Baťova cesta okolo sveta

Ceny končiace sa deviatkou, nezameniteľná architektúra a urbanizmus. Tiež krátke sukne, aby ženám bolo vidieť nohy v topánkach. To všetko sa spája s menom Tomáš Baťa. Aj o tom je celovečerný dokumentárny film Petra Kerekesa BATAstories.

17.10.2019 13:36
Batastories India Kolkata 01 Foto:
Baťa v indickej Kalkate.
debata

Dokázal čeliť hospodárskej kríze a neodradil ho ani výsmech konkurencie, keď ceny topánok znížil o polovicu. Neskrachoval, expandoval do sveta.

BATAstories mapuje dôležité míľniky, ale aj omyly pri budovaní baťovského impéria. Vo filme sa prelínajú tri roviny rozprávania: životopisná – režisér v nej sleduje osudy zakladateľov firmy, súčasná, v ktorej mapuje aktuálny stav globálneho kapitalizmu cez príbehy jednoduchých obuvníkov z Indie či z Afriky. K slovu sa nakoniec dostáva aj spomienková rovina. Je postavená na výpovediach českých a slovenských „baťamanov“ roztrúsených po celom svete.

Bratia - obuvníci z Nairobi. Foto: Archív Petra Kerekesa
Batastories Kenya Nairobi 02 Bratia - obuvníci z Nairobi.

Košický dokumentarista Peter Kerekes zbieral materiál na štyroch kontinentoch sveta. A pohľad na Baťu, ktorého príbeh pozná takmer každý, mu rozšíril spoluscenárista Pavel Hajný. Vďaka nemu sa dostal k obrovskému množstvu zaujímavých informácií. Český scenárista sa totiž posledných pätnásť rokov venuje histórii firmy Baťa. V rámci svojho projektu pozbieral po celom svete obrovské množstvo spomienok pamätníkov, ktorí zakladali jednotlivé pobočky po celom svete.

Film sa nakrúcal na štyroch kontinentoch – v Európe, Ázii, Afrike, Južnej Amerike. Nakrúcalo sa v Indii, v meste Batanagar, ktoré je dnes súčasťou Kalkaty, v meste Kohlapur, vo fabrike v Limuru v Keni, vo Francúzskom Bataville, ktoré bolo jedným z prvých miest, ktoré Baťa postavil, v Brazílii v Batatube a v Bataypora, kde žije vnučka Jana Antonína Baťu, a tiež v Zlíne.

V každej krajine sleduje film obuvníka, ktorého životná situácia je podobná tej Baťovej a formuje jeho ďalší život, osobnosť a názory. Sú to portréty dnešných ľudí, ktorí sa snažia uspieť.

Indický chlapec je siedmou generáciou obuvníka vyrábajúceho kožené sandále. Je ako malý Tomáš Baťa, ktorý sedával v dielni svojho otca a sníval o vlastnom podniku. V kenskom Nairobi, v obrovskom slume Kibera žijú dvaja bratia, ktorí utiekli z vnútrozemia a v hlinenom dome s plechovou strechou vyrábajú topánky z použitých pneumatík. Aj oni snívajú o tom, že vybudujú značku a ich topánky dobyjú svet tak, ako sa to podarilo Baťovi. V kenskom Limuru pracuje dizajnérka, ktorá v Baťovom závode navrhuje topánky v štýle vojenských, podobne ako to robil Baťa počas prvej svetovej vojny…

Pri nakrúcaní v brazílskej Batatube. Foto: Archív Petra Kerekesa
Batastories Brazil Batatuba Miguel Boraro 01 Pri nakrúcaní v brazílskej Batatube.

„Keďže Baťa mal fabriky po celom svete, chcel som si nájsť ľudí, ktorí sa zaoberali obuvníctvom a nachádzajú sa v rovnakej životnej etape ako Baťa. Vyučujem na medzinárodnej škole dokumentárnych filmov Doc Nomads, kde sú študenti z celého sveta. Oslovil som absolventov z Indie, Afriky, Brazílie a z iných krajín, ktorí mi urobili rešerše,“ povedal Peter Kerekes, v dokumente ktorého nechýbajú ani najmladší Baťovi potomkovia. Vnučka Monica Pignal, vnučka Jana Antonína Baťu Dolores Arambašić Baťa aj Tomas Archer Baťa, ktorý hovorí česky a k našim susedom chodí pravidelne. „Počet filmárov, ktorí v minulosti nakrúcali s rodinnými príslušníkmi Baťovcov, prekročil stovku. Sú na to zvyknutí. Dôležité však bolo prelomiť ich štátnický spôsob vystupovania, aby boli sami sebou. Tomas Archer Baťa sa postavil aj za výrobný pás a skúsil vyrobiť topánku. Veľmi sa mu to nepodarilo, ale humor mu nechýbal,“ vysvetľuje Kerekes.

Nekompromisný

„Pohyb je život a nehybnosť je smrť," hovoril Baťa a dokument dokazuje, že Baťa bol v pohybe stále – nezastavil ho hroziaci bankrot, vojna ani problémy s vývozom topánok. Na ministerstvo chodil dovtedy, kým nedostal zákazku na topánky pre armádu. Bolo správne šiť také topánky? Stovkám mužov sa pomocou práce v Baťovej továrni, vďaka tej zákazke pre armádu, podarilo vyhnúť povolávacím rozkazom. Tomáš Baťa bol nekompromisný. Tvrdý nielen na seba, na svoj biznis, ale aj na okolie. Veď so svojou snúbenicou Mařenkou Babičkovou sa rozišiel preto, že nemohla mať deti. A on túžil po nástupcovi…

Nemci ho chceli zničiť tvrdením, že jeho rodičia majú židovský pôvod a Francúzi zasa tvrdeniami, že je Nemec. Okolité krajiny sa začali Baťovi brániť clami a špeciálnymi kvótami na topánky. Ani tieto obmedzenia Baťu nezabrzdili. Vymyslel si, že ak nemôže exportovať topánky, bude exportovať celé továrne a mestá. Postupne ich založil vo švajčiarskom Mohline, v americkom Belcampe, v anglickom Tilbury, v Poľskom Chmelniku. Postavil Baťovany na Slovensku, Bataville vo Francúzsku, Batanagar v Indii, Batadorp v Holandsku, Batavia v Indonézii, aj Batatuba v Brazílii.

Do sveta neposielal len svoj tovar, ale aj myšlienky. Vlastný, prepracovaný systém riadenia podniku, práce a dokonca aj života svojich zamestnancov. Tiež nezameniteľný urbanizmus a architektúru, ktoré v medzivojnovom období sledovali avantgardné tendencie. Amerika v Česku – takto nazývali za prvej republiky český Zlín, rodné mesto Tomáša Baťu. Známy podnikateľ ho zmenil na mesto parkov s typickými baťovskými tehličkovými domami. Počas svojho starostovania vybudoval v Zlíne školy, nemocnicu, obchodný dom a hotel.

Neskôr firma založila aj filmové ateliéry, v ktorých Baťa nakrúcal reklamu na svoje produkty. Kino s 2¤580 sedadlami bolo v tých časoch najväčšie v Európe. Súčasťou Baťovej ríše bola aj najvyššia budova v Zlíne s výťahovou kanceláriou, ktorú miestni volajú mrakodrap. O jeho stavbu sa zaslúžil Jan Antonín, nevlastný brat Tomáša Baťu, ktorý prevzal firmu po jeho nešťastnej smrti pri havárii lietadla v roku 1932. Výťah, ktorý slúžil ako pojazdná kancelária, bol vybavený klimatizáciou, telefónom a umývadlom. Používal ju Baťa, ktorý jazdil na jednotlivé poschodia, konali sa v nej aj rýchle porady, aby šetril čas svojich podriadených.

Posledný let

V roku 1931 zúrila vo svete hospodárska kríza. Suroviny boli drahé, trh malý a kúpyschopnosť obyvateľstva nízka. Dotklo sa to aj Baťu, ktorého topánky sa v Európe nakupovali minimálne. Podnikol preto cestu do sveta. Lietadlom. Kúpil moderný nemecký stroj Fokker a 10. decembra vyrazil na trasu Zlín – Taliansko – Tunis – Egypt – Palestína – Irán – Irak – India a späť. Baťa bol Indiou fascinovaný. Milióny bosých ľudí boli pre neho výzvou. Tušil, že ak sa podarí presvedčiť Indov, aby si obuli lacné topánky, bude mať on aj ostatní obuvníci po celom svete postarané o odbyt na niekoľko desiatok rokov dopredu. Kríza bude zažehnaná…

O rok neskôr, 12. júla 1932, vzlietlo z firemného letiska v Otrokoviciach lietadlo. Na palube bol Tomáš Baťa a jeho skúsený pilot Jindřich Bouček. Bola hmla, podmienky na let nevhodné. Baťa napriek tomu trval na odlete. Veď ho očakávali na otvorení jeho pobočky vo švajčiarskom Mohline. Lietadlo vzlietlo, ale po pár minútach stratilo pre zlú viditeľnosť a hmlu výšku. Zrútilo sa tesne za areál továrne. Tomáš Baťa aj pilot Bouček boli na mieste mŕtvi.

Režisér Peter Kerekes. Foto: Archív Petra Kerekesa
Batastories France Bataville 05 Režisér Peter Kerekes.

Čo stojí za riskovanie života? Svojho alebo druhých? Aj o tom je dokumentárny film režiséra Petra Kerekesa. O paralele medzi Baťovým nasadením a rýchlym životným tempom dnešných manažérov. Či sú z afrického Gwelo, indického Batashataku, alebo z Nového Zélandu. Existujú dnes vizionári, akým bol Tomáš Baťa, ktorí chcú vytvoriť spravodlivú spoločnosť a zároveň im na nej úprimne záleží? Je možné, aby obyčajní ľudia z Afriky alebo Indie dosiahli rovnaký úspech? Kráča dnes niekto v Baťových stopách utopizmu s ľudskou tvárou?

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Peter Kerekes #Jeden svet #BATAstories