Kollárová dostala Zlatú medailu Sergeja Michalkova, pomenovanú po Nikitovom otcovi, za humanistický prínos do výchovy mladého pokolenia v oblasti umenia a kultúry. Kto sú vlastne Michalkovovci?
Nikita Michalkov (nar. 1945) je ruský herec, režisér a scenárista, ktorý získal Oscara v roku 1994 za najlepší cudzojazyčný film Unavení slnkom. V roku 2010 dostal Nikita Michalkov v Karlových Varoch Krištáľový glóbus za celoživotný prínos do svetovej kinematografie.
Rozvetvená rodina Michalkovovcov je významnou súčasťou ruskej kultúry, ale jej príslušníci majú rešpekt aj v zahraničí. Starý otec a pradedo Nikitu Michalkova boli úspešní maliari, otec Sergej Michalkov (podľa ktorého sa táto cena volá) bol spisovateľ, dramatik a prekladateľ. Patrí ku kultúrnej špičke Ruska. Brat Nikitu Michalkova je ďalší svetoznámy režisér Andrej Končalovskij, ktorý žije a tvorí v USA.
„Vrátila som sa z Moskvy omedailovaná samotným Nikitom Michalkovom,“ rozpráva Eva Kollárová. „Teší ma, že som bola ocenená so skladateľkou Alexandrou Pachmutovovou, ktorá je autorkou známych piesní z filmu Bieloruská stanica (Beloruskij vokzal) a desiatok iných, ktoré si už roky spieva celé Rusko. (Mnohí speváci majú v repertoári jej skladbu Akí mladí sme boli, ako sme vrúcne ľúbili.)
Aj z toho vidno, že táto Zlatá medaila má mimoriadnu hodnotu a jej udelenie našej rusistke je veľké uznanie pre Slovensko. Na odovzdávaní vyznamenaní boli aj viacerí členovia Michalkovovskej a Končalovskej rodiny. Ceremoniál sa konal v paláci, kde úraduje minister zahraničných vecí Sergej Lavrov. Eva Kollárová dostala totiž ocenenie ako prvá zo zahraničia, a to je veľká česť.
Eva Kollárová je prezidentka Asociácie rusistov Slovenska a šéfredaktorka časopisu Ruský jazyk v strede Európy. Udržiava kontakty slovenskej rusistiky so zahraničnými univerzitami, profesionálnymi združeniami a pomáha tak, aby kultúra v dnešných zložitých časoch nepodľahla korózii, ktorú spôsobuje prepolitizovaná situácia vo svete. Keď rinčia zbrane, mlčia múzy, ale Eva Kollárová sa to snaží pozitívnou prácou nepripustiť. Opýtali sme sa jej aj na stav slovenskej rusistky a či je ruština v móde.
„Slovenská rusistika je v takom stave, ako si my rusisti – zaslúžime. Je presne taká, akí sme my. Môžeme byť múdrejší, vzdelanejší, erudovanejší, môžeme žičlivejšie a konkrétnejšie spolupracovať, môžeme viac milovať umenie v sebe ako seba v umení, to všetko môžeme a – vtedy bude aj rusistike ešte lepšie!
A či je ruština v móde? Asi nie, ale to nie je tá najväčšia prekážka. Našťastie, a tak u nás ruská kultúra a umenie rezonujú. Teším sa, že vyšla Bulgakovova kniha Majster a Margaréta a bola okamžite rozpredaná, hneď sa pripravilo druhé vydanie, že vyšiel v dobrom náročnom preklade Evy Maliti Fraňovej Strieborný holub Andreja Belého. Veľmi sa mi páčil výber Valéra Kupku z Dostojevského Denníka spisovateľa: Rusko a Európa a výber z Tolstého Proti.
Zaujala ma Polákova Anna Kareninová na scéne SND, skvelé baletné predstavenie o Nižinskom, účinkovanie dirigenta Valerija Gergijeva na BHS a návrat RTVS k starým zlatopalmovým telefilmom Krotká a Balada o siedmich obesených. Inak, upútala ma aj filmová interpretácia Tolstého románu Anna Kareninová v réžii Karena Šachnazarova s dorozprávaním podľa knihy Vikentija Veresajeva Zápisky z rusko-japonskej vojny. S ruským umením je to ako so slobodou: treba ju vedieť nielen dať, ale aj prijať, treba na ňu dozrieť aj si na ňu nažiť."
