Premietanie je súčasťou podujatia Znovuobjavené filmové klenoty, zacieleného na prezentáciu zásadných diel histórie kinematografie.
„Keď som ho videla prichádzať na našu prvú schôdzku, blížil sa ku mne chudý chlapec z Rimini v čiernom klobúku, v prikrátkych šortkách,“ spomínala na prvé stretnutie herečka Giulietta Masina, Felliniho múza a manželka. Hlavnú úlohu stvárnila v jeho filmoch Cesta, Cabiriine noci či Giulietta a duchovia. Vzali sa v roku 1943 a manželmi boli viac ako pol storočia. V roku 1993 filmár svojej múze venoval Oscara, ktorého mu udelili za celoživotné dielo.
Rodák z Rimini prišiel do Ríma ako devätnásťročný kreslič gagov pre magazín Marc’ Aurelio a k filmu sa dostal po stretnutí s Robertom Rosselinim, ktorý ho ako mladé ucho zapojil do procesu natáčania filmu Rím, otvorené mesto (1945). O dvadsaťsedem rokov neskôr Fellini premiéroval svoju osobnú poctu mestu Rím – ako pulzujúcej kráske, ktorá formovala jeho autorské vízie.
„Mesto Rím tu nie je Rímom, ale je to Fellini maskovaný tehlami, mínometmi a zrúcaninami. Fellini, ktorý nenájde cestu medzi telom a dušou a nemôže nájsť spojenie medzi mladosťou a svojím významom,“ vyjadril sa o Felliniho filme Rím americký filmový kritik Roger Ebert.
Hlavný hrdina, ktorý prichádza do Ríma z vidieka ako malý chlapec, je Felliniho alter ego. Vo filme „rastie“ a spolu s jeho skúsenosťou sa mení aj jeho pohľad na mesto, z detského očarenia až po zrelý pohľad filmára, ktorý sa snaží umelecky zachytiť mozaiku poézie kúzelného priestoru a jeho postavičiek. Kombinuje dokumentárne princípy s fantazijnými, snovými pasážami, čo predstavuje jeden z princípov definujúcich Felliniho autorstvo.
"Znepokojuje ma osamelosť, priepasť medzi akciou a observáciou, medzera, v ktorej osamelosť prebýva. Natáčanie filmov pre mňa nie je výrazom kreativity, ale výrazom existencie. Pre môj temperament a citlivosť je korelácia medzi každodenným žitím a životom, ktorý vytváram vo filmoch, fantastická. Tvoriví ľudia totiž žijú na veľmi krehkom teritóriu, kde je to, čo nazývame realitou a fantáziou, odlúčené, jedno druhému zavadzia,“ povedal filmár v jednom z rozhovorov.
Podľa Felliniho bol výraz realita nedostatočný, za realistické považoval všetko. V jeho imaginácii sa totiž realita premietala, odrážala, formovala, a tak by sa dal definovať aj spôsob, akým rozmýšľal nad scenárom. V jeho filmoch sa totiž prelínajú predstavy a skutočnosť, podobne ako v ľudskej mysli. Film sa tak stal pre Felliniho médiom, kde mohol zhmotniť a vyjadriť svoje vnútorné prežívanie sveta.
