Stratiť domov nie je rozmar

14.11.2019 08:36

"Natáčaj! Natoč všetku krivdu Daeša, nech to vidí celý svet,“ kričí matka objímajúca mŕtve telo svojho syna, zabitého pri útoku teroristickej skupiny Islamský štát.

Ťažko si predstaviť presnejší a sugestívnejší obraz následkov vojny. Dokumentarista a fotograf Juraj Mravec bol priamym svedkom udalostí na severe Iraku a Sýrie, oblastí obsadených Islamským štátom, a jeho dokumentárny film Stratený domov (2019) približuje okrem iného konkrétne dôvody migračnej krízy. Vidieť ho môžete v našich kinách.

Dokumentarista a fotograf Juraj Mravec.
Dokumentarista a fotograf Juraj Mravec. Autor: Ivan Majerský

Čo bolo spúšťačom natočiť film?

Spoločenská situácia na Slovensku, ktorá pre mňa bola neprijateľná. V roku 2015, keď práve vrcholila migračná kríza, som bol fotografovať na macedónsko – srbskej hranici. Tisícky utečencov vtedy ešte využívali balkánsku cestu. Registrácia Červeným krížom a zberný utečenecký tábor boli v meste Preševo. Videl som tam veľmi nehumánne situácie. Tisíce ľudí, vrátane žien a detí, spali na zemi, v blate. Celé som to vnímal aj v tom kontexte, že na Slovensku sa o týchto ľuďoch viedla dosť štvavá agenda, hlavne zo strany politických špičiek, ktoré vycítili kapitál, keďže sa blížili marcové voľby. Niesol som to veľmi ťažko. Ako vyspelý svet by sme sa nemali takto správať ku komukoľvek. Povedal som si, že by som tento problém chcel komunikovať ďalej, slovenským divákom a verejnosti. Rozhodol som sa, že spravím nový film, ktorý vznikne priamo v ohnisku bojov v Sýrii a Iraku, aby som ukázal divákom, prečo tí ľudia naozaj utekajú, ako vyzerá skutočná vojna. Aby sme sa zamysleli nad tým, či vojna naozaj nie je dostatočný dôvod na to, aby človek radšej z vlastnej krajiny ušiel do neznáma.

Prečo Irak?

V rokoch 2014 a 2015 bola migračná kríza, ktorej sme čelili, výsledkom rozmachu Islamského štátu, resp. Daeš v Sýrii a Iraku. Vojna na tomto území spôsobila veľký exodus. Pôvodne som chcel ísť do Sýrie, lebo o tom sa vtedy v našich médiách najviac diskutovalo. Vedel som, že sa tam ide cez Irak. Žiaľ, vtedy veľmi narastal tlak medzi kurdskou stranou v Sýrii a v Iraku. Hranice boli dočasne uzatvorené. Keď som si začal zisťovať, čo sa tam dá točiť, aká je presne situácia a ako sa tam dá cestovať, narazil som presne na tento problém. Islamský štát, ktorý spôsobil migračnú krízu, bol rovnako signifikantný aj na území Iraku, aj na území Sýrie. V Iraku spôsobil tie najväčšie barbarstvá, vrátane genocídy jezídov v iracko-sýrskom pohraničí v oblasti Sindžáru. Kalifát si Daeš vyhlásil z Mosulu, ktorý je druhým najväčším mestom v Iraku. Najväčšie boje sa dali zachytiť práve na území Iraku. Neskôr sa už dalo dostať aj do Sýrie, ale môj film bol už v takom štádiu rozpracovania, že nemalo zmysel prestať sa venovať mojim hlavným irackým hrdinom.

Spomínate si na vojnu v Iraku v roku 2003?

Vtedy som chodil len na strednú školu, ale situáciu som už vtedy čiastočne sledoval. Počas operácie Iracká sloboda bol dokonca v Iraku môj otec. Dodnes si dobre pamätám zábery ako zo samotnej invázie, tak z popravy Saddáma Husajna na Silvestra. Dnes už viem viac o jeho režime a o jeho strane Baas. Mosul bol problematické mesto dávno predtým, ako doň vtrhol Daeš, čo vyplýva z hlbších dejín Iraku. Mosul je hlavné centrum irackých sunnitov a pretože strana Baas bola sunnitská, po celý čas Husajnovej diktatúry boli šiíti prenasledovaní. Keď Američania vládu sunnitov zvrhli, moci sa ujali šiíti a perzekúcia sa obrátila. V Mosule boli na dennom poriadku popravy, mesto ovládali mafie a šiítska vláda z Bagdadu akoby na Mosul zabudla. Preto keď tam v roku 2014 vtrhol Daeš, obyvatelia Mosulu členov ISIS vítali, nazdávajúc sa, že konečne prišla nejaká organizácia, ktorá bude obhajovať ich záujmy. Ale hneď v prvých dňoch ISIS pozabíjal okolo 2500 policajtov verejne na námestí. Vznikla mravná polícia a začali sa vraždiť a miznúť ľudia.

==== Viete povedať, ako vnímajú obyvatelia takejto rozvitej spoločnosti postavu Saddáma Husajna ako politika a jeho popravu s odstupom času? ==== Irak je veľmi rozdelený najmä na rôzne náboženské menšiny, z ktorých všetky rôzne vnímajú aj tento historický fakt. Šiíti situáciu skôr vítajú, lebo sa konečne dostali k moci, vítajú ju aj Kurdi, ktorí boli so Saddámom dlho v otvorenom konflikte, jezídov perzekvovali všetci. Naopak, mosulskí sunniti to vnímajú ako tragédiu, pretože tie udalosti viedli k ich prenasledovaniu. Každý teda odpovie celkom inak. Ešte pred inváziou USA robili Kurdi pechotu Američanom. Po páde Saddáma Husajna prišli obrovské investície z USA. Problém je, že keď americké jednotky Irak opustili, obsadené územie v podstate odovzdali Iránu. Irán je šiítska veľmoc, ktorá má obrovský geopolitický záujem spravovať Irak, preto šiítska línia vo vrcholovej politike víťazí. Vždy urobia nejaký symbolický krok, napríklad že vymenujú za prezidenta Kurda, ale v Iraku moc stojí na premiérovi.

Vy ste svoj film nakrúcali prostredníctvom slovenských medikov. Bol to najlepší spôsob, ako sa dostať do centra diania?

Musel som uvažovať na základe svojich možností, vrátane finančných, ale aj o tom, čo chcem povedať. Medici sa mi zdali ako dobrá téma, lebo zrazu sa na Slovensku, kde väčšinovo prevládal strach a nenávisť z moslimov, objavili dvaja obyčajní chalani, ktorým neprekážalo, aké majú tí ľudia vierovyznanie alebo rasu. Chceli vykonávať svoju profesiu. Spolupráca s nimi mi v Mosule priniesla nespočetné množstvo výhod. Mohol som tam byť oveľa dlhšie ako ktorýkoľvek novinár. Treba si uvedomiť, že ceny sa tam pohybujú od päťsto do tisíc dolárov na deň za tzv. fixera, ja som bol v Mosule okolo dvesto dní.

Vo filme je moment, keď sa zdravotníkov pýtate, či im príbuzní nevyčítajú riskantné povolanie, nehovoria, že by mali byť radšej doma s deťmi. Zvažovali ste aj vy podobné otázky?

Nemám dieťa a nedokážem to takto posúdiť. Ako tvorca som však veľmi obdivoval celú Martinovu rodinu, najmä jeho manželku, ktorá ho v tom podporovala. Vždy som tú prácu chcel robiť, je veľmi užitočná a zaujímavá a ako dokumentarista som sa tam cítil podstatný. To je niečo, za čo mi to riziko stojí a kedykoľvek by som sa vrátil zasa.

Máte strach?

Áno, pretože strach je veľmi dobrý a dôležitý. Určuje človeku limity a chráni ho tak v riskantných situáciách. Človek si však na pocit ohrozenia zvyká. Môžete sa báť, dôležité je však vedieť, kedy sa strach zmení na prekážku niečo urobiť. Vo vojne sa dajú zažiť veci, ktoré ste nezažili nikdy predtým a môžu vás paralyzovať. Ale časom sa v tom dá naučiť pracovať. Viac som sa bál v prvých mesiacoch nakrúcania filmu ako ku koncu.

Ako by podľa vás mohli politici, ale aj verejnosť pri riešení problému utečencov konštruktívne pomôcť?

Odmietnuť fašizmus. Pretože to, čo predvádzali naši politici, bolo účelové vytváranie nepriateľa, paniky. Dehumanizovali istú skupinu ľudí a podsúvali nám falošnú myšlienku, že práve oni nás dokážu pred touto hrozbou ochrániť. Aj islamofóbia je fašistický prístup, pretože znevažovať akékoľvek náboženstvo je vlastne popretím ústavy. Ľudia sa presúvali vždy a v mnohých obdobiach boli aj utečenci, ktorým je nutné pomôcť.

Aká je však perspektíva v samotnom Iraku?

Iraku by som veľmi prial, aby sa politické špičky prestali zaujímať len o ťažbu a predaj ropy a zavládol tam pocit potreby spojenia jednotlivých zložiek národa, nie len jednotlivých skupín. Jednu vec som v Mosule vnímal pozitívne. Bola ňou nádej sunnitov na zmenu. Že vládne špičky pochopia, že teroristi sú dôsledkom zaobchádzania so sunnitmi od pádu režimu Saddáma Husajna, a že sa napokon začne zbližovanie znepriatelených strán. A to tak, aby sa aj sunniti mohli podieľať na politickom živote. Žiaľ, situácia je celkom opačná. Dezilúzia v Mosule vyplýva najmä z toho, že už len sunnitské meno znemožňuje možnosti.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Stratený domov #Juraj Mravec
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku