Stratený domov: Keď ľudia nerešpektujú ľudí

Filmár sa vojny zúčastňoval po boku protagonistov, okrem iných Mateja a Olivera, ktorí prišli do oblasti ako záchranári NGO v roku 2016.

13.11.2019 14:00
Stratený domov Foto:
Záber z filmu Stratený domov.
debata

Dramatické situácie líči vecne a dramaturgicky premyslene. Dynamické rozprávanie má niekoľko rovín a problematiku sleduje s odstupom, bez preexponovaných emócií či moralistických gest. "Čo robíš?” pýta sa muž vo filme. "Nič. Len horím zvnútra a plačem,“ ozve sa z telefónu strohá odpoveď ženy. Juraj Mravec skladá komplexnú mozaiku toho, čo si Európan na základe novinových správ len sťažka dokáže predstaviť a robí to aj napriek tomu, že film vznikal v extrémnych podmienkach, s intelektuálnou rozvahou. Vojny sa dotýka dokumentaristicky surovo, bez pátosu. Fatálnosť zobrazuje ako súčasť priestoru, v ktorom sa ocitá, bez príkrej ľútosti. Stratený domov by mal vidieť každý, kto si chce urobiť obraz o tom, čo zosobňuje slovo vojna.

"Mnoho ľudí si možno pri tomto filme povie, že je nezodpovedné, aby otec malého dieťaťa robil takúto prácu,“ apeluje filmár na jedného zo slovenských záchranárov, ktorý má na Slovensku rodinu s dvomi malými deťmi. Ten mu s hrdosťou odpovedá, že na smrť nemyslí. Bojuje proti terorizmu a zachraňuje ľudské životy.

Angažovaných filmov je ako šafranu

"Boli sme ako stromy v mori, nikoho sme nevideli. Bála som sa. Deti plakali, Silva bola vtedy veľmi malá a stále opakovala: Keby tu len bol môj otec. Ostatné deti plakali tiež a priali si, aby tam boli ich otcovia. Čo som jej mala povedať? Len to, že otec je na ceste sem,“ spomína jedna z emigrantiek, ktorej sa podarilo s deťmi utiecť do Nemecka. Príbeh sleduje aj jej manžela, ktorému sa v závere filmu podarí za rodinou prísť. Obraz rodiny, ktorá je opäť spolu a trávi voľný deň v parku, pôsobí nadreálne v kontexte s tým, čo zažili. Stratený domov teda aj napriek ťažkej téme ponúka pozitívne východiská.

Tému komunikuje prostredníctvom konkrétnych protagonistov v situáciách. Vyhýba sa ťažkopádnym hovoriacim hlavám, autor je striktne realistickým pozorovateľom a keď sa naskytne príležitosť na dialóg, jeho otázky trefne usmerňujú realitu pred kamerou. Estetika filmu „zahladzuje“ podmienky, v akých film vznikal, Mravec je kameraman s dobrým a pohotovým okom. S kamerou je prítomný takmer všade – v meste, kde vybuchujú bomby, umierajú deti, v zákopoch s vojakmi, v kamióne s ľuďmi na úteku, v spálni na vojenskej základni, aj na vianočnom večierku so záchranármi, ktorí prišli na dovolenku za svojimi rodinami. Dôležité je vidieť napríklad kontrast medzi tým, čo riešia záchranári doma a v Iraku.

Odhodlanie mladého filmára podať surovú správu o stave vecí, o ktorých väčšina z nás počula len sprostredkovane, robí zo Strateného domova neodolateľný film. Angažovaných a úprimných dokumentov totiž na Slovensku nevzniká mnoho, aj napriek tomu, že sú najlepším prostriedkom na prehlbovanie kritického myslenia a priestorom na spoločenský dialóg. Vojna je plná paradoxov a Stratený domov ju komunikuje z prvej ruky.

HODNOTENIE Pravdy

  • 4 hviezdičky z 5

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Stratený domov