixovaný ako divadlo, do ktorého sa ide človek smiať a baviť. Jiřího Suchého vníma verejnosť často ako klauna. Je aj klaun, ale ja som chcela vo filme ukázať najmä tú ďalšiu stránku jeho osobnosti: Jiří Suchý básnik, filozof, všestranný umelec a hlboký človek, ktorý sa vážne zamýšľa nad životom.
