Oleg Sencov, odsúdený Ruskom na dvadsať rokov, sa napokon z väzenia dostal po piatich rokoch. Prepustili ho pri výmene ruských a ukrajinských väzňov a ako slobodný občan navštívil začiatkom decembra Slovensko.
Prehrať? To nepoznám
Sencov prijal pozvanie aj na Vysokú školu múzických umení, kde s ním diskutoval dokumentarista a pedagóg Robert Kirchhoff. Sencov v dialógu odmietal politické témy a diskusia sa priklonila k jeho filmovej tvorbe. Od občianskeho aktivizmu ju striktne oddeľuje. Nakrúcať filmy začal ako samouk, za vlastné peniaze v pomerne neskorom veku a úspech dosiahol len preto, že sa nevzdáva. Jeho príbeh je inšpiratívny pre všetkých mladých i starších filmárov vyzbrojených výhovorkami.
Predtým, ako sa stal filmárom, venoval sa podnikaniu a po tridsiatke sa rozhodol, že skúsi študovať réžiu. Prijímacie konanie dopadlo v Sencovov neprospech, poslali ho preč s odôvodnením, že nechcú problémových študentov. Ešte predtým, ako opustil školu, uvidel na chodbe transparent a veta „môžete sa naučiť natáčať filmy, ale nemôžeme vás to naučiť my“ v ňom zarezonovala. Spomenul si na slová legendy amerického nezávislého filmu Quentina Tarantina, ktorý tiež neštudoval na filmovej škole a podľa jeho vzoru investoval našetrené peniaze namiesto do vzdelania rovno do natáčania filmu.
„Denne som pozeral priemerne päť filmov, čítal som odbornú literatúru, učil som sa sám. Bol som nadšenec. Po čase som k sebe pritiahol rovnakých entuziastov a natočili sme dva filmy. Boli však také zlé, že sa o nich nechcem rozprávať.“ Sencov vtedy prehodnotil chyby a rozhodol sa natočiť celovečerný film. Začal teda pripravovať Gamera (2011). Film v duchu neorealistických tendencií reflektuje banalitu dní dospievajúceho chlapca, natočený je za 20-tisíc dolárov na fotoaparát. Natáčanie trvalo Sencovovi celý rok, keď Gamera dokončil, jeho podnik zbankrotoval, k tomu sa pridružili rodinné problémy a nepomohli mu ani zdrvujúco kritické reakcie odborníkov. „Nikomu, ani mne, sa ten film nepáčil, no v tom momente som okrem neho nič nemal.“
Na otázku, aká je jeho tvorivá metóda či inšpirácie, odpovedá vyhýbavo. „Vidím obrázky a viem, ako by to malo na plátne byť, neviem to však opísať slovami, nie som akademik. Vo filme je obraz, kde ide Alex po ulici a vyhadzuje svoju počítačovú myšku. Tri roky, každý večer, som mal pred očami túto scénu. Vedel som, ako sa má správať a čo mám ja ako divák cítiť. Chcel som to natočiť a natočil som to tak, ako som chcel, viac k tomu neviem povedať. Vidím obrazy a chcem ich realizovať.“
Drámu Gamer poslal na väčšinu ukrajinských filmových festivalov, no všade ho odmietli, dokonca s tvrdením, že to nie je film. Aj tu sa mu potvrdilo, že po neúspechu sa neoplatí hádzať flintu do žita, napokon ho totiž vybrali do programu v Rotterdame, jedného z najprogresívnejších svetových festivalov. Keď sa o tom na Ukrajine začalo hovoriť v médiách, mnoho ukrajinských festivalov ho oslovilo. „Precestoval som všetky ukrajinské festivaly, povyhrával ceny a paralelne s tým sme pripravovali film Nosorožec. Vyhrali sme prestížne pitching fórum v bulharskej Sofii a následne všetky pitchingy na Ukrajine. Pozbierať milión dolárov teda nebolo až také ťažké,“ dodáva položartom režisér. „Som sám sebe príkladom, že keď niečo chcete, podarí sa to, no musíte byť pripravený dať za to všetko.“ No skôr, ako sa začalo natáčanie Nosorožca, prišla vojna a všetko sa zastavilo.
Politika ho nezaujíma
Sencov je aj literárne činný, napísal niekoľko románov, zbierky poviedok aj autobiografickú knihu Marketér. Literárne činný bol práve vo väzení, kde mal písať zakázané. Napísal tu okrem poviedok i denník, ktorý vydá na budúci rok. Sencov prízvukuje, že sa v ňom nevenuje politickým témam. "Nespájam umenie a sociálny aktivizmus. Ako umelec vyslovujem svoje vnútro. Vo filme ukazujem svoju dušu, politické heslá tu nemajú svoje miesto.
„Keď ste prerušili hladovku, ospravedlnili ste sa za zlyhanie. Ako ste to mysleli?“ Sencov na Kirchhoffovu otázku reaguje podráždene. Nie je zvyknutý vzdávať sa, no v tom momente bol donútený. Naposledy sa bál na Majdane 19. februára 2014. Keď polícia zajala polovicu obyvateľov mesta. „Boli sme nútení páliť svoje veci v snahe zastaviť útočníkov ohňovou hranicou. Boli v presile, nás bolo veľmi málo a vedel som, že nemôžem odísť, aj keď v tú noc som si myslel, že sa nedožijeme rána. No vyhrali sme a odvtedy sa nebojím ničoho.“
Sencova zajali v čase, keď pripravoval triler Nosorožec, no má v úmysle film dokončiť. Momentálne má päť scenárov, dva z nich napísal vo väzení a chcel by ich realizovať v nasledujúcich rokoch. Film Proces: Prípad Olega Sencova, dokument, ktorý popisuje jeho súd a väznenie, nevidel. „Bol som tam, zažil som to a pozerať film, ktorý je o mne, mi nie je prirodzené.“ Nezaujíma ho politika, je však nútený zaoberať sa ňou, pretože je vojna. „Musíme bojovať za nespravodlivo odsúdených väzňov a mojou povinnosťou je bojovať za nich, kým nebudú všetci oslobodení. Politikou na Ukrajine nech sa zaoberajú iní, omnoho zaujímavejšie a príjemnejšie je natáčať filmy,“ uzavrel diskusiu filmár.
