Sandra miluje futbal a Ronaldinha, dokonca natoľko, že si jeho fotografiu prilepí na obraz medzi svätú rodinu, Ježiškovi do perinky. Marián si do svojej rodiny pribral obdivovaného Van Damma, ktorému sa chce podobať. Alena a René túžia po dieťatku, no boja sa, že bude hluché. A súrodenci Roman, Kristián a Karmen snívajú o dome, kde by mali záchod a umývadlo. Sedem rómskych detí, ktoré sú hendikepované hneď dvojnásobne: pre svoj pôvod a pretože nepočujú. Žijú na okraji spoločnosti a napriek nepriazni osudu snívajú svoje sny.
Poviedkový film režiséra Pavla Pekarčíka je sondou do života ľudí, ktorí sú pre väčšinu z nás neviditeľní. Existujú v špinavých chatrčiach bez vody či elektriny, piati v jednej „izbe“. A predsa sa k sebe správajú s láskou a nehou, ktorá preráža na povrch aj v drsnom prostredí. Lenže, ako to vysvetlila Alena svojmu nastávajúcemu: Love (po rómsky) znamená lásku aj peniaze.
Sandra má štrnásť a vášeň pre futbal, s loptou dokáže čarovať. Otec jej však namiesto športovej kariéry vybral manžela. Ona túži vidieť milovaného Ronaldinha, no zavezú ju k starému chlapovi, ktorý má byť odteraz jej mužom. Lebo Sandra sa doma nemá ani kde umyť a s mužskou ochranou bude hluchému dievčaťu v živote lepšie. Keby nebola hluchá a keby nebola Rómka, bola by jej budúcnosť celkom iná. No nech je skutočnosť akokoľvek surová, autenticita dokumentu jej paradoxne obrusuje ostré hrany. Nesúdi, nekričí, ale necháva prehovoriť to, čo je pod nánosom špiny a neporiadku skryté: ľudský cit.
Podobne ako bratia Roman a Kristián, keď zbierajú šrot, aby pomohli rodine postaviť si skutočný záchod. A kým ho nemajú, hrajú sa so sestrou na to, že si majú kde umyť ruky a hrajú hry na imaginárnej konzole vo svojej imaginárnej obývačke. Hoci sa pohybujú po špinavom stavenisku a berú do rúk staré hrdzavé drôty, ostávajú čistí. Pretože tak ich vidí režisér aj divák jeho pohľadom.
Alena sa s Reném zoznámi na diskotéke, no keď rozbalia pozlátku, ich vzťah je pekný a plný očakávaní. Ona najprv vraví, že žiadne deti mať nechce, veď čo keď budú hluché ako oni? Nakoniec sa bojí, aby o dieťatko neprišla.
A malý Mariánko chodí každý deň na stanicu, kde je pod názvom Gánovce pripísaný „preklad“ – CIGÁNOVCE a zdá sa, že práve preto tu žiadny vlak nezastane, len nevšímavo prefičí okolo. Kamera tvrdý život zmäkčuje, až sa zdá, že je v ňom aj dávka poézie. A ona tam ozaj je, hoci visí na otrhanom lane, nezomrela, privalená šrotom, hojdá sa na smetisku a teší sa zo života! A práve o to ide, že decká z filmu sú presne také isté ako všetky ostatné deti, hravé a radostné, rovnako ako iné hľadajú svoj spôsob, ako si život skrášliť snami.
Príbehy siedmich nepočujúcich detí z rómskych osád režisér zbieral od roku 2012 a počas siedmich rokov tak vznikol krásny časozberný dokument. No bez prudkých strihov – príbehy na plátne plynú ako život sám. Pekarčík vraví, že všetky rodiny z filmu má rád, chodí ich navštevovať, rieši ich problémy a ony niekedy riešia tie jeho. Lebo, ako to vysvetlila Alena svojmu nastávajúcemu: Love znamená lásku aj peniaze. A najlepšie je mať oboje!
