Scenárom sú verše nositeľa Nobelovej ceny, básnika Thomasa Stearnsa Eliota, hudbu zložil Andrew Lloyd Weber. Z populárneho muzikálu Cats, ktorý sa stále hrá v londýnskom West Ende, na Broadwayi, vlastne po celom svete, je aj pieseň Memory, ktorú preslávila Barbra Streisandová.
Napodiv, film, ku ktorému sa viaže toľko atraktívnych faktov, prijalo publikum s rozpakmi a nešetrila ho ani kritika. Dá sa predpokladať, že film Cats sa ešte presadí, keď si publikum nájde k nemu kľúč. Je to totiž veľké "sústo“, tvorcovia ho naplnili výkonmi a experimentmi.
Z úspešných javiskových naštudovaní existujú záznamy, ktoré sa pozerajú ako film, ale je to stále divadlo. Režisér veľkolepej verzie Cats Thomas Hooper mal ambíciu urobiť niečo celkom iné – skutočný film, ktorý by využil tradičné hodnoty, ale aj nové digitálne možnosti. Tie sa v snímke uplatňujú rôzne – umocňujú napríklad mačací vzhľad hercov. Mačky sú vždy šikovné, ale tie digitálne dokážu ešte viac. Skoky, tance, žartovné scénky (napríklad tanec švábov, myší) sú prekvapujúce a obohacujú hudobný zážitok o nové vizuálne vnemy.
V niektorých kritikách zaznelo, že práve digitalizácia muzikálu uškodila, ale keď sa človek dobre pozerá, bude odmenený a uvidí nevídané, neslýchané. Mačičkám sa hocikedy pohne uško, dvihne chvost, zatrasú fúzy, a to by bez techniky herci nedokázali.
Chvosty napríklad umocňujú vynikajúce tanečné výkony tým, že sa rôzne vztyčujú, klesajú, vlnia, krúžia a vytvárajú k tancu ešte mobilný ornament. Ľudia obyčajne čakajú od muzikálu veľa svetla, lesku, ligotu. Je to aj v Cats, ale tlmené.
Dej sa totiž odohráva v noci, zväčša na smetisku, v pivniciach, v nočných uličkách. Konkrétne ide o slávnostný snem, mačací čarodejnícky sabat, ktorý vedie najstaršia a najdôstojnejšia mačka. Hrá ju Judi Denchová, ktorá sa podobá na leva a maskéri to využili. Jej mačka je skutočná šelma, ale láskavá. Táto hlavná čarodejnica teda zvolí na stretnutí mačičku, ktorá vstúpi na nebesá a dostane možnosť znovu žiť. Neznalým divákom sa to môže zdať za vlasy pritiahnuté, ale ide o literárnu predlohu nobelovca Eliota.
Foto: Universal Pictures
Ten písal zábavnú a rozprávkovú Príručku o živote mačiek (niečo ako Všetko o mačkách) iba pre svoju rodinu, deti a blízkych. Popustil uzdu fantázii, lebo mal tieto zvieratká rád a poznal ich zvyky. V príručke opísal rôzne mačky a ich osudy. Majú zvláštne mená, vzhľad, rozprávajú (spievajú) o tom, ako žili, kde mali revír, akí boli ich páni, kto im ublížil, po čom túžia.
Tieto mačky sú vynaliezavo oblečené, presnejšie povedané ochlpené, nalíčené – od starých kocúrov po nežnú Cicušku (pôvabne ju hrá baletka Francesca Haywardová). Tá krásna Cicuška vzbudzuje aj v divákovi túžbu niekoho pohladiť, pritúliť sa. T. S. Eliot mal asi práve takýto efekt na mysli, keď vzdal veršami hold mačičkám.
