Hlavné postavy vo filme Roberta Eggersa stvárnil Robert Pattinson a o generáciu starší Willem Dafoe. Performanciu dvoch typologicky výrazných hereckých osobností okliešťujú mantinely fotogenickosti a estétstvo, ktoré je dominantou filmu. Stačí to však na plnokrvný kinematografický zážitok?
Dafoe si prdol a my sa máme smiať
Film o dvoch generačne a na území majáka i triedne rozdielnych mužoch, ktorí sú okolnosťami donútení prežívať dusnú každodennosť odrezaní od civilizácie, otvára otázku, čo divák od ich ponorkovej choroby očakáva a čo v konečnom dôsledku dostane. Nestotožňujem sa s nadšením kritikov ani fanúšikov Roberta Eggersa. Naklonil si ich už hororom Čarodejnice (2015), najmä pre intelektuálnu plochosť a instantnosť pozlátkového zážitku, s ktorými sa film uspokojuje. Správcu majáka (Willem Dafoe) a jeho mladého pomocníka (Robert Pattinson) postupne opantávajú preludy vyživované ich vynútenou vzájomnosťou a hraničnou situáciou. Sú odkázaní čakať, kým sa divoká krajina, ktorá postavy väzní v útrobách kamenného majáka, zľutuje.
Treťou, neživou postavou v hre – rovnako zákernou a nepredvídateľnou ako dvojica mužov – je teda maják a jeho kumpánom je ľadová prímorská krajina, ktorá ho obklopuje. Na nehostinné miesto prichádzajú zaťať zuby, musia si privyknúť na diskomfort, urobiť slušnú prácu a až potom im bude dovolené vrátiť sa so zárobkom domov. No nie je to celé, čo sa pred našimi očami odohráva, iba prelud? Špekulovať je viac ako vítané.
Maják sa stal v našich kinách krátko po premiére diváckym hitom. Konštrukcia nekonečnej každodennosti v divadelne uzamknutom priestore, s ktorou postavy bojujú, evokuje autentický pocit klaustrofobického dusna. No Eggers opakuje tie isté motívy. Zdôrazňuje šialenstvo, pudovosť a temnotu mužov – skľučujúce erotické napätie či chamtivosť – a z týchto plastových elementov stavia plytkú psychedelickú filmovú krajinu. Zanedbávajúc tému i charakterokresbu postáv – pešiakov – speje do predvídateľného finále bez katarzie.
Dve hodiny to isté
Áno, Maják je horor. Ne je to psychologická dráma a Eggers sa šikovne drží sukne majstra žánru Alfreda Hitchcocka. V duchu starého remesla konštruuje solídnu žánrovku s pachuťou cynizmu a čierneho humoru, ktoré sú príznačné pre postmodernu. To je síce fajn, no predvádzanie sa jeho vyfintenej, kameramansky precízne komponovanej čiernobielej pseudoinovácie je nuda.
Zanedbal totiž to najpodstatnejšie, svojich hrdinov. Sú sploštení na večne opité figúrky, prejavujúce svoje šialenstvo v repetitívnych situáciách. Záblesk organického charakteru presvitne len v zriedkavých momentoch, čo robí diváka paradoxne hladnejším po plnohodnotnom uspokojení. Všetko, čo bolo rozohrané, napokon rozuzlí prvoplánové násilie. Hrdinovia sú rovnakí na začiatku i na konci, a preto si Maják zaslúži trpkú výčitku, že pri jeho sledovaní strácam čas.
Načo totiž pozerať film, ktorý o ničom nevypovedá, a navyše nudí? Blúznenie, prelínanie sna a reality, postupujúce šialenstvo, kde riadi klimax deus ex machina, ponorková choroba medzi postavami a zhmotnené fatamorgány podporené pseudomystickým priestorom – to sú piliere, na ktorých Eggers, bez menšej ambície povedať čosi viac, stavia svoj film. Táto prvoplánová konštrukcia bez omietky trčí z každej scény.
Robert Eggers je zručný v dialógoch a situačných gagoch, no výsledné dielo zostáva v kategórii subtílnej obmeny žánrových konvencií. Jeho štandardizovaný autorský prístup neposúva žáner k novým obzorom a môže sa stať, že vás Maják vyvedie z miery nanajvýš explicitným násilím.
