No absurdita dialógov dvojice Lasica + Satinský je nedostižná, nemožno len tak konkurovať otázke z jej dielne: "Aké záľuby majú zaľúbení?“ Preto interview začalo inak. A dospelo až k Lasicovmu vážnemu hodnoteniu sveta zajtrajška: "Väčšinu zmien vnímam pozitívne. Je to niečo, čo by sme mohli zahrnúť pod sprofanovaný pojem pokrok. Niekedy pokrok prináša aj veci, ktoré nám nevoňajú, ale v zásade si myslím, že svet speje k lepším výsledkom, že sa máme stále lepšie.“
Blíži sa vaše jubileum, čo je akási „povinná mediálna jazda“, v úvodzovkách, prirodzene, pretože si veľmi ceníme, ako trpezlivo sa s nami novinármi znášate celé tie roky. Napriek tomu, keď načrieme do starej známej relácie Hráme jubilantom, čo by ste si želali, aby sme vám zahrali my?
Mám veľa obľúbených skladieb. Hudbu mám rád a vždy som k nej mal veľmi dobrý vzťah. Ale ak niečo konkrétne… vypočul by som si asi niečo od Franka Sinatru.
A zo slovenskej produkcie? V rokoch 1968 a 1969 ste dokonca moderovali Bratislavskú lýru, iste si máte aj spätne z čoho vybrať…
Možno niečo od Mira Žbirku.
Napríklad?
Nemám nič konkrétne.
Viete, povedzme, o tom, že súčasná mládež si pri zábave veľmi často púšťa piesne z vášho legendárneho albumu z roku 1981 Bolo nás jedenásť?
Dlho som o tom ani netušil, ale napokon som sa to dozvedel zásluhou Michala Kaščáka, keď sme s týmto albumom vystupovali na Pohode. Tisíce ľudí v hľadisku si piesne, ktoré sme pred rokmi vytvorili s Jarom Filipom a Julom Satinským, spievali s účinkujúcimi, to znamená, že ich poznali. Bol to pre mňa šok. Vôbec som netušil, že niečo také je možné.
Asi v tom tkvie povaha vášho nadčasového humoru. Ako by ste charakterizovali nejaké krédo, čo sa týka humoru? Aký máte v obľube? Aký by mal byť?
O humore sa dá hovoriť veľmi ťažko. Jan Werich raz povedal, že chcieť charakterizovať humor je rovnaké, ako chcieť zistiť, prečo žije zajac. Kvôli tomu ho zabijete, rozrežete, a možno aj zistíte, prečo žije – akurát že už nežije. Tak je to aj s humorom. Charakterizovať humor sa preto neodvážim. Ak však hovoríte, že v tom, čo som robil, je prítomná nadčasovosť, som na to hrdý. Je pravda, že isté veci, ktoré sme robili pred tridsiatimi alebo aj päťdesiatimi rokmi, sú zábavné aj dnes. Na to som pyšný.
Ako si vysvetľujete vy osobne, že dokázali byť zábavné počas celých tých desaťročí?
Neviem, v čom to tkvie, pretože keď sa človek do niečoho púšťa, nehovorí si – teraz napíšeme niečo, čo bude rezonovať ešte aj o polstoročie. To si nikdy nehovoríte. Ale keď to tak vyjde, som rád.
Teraz mnohí ľudia akoby strácali zmysel pre humor. Slovákom nie je do smiechu.
Ja si to nemyslím.
Politická satira sa drží, ale ľudový humor odchádza.
Zrejme ľud odstúpil do úzadia. Keď som bol mladý, ľudový humor reprezentovali tzv. ľudoví rozprávači. Dnes sa tomu hovorí stand-up komik. Ľudový rozprávač vyšiel pred päťtisíc ľudí, postavil sa pred mikrofón a 20 minút ich zabával. Typ humoru, ktorý tí ľudoví rozprávači – väčšinou v krojoch – predvádzali, bol zväčša regionálny humor. Také niečo už dnes ťažko nájdete.
Vyrastali ste aj v Pliešovciach a k vidieku máte vzťah, hoci ste mestský človek. Ako vnímate ten násilný, monumentálny návrat folklóru do všetkých slovenských televízií?
Toto chytanie sa folklóru je vždy akási z núdze cnosť. Pamätám si, že už v roku 1957 napísal v Mladej tvorbe Vladimír Mináč článok s titulom „Dosť bolo folklóru!“ Sme náchylní vo folklóre vidieť našu jedinú kultúrnu hodnotu, a to ešte k tomu aj vo folklóre zmenenom na šoubiznis. Klobúk dolu pred Lúčnicou a pred SĽUK-om, ale to nie je folklór. Je to niečo, čo dajme tomu vychádza z folklóru, ale už je to šou. Neviem, či by sme sa od folklóru nemali trošku odpútať, aj keď pripúšťam, že je to istý národný poklad. Dosť sa však zunuje, keď sa príliš často omieľa.
O Slovákoch sa hovorilo a sami tomu často veria, že nemáme mestskú kultúru. Podarilo sa nám ju už vybudovať?
Zatiaľ sa darí. Myslím si, že rozvoj mestskej kultúry závisí najmä od toho, ako funguje mesto. Bratislava sa dá považovať za mesto a možno aj Košice. To, čo na Slovensku existovalo, bola najmä malomestská kultúra. Kultúra mestečiek, ktoré už neboli dedinami, ale ešte neboli naozajstnými mestami. Bola to kultúra prostredia z literárnych diel Janka Jesenského a iných podobných spisovateľov. Teraz však už podľa mňa existuje aj skutočne mestská kultúra. Bratislava v tom hrá podstatnú úlohu.
Keď ste prespievali prvorepublikové šlágre Františka Krištofa Veselého, akoby ste spätne dobudovávali stratenú či zabudnutú pamäť mesta. Ako víta publikum tento nostalgický pohľad na 20. storočie?
Mám pocit, že s veľkými sympatiami. Ja som presvedčený, že tieto veci treba oživovať, že treba upozorňovať na to, že existovali, že už vtedy, pred dlhými rokmi, u nás vznikal druh tzv. populárnej hudby a že existovali takí ľudia, ako František Krištof Veselý. Ľudia, ktorí sa nepohybovali v kroji, ale v smokingu.
Nostalgia je skoro charakteristikou mestských šlágrov Františka Krištofa Veselého. Už len to, ako ste sa ich tak samozrejme zhostili, prezrádza aj istú príchylnosť k nostalgii vás samotného. Má podľa vás nostalgia význam?
Nostalgiu považujem za celkom príjemnú vec. Pokiaľ však ide o môj spôsob vyjadrovania, sympatizujem skôr s melanchóliou. Melanchólia sa veľmi dobre snúbi s humorom. Akoby mu dávala nejakú ďalšiu kvalitu. Ak sa vyskytne v tom, čo tvorím, je to niečo, čo si cením.
Nie je to tak preto, že v melanchólii je veľa nadčasovosti, že je spojivom plynúceho času?
Určite je. V melanchólii je nadčasovosť, pretože vyvoláva emócie, ktoré majú trvalý ráz. Ten existoval rovnako pred dvesto rokmi, ako existuje aj teraz. Melanchólia nepodlieha žiadnej dobovej móde.
O melanchólii vznikajú celé knihy a štúdie. Iste je teda vyjadrením trvania. Ak sa nemýlim, melanchólia znamená čiernu krv, z gréčtiny. Na prvý pohľad by sa teda nezdalo, že je to pozitívny pocit.
Melanchólia môže mať rôzne podoby. Máte pravdu, nie tak dávno sa mi dostala do rúk kniha o melanchólii od maďarského spisovateľa Lászlóa Földényiho, aj niečo s podobnou tematikou od Rudolfa Chmela. Ja melancholické pocity považujem za pozitívne.
V čase nášho rozhovoru je v kalendári napísaný už rok 2020. Väčšinu života ste však prežili v 20. storočí. Ako vnímate premenu toho, čo prežívame? Konfrontáciu s globalizovaným svetom?
Väčšinu týchto zmien vnímam pozitívne. Myslím si, že je to niečo, čo by sme mohli zahrnúť pod veľmi sprofanovaný pojem pokrok. Niekedy pokrok prináša aj veci, ktoré nám nevoňajú, alebo bez ktorých by sme sa pokojne zaobišli, ale v zásade si myslím, že svet speje k lepším výsledkom, že sa máme stále lepšie a lepšie. A myslím si aj to, že tento fakt môže plodiť veľké nebezpečenstvo, pretože budeme rozmaznaní.
Hoci aj tá rozmaznanosť je prejavom pozitívneho trendu?
Nie je to pozitívny trend. Rozmaznanosť plodí reťazovú reakciu: keď sa máte čoraz lepšie, chcete sa mať ešte lepšie. A tak stále nadávate, donekonečna ste nespokojní. Keby ste sa mali zle alebo mali vážne, zásadné starosti so životom, asi by nebolo času bedákať nad kadejakými hlúposťami.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Vnímate narastajúcu nerovnosť vo svete?
Ani nie. Mám skôr pocit, že sa všetko unifikuje a všetko bude čochvíľa rovnaké. Určite sú na svete miesta, ktoré sú iné, než na aké sme my zvyknutí. Ale celkovo mi všetko pripomína čoraz jednotnejšiu masu.
Čím by sme do tohto "rovnakého“ sveta mohli prispieť my zo Slovenska, akou odlišnosťou?
Neviem, či to nie je zavádzajúca otázka, pretože keď nad tým začneme premýšľať, zasa skončíme pri folklóre. Je však pravda, že sme kultúrny národ. Možno viac kultúrny ako civilizovaný. A pravda je aj to, že máme výnimočných ľudí a že by možno stálo za to pousilovať sa, aby sme to, čo považujeme za výnimočné, odovzdali aj širšiemu svetovému spoločenstvu. Napríklad by sme sa mohli pousilovať poprekladať naše knihy. Pretože náš jazyk nikto nepozná, možno Česi trochu, aj to nie celkom. Najjednoduchšie je síce rozposielať na všetky strany fujaru a dve valašky, ale myslím si, že máme o dosť na viac.
A čo humor? Je v slovenskom humore nejaké posolstvo o zvláštnom druhu životaschopnosti?
To je veľmi ťažká otázka. Neviem. A ani to nechcem hodnotiť, neprináleží mi to. Ja môžem poskytnúť len to, čo som celý život robil, teda môj humor, vy môžete posúdiť, či to stojí za to. To je všetko.
Vy ste sa napokon cestou svojho života stali v mnohom zmierlivejší. Akoby ste si pieseň Františka Krištofa Veselého Ja som optimista, osvojili.
Nie, nie. Pozor, pieseň Ja som optimista je satirická. Spieva sa v nej presne o tom, že sa neoplatí žiť: že sa tomu dobre vodí, kto sa nenarodí.
Ale vy zastávate opačný názor.
Viete, vekom sa obrusujú hrany. Ani ja už nie som v mnohom taký nezmieriteľný, ako keď som mal dvadsať rokov a odmietal som ešte aj televízny prijímač. Skrátka, mal som určité zásady, ktoré som postupne opúšťal. Teraz si žijem tak, ako si žijem.
Filozoficky?
Povedzme, aj.
Ako vidíte dnešné "záľuby zaľúbených“?
To mi niečo hovorí. Bolo to v nejakom povedomom programe… Neviem na túto otázku odpovedať, pretože s touto oblasťou sa už dlhšie neidentifikujem.
Zaznelo to v jednej z vašich prvých televíznych relácií s Júliusom Satinským. Ten medzi nami už dlhšie nie je, ale keby si k nám nebodaj v šťastnej fantázii prisadol, čo by ste sa ho opýtali ako prvé?
Opýtal by som sa ho, či tu ostane natrvalo, alebo zase odíde. Bolo by veľmi príjemné prekvapenie, keby sa tu zjavil. Pre mňa a možno aj pre vás.
Čo myslíte, ako by komentoval dnešok, tridsať rokov po Novembri?
Veľmi presne, trefne a vtipne, pretože to tak robil vždy a robil to rád. Vždy mal chuť vyjadrovať sa k politickej situácii. Myslím si, že by to okomentoval tak, ako by si to dnešná situácia zaslúžila.
Ako by ste to okomentovali vy? Normalizácia trvala kratšie, 20 rokov, a od Novembra uplynulo už tridsať rokov. Je to teda dlhší časový úsek pre širšie hodnotenie…
Ja vývoj hodnotím celkom fajn, veď sme na tom dobre. Nedá sa povedať, že by sme sa mali zle. Veľa sme dokázali a asi je to tak, že isté veci musia byť sprevádzané mimoriadne nekvalitnými javmi. Tie sa najmä v poslednom čase verejne pertraktujú. Korupcia, prerastanie mafiánstva do štátneho aparátu. Nie je ľahké sa toho zbaviť, ak štát existuje na takých základoch, na akých bol založený.
Ale napriek tomu, že tie základy boli chatrné, hovoríte, že sa máme pomerne dobre. Nemôže to znamenať aj to, že aj chatrné základy možno časom spevnejú?
To, čo sa tu dialo začiatkom 90. rokov, nevytvorilo dobré základy. Potom sa situácia trochu zmenila. Dostali sme sa do Európskej únie, dostali sme sa do NATO, čo ja považujem za veľké šťastie. Ale viem, že je veľa ľudí, ktorí to za žiadne šťastie nepovažujú. Ktorí by sa toho radi zbavili. Neviem síce prečo, ale oni by to možno vedeli vysvetliť. Alebo by nechceli byť súčasťou európskeho spoločenstva, len dostávať eurofondy. Nevidím do toho veľmi hlboko, ale mrzí ma, že takéto trendy existujú. Ale napriek tomu si myslím, že by sa tento štát mohol zbaviť všetkých týchto nečistôt, hoci to nie je jednoduché.
Ako vnímate mladú generáciu, ktorá sa narodila na začiatku milénia? Vidíte v nej nádej?
Čo iné by som v nej mohol vidieť? Čo iné? Nechcem podliehať tým stareckým stavom, ktoré nazývam celoplošným nasratím, totiž že starí ľudia na všetko len nadávajú a spomínajú na minulosť. Lebo kedysi boli mladší a cítili sa preto lepšie. Ale oni majú pocit, že predtým bolo lepšie úplne všetko. O tom Ernest Hemingway povedal veľmi krásnu vetu: Na budúcnosti je najzaujímavejšie to, že keď k nej dospejeme, na dnešné strašné časy začneme spomínať ako na zlaté časy.
Počas normalizácie bolo istým spôsobom jednoduchšie komunikovať s publikom, aj humor bol transparentnejší, pretože situácia bola veľmi čiernobiela. Ľudia čítali medzi riadkami. Ako by ste charakterizovali dnešnú "farebnosť“ spoločnosti?
Počas normalizácie to celkom jednoduchšie nebolo, lebo niekto mohol komunikovať s obecenstvom prostredníctvom metafor a alegórií, a niekto nemohol. Skrátka, nebolo mu umožnené, aby vôbec mohol komunikovať. Dnes môžete všetko. Je sloboda. Sloboda má úžasné vlastnosti, ale ukrýva veľké nebezpečenstvá. Napríklad ja som vždy túžil po slobode. A potom, keď nastala, časom som si uvedomil, že sloboda je slobodou aj pre tých, s ktorými nesúhlasím. Na to som nebol celkom pripravený.
Stálo vás námahu vyrovnať sa s tým?
Myslíte fyzickú?
Najmä duševnú.
Vyrovnávanie sa s tým je permanentné. Vždy, keď sa stretnete s názorom, s ktorým sa nemôžete stotožniť. Pravdaže, považujete to za normálne. Hoci nie každý to považuje za normálne a sú ľudia, ktorí stále túžia po akejsi jednote, po tom, aby sme si všetci mysleli to isté. V tom prípade zrejme majú problém s parlamentnou demokraciou, pretože parlament je práve na to, aby sa v ňom hádali ľudia rôznych názorov.
Ste optimistický, aj čo sa týka nadchádzajúcich volieb?
Byť optimistický pre mňa znamená, že by naozaj mala nastať nejaká zmena. Ale nie taká, ako ju deklaruje pán Pellegrini. Napokon, ani neviem, prečo si zmenu želá, keď doteraz strana Smer robila všetko len dobre. Nejaká zmena by však isto mala nastať, no keď sa pozriem na opozičný tábor, nie som si istý, či je to nejaké veľké východisko.
Dnešní mladí ľudia málo čítajú literatúru. Pýtajú sa ale, čo by ste im odporučili, akú knihu, aby si dokázali vytvoriť obraz o slovenskej spoločnosti v časoch pred Novembrom, ktoré vôbec nepoznajú?
Nech si prečítajú Pomocníka od Ladislava Balleka. To je celé dobré.
Milan Lasica (3. február 1940)
Foto: FILM SERVIS FESTIVAL KARLOVY VARY
- V roku 1962 absolvoval štúdium dramaturgie so zameraním na divadlá malých foriem na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
- Už počas štúdia pôsobil ako herec v Tatra revue, kde sa profiloval v komediálno-kabaretnej dvojici s Júliusom Satinským.
- V rokoch 1964 – 1967 pracoval ako dramaturg Československej televízie.
- V rokoch 1967 – 1970 bol spolu s Júliusom Satinským členom Divadla na korze v Bratislave.
- Politický kabaret dvojice L+S patrí k tomu najlepšiemu, čo na Slovensku v tomto žánri vzniklo.
- V roku 1970 pre odvážnu kritiku okupačných pomerov Divadlo na korze zatvorili a Lasicovi so Satinským zakázali umeleckú činnosť.
- V rokoch 1970 – 1971 preto obaja pôsobili v kabaretnom divadle Večerní Brno.
- Potom sa vrátili na Slovensko a účinkovali na Novej scéne.
- V roku 1982 vzniklo poetické a kabaretné divadlo Štúdio S v priestoroch slávnej Tatra revue. Tu opäť začali L+S pôsobiť ako dvojica. Lasica sa neskôr stal riaditeľom Štúdia S.
- Režíroval celý rad divadelných hier a televíznych inscenácií, je autorom množstva fejtónov.
- Moderoval populárne televízne tallkshow Mojich sedem divov (STV) a Kam zmizel ten starý song (ČT).
- V súčasnosti píše najmä texty piesní.
- Naspieval dva albumy starých evergreenov s hudobným zoskupením Bratislava Hot Serenaders.
- Patrí medzi pravidelných účinkujúcich televíznych relácií Sedem a Zlaté časy.
- S manželkou Magdou Vášáryovou má dve dcéry a dve vnučky.
Hry a texty (s Júliusom Satinským):
Večer pre dvoch (1966), Nečakanie na Godota (1968), Lasica, Satinský a vy / Soirée (1970), Tri hry: Nikto nie je za dverami, Náš priateľ René, Deň radosti (1988), Kam na to chodíte (1991, so S. Štepkom), Súborné dielo: Milan Lasica a Július Satinský 1, 2 (1996, 1998), Trialóg, 1997, s M. Horníčkom), Zoči-voči (1999 – s T. Janovicom), Spoza dverí (2003), Bledomodrý svet Júliusa Satinského (2004 – spoluautor Jan Kolář), L+S – Jubileum (2008), Dialógy (2008)
Iné: Lenže ja som iba komik (Rozhovory s Jánom Štrasserom, 2005), Bodka – Fejtóny (2007, 2009), Slávne texty slávnych piesní – Milan Lasica (2008), Listy Emilovi (2012), Tomáš Janovic – Milan Lasica – Pavel Vilikovský Tri kostoly (2009), Tri lásky (2010)
Výber z hudobných albumov:
Bolo nás jedenásť (s Jaroslavom Filipom, Júliusom Satinským a spol., 1981) Ja som optimista (s Bratislava Hot Serenaders, 2001) Celý svet sa mračí (s Bratislava Hot Serenaders, 2002) Müller spieva Lasicu, Lasica spieva Müllera, Müller a Lasica spievajú Filipa (2008) Keď zastal čas (s Bratislava Hot Serenaders, 2011) Návšteva po rokoch – Peter Lipa, Milan Lasica (2013)
Výber z filmografie:
Vždy možno začať (1961), Výlet po Dunaji (1962), Cézar a detektívi (1978), Nekonečná – nevystupovať (1978), Hodinářova svatební cesta korálovým mořem (1979), Plavčík a Vratko (1981), Srdečný pozdrav ze zeměkoule (1982), Samorost, Tři veteráni (1983), Utekajme, už ide! (1986), Pehavý Max a strašidlá (1987), Neďaleko do neba (1987), Saturnin (1994), Výchova dívek v Čechách (1997), Pasti, pasti, pastičky (1998), Hanele (1999), Talár a ptačí zob (2003), Konečná stanica (2005), Obsluhoval jsem anglického krále (2006), Mínus Dva (2008), Kriminálka Staré Mesto I. a II.(2010 a 2013), Dědictví aneb Kurvaseneříká (2014), Rukojemník (2015).
