Medzi nimi ešte výrazne žiaril Nekonečný zákop (Trinchera Infinita) trojice baskických režisérov Aitora Arregiho, Jona Garana a Joseho Mariho Goenagu. Podľa mnohých išlo o to najlepšie zo španielskej kinematografie za posledné desaťročie vôbec, a ceremoniál naozaj nesklamal.
Krásna bolesť aj smutná sláva
Pedro Almodóvar sa legendou španielskeho filmu stal vari už v 80. rokoch, keď si získal celosvetovú slávu strhujúcim podobenstvom o postfrankistickom Španielsku vo filme Matador. Antonio Banderas, vtedy len začínajúci herec, v ňom stvárnil postavu frustrovaného homosexuálneho toreadora, ktorý sa koridou usiluje získať rešpekt aj lásku. Banderas sa stal jednou z ikon Almodóvarových filmov, podobne ako Penélope Cruz, Chus Lampreave alebo Victoria Abril.
Vo filme Bolesť a sláva, ktorý bol do slovenských kín uvedený v lete 2019 a ktorý sa považuje za najväčšmi autobiografický Almodóvarov film, sa po viac ako troch dekádach Antonio Banderas zhostil postavy starnúceho Almodóvara, režiséra v kríze, ktorý rekapituluje svoj život. Právom viacerí kritici označujú dielo za súhrn Almodóvarovej tvorby v kocke: divákovi znalému iných režisérových filmov okamžite padne do oka syntetické spracovanie všetkých doterajších výtvarných aj hudobných motívov, ale predovšetkým to, že oblúkom svojho života zhrnul predovšetkým zmeny španielskej spoločnosti od čias postfrankistickej eufórie 80. rokov podnes. Bolesť a sláva získal ocenenie v kategóriách najlepší film, najlepšia réžia, najlepší herec v hlavnej úlohe (Antonio Banderas), najlepšia herečka vo vedľajšej úlohe (Julieta Serrano), najlepší strih, hudba a scenár. Pôvodných nominácií bolo 16.
Kým trvá vojna: Návrat Miguela de Unamuna
Spisovateľ, filozof, politik a básnik Miguel de Unamuno patrí medzi najväčších španielskych intelektuálov všetkých čias. Hlavný predstaviteľ Generácie 1898 bol verný myšlienke jednotného „španielstva“ s mnohými regiónmi, demokracie, slobody myslenia a zároveň uchovávania tých najlepších tradícií španielskych dejín. V počiatkoch občianskej vojny (1936) ho toto rozdvojenie medzi starým a novým stálo život.
Režisér Alejandro Amenábar nakrútil film o občianskej vojne spôsobom, ktorý si zasluhuje obdiv. Filmom Kým trvá vojna ponúkol veľkolepý obraz intelektuálnej poctivosti a sily jednotlivca v spoločnosti, ktorú definitívne prevalcuje fašizmus. Unamuno, ktorého vynikajúco stvárnil Karra Elejalde, vo svojom poslednom legendárnom prejave na univerzite v Salamanke pripúšťa aj svoje omyly, čím povyšuje silu intelektu nad hrubú silu nastupujúceho fašizmu. Film Kým trvá vojna mal viac nominácií (17) na Premio Goya ako Bolesť a sláva (16), napokon dostal sošiek 5 – a sošky sa nedočkal ani Karra Elejalde ako Unamuno alebo Eduard Fernández ako Francov generál Millán-Astray.
Nekonečný zákop
Ako sa hovorí, kde sa dvaja bijú, tretí víťazí – to vzdialene platí aj o filme Nekonečný zákop. Premio Goya za najlepšiu hlavnú ženskú úlohu získala Belén Cuesta, ktorá stvárnila manželku muža, ktorý prežil tridsať rokov ako „topo“ teda „krt“. Slovom krt sa označovali ľudia, ktorí sa po generálnej amnestii v roku 1969, ktorou diktátor Franco udelil generálny pardon každému, považovanému za vojnového zločinca, náhle objavili na svetle sveta. Tridsať rokov po skončenia vojny žili ukrytí v pivniciach domov, v horách či iných úkrytoch, aby sa vyhli udaniu a smrti. Okrem ceny za herecký výkon získal film Goyovu sošku ešte za zvuk.
Medzi piatimi nominovanými najlepšími filmami boli okrem spomenutých diel ešte film Intemperie v réžii Benita Zambrana a O que arde Galícijčana Olivera Laxeho (Cenu Goya zaň dostala herečka Benedicta Sánchez). Ak by sa dal zhrnúť jeden základný motív, ktorý tohtoročné udeľovanie Goyovej filmovej ceny prinieslo, tak je to skutočnosť, že všetky ocenené filmy sa svojím vlastným, ale zároveň radikálnym, umelecky rôznorodým a intelektuálne nabitým spôsobom vyrovnávali s minulosťou občianskej vojny.