V súvislosti s menom Vojtěcha Jasného sa zvykne spomínať predovšetkým jeho ikonický film Všichni dobří rodáci, v ktorom stvárnil premenu moravskej dediny v období od konca druhej svetovej vojny po kolektivizáciu. Je to tak trochu odraz nášho údelu v 20. storočí, ktorého ovocie ešte stále nedokážeme definitívne prežuť.
„Imbecilita komerčných záujmov a nezmieriteľnosť ideologického dogmatizmu, to sú dve zlá ohrozujúce filmové umenie. Keď bola česká kinematografia hneď po vojne znárodnená, oslobodila sa z moci prvého zla, a počas šesťdesiatych rokov sa pomaly zbavovala druhého. V tom krátkom období slobody sa narodila prvá veľká plejáda mladých filmárov.“ Milan Kundera
Jasný, ktorý sa v protifašistickom nadšení stal stúpencom nastoleného komunistického režimu, sa napokon zmenil na exulanta, ktorého ten istý režim vyhnal. Rovnaký „paradox“ príznačný pre nejednoznačnosť dejín stojí aj za vznikom samotnej novej vlny: jej úspech bol do veľkej miery umožnený znárodnením kinematografie. Pôvodný úmysel zabezpečiť filmárom tvorivú nezávislosť sa však naplno dostavil až s oneskorením, v čase politického uvoľnenia okolo roku 1963, po prvej lastovičke, ktorou bol slovenský film Štefana Uhra Slnko v sieti z roku 1962. V prelomovom roku 1963 vznikol Konkurs Miloša Formana; Křik Jaromila Jireša a okrem iných aj Až přijde kocour Vojtěcha Jasného. Podobenstvo, v ktorom kastelána Olivu stvárnil Jan Werich, a krásnu Dianu s čarovným kocúrom celkom mladá Emília Vášáryová. Film je popri „rodákoch“ ďalším ikonickým Jasného dielom.
Česká, slovenská aj československá nová vlna patria medzi výrazné umelecké hnutia povojnových umeleckých hnutí na pomedzí starého a nového sveta, a s oboma sa musela vyrovnať. Tým skôr, že nešlo len o film, výtvarné umenie a literatúru, ale o naozaj zásadný presah do spoločenských tém a filozofie. Milan Kundera vystihol jej silu dobre objasneným paradoxom:
„Imbecilita komerčných záujmov a nezmieriteľnosť ideologického dogmatizmu, to sú dve zlá ohrozujúce filmové umenie. Keď bola česká kinematografia hneď po vojne znárodnená, oslobodila sa z moci prvého zla, a počas šesťdesiatych rokov sa pomaly zbavovala druhého. V tom krátkom období slobody sa narodila prvá veľká plejáda mladých filmárov.“
A medzi nich sa postupne zaraďovali Evald Schorm, Věra Chytilová, Jiří Menzel, Karel Němec, Juraj Herz, Elmar Klos, Ivan Passer, František Vláčil, Eduard Grečner, Juraj Jakubisko a viacerí ďalší. Pravdaže, netreba zabúdať, že 60. roky boli zlatým tvorivým obdobím všade v Európe, a aj ďaleko za jej hranicami. Nové vlny zasiahli prakticky celý svet, kým opäť nestroskotali na politike.
Vojtěch Jasný začínal v 50. rokoch spoločne s Karlom Kachyňom dokumentárnymi filmami zodpovedajúcimi pátosu doby. Patril k prvým absolventom novozaloženej pražskej filmovej školy FAMU a po vojne natočil viacero filmov, ktoré skôr slúžili na propagáciu cieľov komunizmu ako na zobrazovanie skutočnosti. Rozpory sa vtedy ešte nenosili. Medzi tieto filmy patril napríklad Život radostný alebo hraný debut, agitka Dnes večer všechno skončí.
Práve premena vidieka bola možno najsilnejším motívom Jasného tvorby: z počiatočného bezvýhradného horlenia pre plošnú kolektivizáciu bez zmyslu pre detail a nejednoznačnosti skutočnosti sa prepracúva až k postave sedliaka Františka v „rodákoch“. Ľudí z moravskej dediny najskôr zasiahne nemecká okupácia a potom nástup komunizmu. Kolektivizácia, doteraz stvárňovaná ako nespochybniteľné dobro, zrazu ukazuje svoju druhú tvár – brutálne zasahuje donedávna prehliadané osudy jednotlivcov a na fatálne dlho poznačuje podobu nášho vidieka. Po tom, ako Všichni dobří rodáci získali v roku 1969 cenu v Cannes, bol v Československu film stiahnutý z distribúcie.
Na Slovensku má však možno ešte o niečo zvláštnejšiu príchuť a rezonanciu Jasného rozprávkové podobenstvo Až přijde kocour, kde sa v „kulisách“ historického mesta Telč na plátne stretli Emília Vášáryová a Jan Werich. Táto britká satira či rozprávka pre dospelých, ako sa film zvykne označovať, sa stala priestorom pre poslednú veľkú filmovú dvojrolu Jana Wericha.
Vojtěch Jasný napokon cez Rakúsko emigroval do USA, v zahraničí však nenakrúcal autorské filmy. Po roku 1989 sa ešte pokúsil o tvorivý návrat do Česka, kde sa opäť vracal k téme kolektivizácie, napr. dokumentom Návrat do neobyčejných let. Tie „neobyčajné roky“ však nepriniesli len pretrvávajúce traumy, ale aj výnimočné filmové dielo, ktoré je večným odrazom nášho umenia a dejín.
