Hravý portrét s prvkami roadmovie o umeleckej skupine poetov, ktorú v roku 1963 založili autori modernej poézie Ivan Laučík, Ivan Štrpka a Peter Repka, nie je medailónom ohraničeným žánrovými schémami, a aj keď sa ohliada za mladosťou básnikov, nepodlieha pátosu ani ich heroizácii. Dominantou sú samotní protagonisti – osamelí bežci a ich generační spolupútnici, priatelia a tiež literáti ako Dušan Dušek, Eugen Gindl či ďalší, rovnako charizmatickí intelektuáli.
Žiadne hovoriace hlavy
Ako referenčný bod pri uvažovaní o Repkovom filme sa núka dokument Válek Patrika Lančariča. Lančarič v portréte rozporuplného spisovateľa, básnika a bývalého ministra kultúry Miroslava Válka stavil na tradičné, až stereotypné, rozprávačské postupy, ktorými obkresľuje monotónny dokumentárny medailón. Výpovede „hovoriacich hláv", strnulých respondentov ilustruje príkro popisnými, archívnymi materiálmi plnými klišé či staromódnym komentárom. Repka sa orientuje na pohyb a hlavným motívom je teda cestovanie protagonistov. Ďalším prvkom je humor, a aj keď sú jeho tendencie v istých momentoch nešikovné a z nápadu mohol vyťažiť o čosi viac, výsledkom je sympatický film.
Je totiž rovnako vynaliezavý ako jeho protagonisti. Nedeklaruje tézy, nie je zahltený faktografiou a v obraze sa nespolieha na archívne materiály, len sa o ne ležérne opiera. Téma priateľstva vyviera zo situácií a prirodzených gest. Kamarátstvo starých pánov je autentické, svieže a možno im ho ticho závidieť.
Filmu síce možno vyčítať, že sa takmer úplne zrieka žien, respondentmi sú výhradne muži, no Osamelí bežci sú o chlapčenskom priateľstve, a ak sa protagonisti a režisér nepotrebujú zaoberať ženami, ak ich múzami neboli dievčatá, ak ich tvorbu a vzťahy nezasiahla femme fatale, ak na ne nechcú spomínať, je bezpredmetné zaoberať sa prevahou maskulinity či absenciou ženskosti.
Hrajú i nehrajú
Do deja sme vtiahnutí okamžite. Dynamická expozícia sleduje samotného režiséra v nočnom kolorite rušného indického mesta. V sprievode miestneho Inda sa rozhodne vyhľadať a navštíviť Igora Nuska. Nusko bol „neoficiálnym", štvrtým osamelým bežcom. Repkovi sa však nepolapiteľného cestovateľa nepodarí zastihnúť. O Nuskovi sa teda dozvedáme len sprostredkovane.
Film má dynamickú dramaturgiu a nadväzuje na princípy hraného filmu. Filmár usmerňuje predkamerovú realitu, čo vyplýva z jeho skúsenosti s hraným filmom, ktorému sa venuje primárne. Inscenuje „náhodné" stretnutia spisovateľov, inokedy pozoruje ich pôvabné dialógy a dáva priestor ich spontánnemu vývoju, presne tak, ako keď sa stretnú starí priatelia a príde reč na spoločné zážitky.
Režisér stretnutia iniciuje. Raz ich vezme do Prahy, inokedy na Devín, kde v rámci mystifikácie, ešte prv, ako Osamelí bežci zverejnili svoj manifest, ktorým priznali umeleckú príslušnosť, zorganizovali bežecké preteky.
Počúvať rozprávanie spisovateľov, ktorí sú rovnako zohratí a svieži ako v čase, keď sa stretávali omnoho intenzívnejšie, je rovnakým zážitkom ako čítať ich texty. Reflexia sveta generáciou autorov, ktorí začínali tvoriť v 60. rokoch, je neopakovateľná. Repka zvečnil veľké deti, charizmatických a múdrych mužov, ktorí môžu viesť dialóg hoci aj o pomaranči učupenom pod stolom – a predsa chcete byť pri tom a počúvať ich, pokojne aj celé dlhé hodiny.<pe>
