V Cannes zabodoval elegantný príbeh lásky

Doba sa zmenila, láska nie

Sciamma zasadila príbeh o láske do 18. storočia, na panský statok v Bretónsku a koncipovala ho výhradne pre ženské postavy. Muž sa vo filme mihne len vo figurálnej role. Jedným z motívov drámy je demonštrácia ženskej energie, ktorá podlieha dobovým pravidlám a konvenciám. Práve s tými zápasia hlavné predstaviteľky príbehu, talentovaná maliarka Marianne a uhrančivá, tvrdohlavá Héloise. Zatiaľ čo Marianne sa v medziach konvencií mužského sveta darí profesionálne presadiť, Héloise vyrastala v kláštore a jej matka v snahe zabezpečiť dcére pohodlnú budúcnosť siahne na jej osobnú slobodu.

Marianne prichádza na panstvo situované na opustenom ostrove, aby Héloise namaľovala portrét, ktorý rodina pošle jej nastávajúcemu ženíchovi do Milána. Dievčina, ktorá nikdy neokúsila lásku, sa však tvrdohlavo bráni vydaju a Marianne ju musí maľovať potajme. Mladé ženy však podľahnú vzájomnej blízkosti a láske.

Režisérka Séline Sciamma nadväzuje na koncepciu klasickej drámy a redefinuje ju. Príbeh, síce situovaný do doby minulej, aktualizuje o súčasné témy, ako sú postavenie žien v spoločnosti i právo rozhodnúť sa slobodne. Povinnosti a túžby hlavných hrdiniek sa totiž v mnohom nelíšia od tých, s ktorými musia bojovať ženy v súčasnej západnej spoločnosti.

Zakázaná láska je len jedným z motívov, na ktorých filmárka stavia „hitchcockovskú” hru s tajomstvom. Divák je síce múdrejší ako postavy, o to väčšie napätie vzbudzujú zvraty odvíjajúce sa od spočiatku komplikovaného vzťahu hrdiniek. Vonkajším konfliktom je povinnosť Héloise vydať sa. Rodina jej nedáva na výber a spoločný čas strávený s Marianne je teda vopred ohraničený. Láska, ktorá sa musí skončiť, no je jej dopriate ono výnimočné momentum, na ktoré budú hrdinky s trpkosťou spomínať do konca života, ako naznačuje posledná scéna filmu. Tematizuje to aj filmár Luca Guadagnino v jednom z najsugestív­nejších filmov o vzplanutí Daj mi tvoje meno. Tu sa do seba tiež zamilujú postavy rovnakého pohlavia a tiež sa musia rozlúčiť. Oba filmy obsiahli ľúbostný diskurz v celej jeho jedinečnosti a celistvosti, tak ako sa to podarí len máloktorému filmárovi.

Žiadne veľkolepé gestá

<A>,,Ako vieš, že je obraz hotový?” pýta sa Héloise svojej milenky. "Jednoducho v istom momente prestaneš.” Letmé pohľady, dotýkanie sa mileniek cez rafinované ťahy štetcom a tajomstvo, ktorého odhalenie je kľúčovým zvratom v príbehu poskladanom z drobných detailov ženskej krásy a túžby po láske, hoci len na okamih.

Tragickosť príbehu vyviera práve z toho, že pravej láske je dopriate jestvovať len na určitý čas. Hrdinky ustrnú na jej vrchole, rozlúčka je však o to ťažšia, že sa ich vzťah končí v počiatkoch a nestihne ochladnúť. Pre filmovú drámu o zamilovanosti volí režisérka najsilnejší a najfatálnejší motív, sprítomňuje krehkosť lásky a jej vitalitu stelesňujú pôvabné ženské predstaviteľky.

Za výtvarným stvárnením filmu stojí tiež žena. Kameramankou filmu je Claire Mathon, podieľala sa napríklad na filme Môj kráľ.

Film má tradicionalistickú formu i dramaturgiu, no z konvencií filmového jazyka vychádza a svojou elegantnou estetikou nadväzuje na vznešenú tradíciu vysokého umenia.

Portrét ženy v plameňoch je elegantný, enigmatický filmový zážitok a tematizuje to najprirodzenejšie, čo sa snažíme dosiahnuť. Lásku, slobodu a umenie vo svojej najčistejšej podobe.