Ako devätnásťročný debutoval drámou Zabil som svoju matku o hľadaní identity takmer muža a jeho vyrovnávaní sa s komplikovanou láskou na hrane nenávisti ku svojej matke. Už tu naznačil záber svojho umeleckého záujmu i tvorivú metódu. Vychádza z prostredí a emócií, s ktorými je sám ako autor schopný absolútne splynúť. Túto metódu aplikoval aj na svoj posledný film Matthias a Maxime, ktorý momentálne premietajú v našich kinách.
Musím tomu sám uveriť
Pozoruhodný je okrem iného i tvorivý apetít Xaviera Dolana, divákov zásobuje novým filmom s odstupom jedného, najviac dvoch rokov, a ich kvalita je porovnateľná. Charakterizuje ich akcent autentickej všednosti a jeho hrdinovia, často expresívne prežívajúci ambivalentné pocity voči objektu túžby, sú zakaždým v zásadnej situácii a čelia najmä vnútorným konfliktom. Dominantou sú emócie a rozporuplná identita hrdinov a filmár kontinuálne vytvára profil súčasného človeka svojej generácie.
Matthias žije s matkou, pravdepodobne nevyliečiteľnou narkomankou. Jeho brat na spoločnú domácnosť zanevrel. V príbehu sa objavuje len ako ten, na ktorého matka spomína s láskou, zatiaľ čo na Matthiasa má v dusnej ponurosti spoločného obydlia ťažké srdce. Opateru matky, o ktorú sama nestojí, nechal na Matthiasovi. Ten sa však o dva týždne sťahuje do Austrálie, kde nemá vybavenú prácu, navyše nevie po anglicky. Príbeh je rámcovaný obdobím do jeho odchodu a ukazuje hlavných hrdinov narážajúcich na vzájomnosť aj ich každodennú rutinu.
V kontakte s tým, čo prináša bežný deň, však stále prehodnocujú očakávania od sveta a v mantineloch zachovania si diskrétnosti, pohnutí zásadnou udalosťou, ktorá sa odohrala na chate v úvode príbehu, dusia skutočné túžby.
Rozprávanie teda začína na chate jedného z priateľov, kde je partia konfrontovaná požiadavkou mladšej dcéry majiteľov. Dievča študuje filmovú réžiu a na poslednú chvíľu obsadí do svojho krátkeho experimentálneho filmu Matthiasa a Maxima. Ich úlohou je vyjadriť si náklonnosť a túžbu bozkami. Táto skúsenosť odštartuje v priateľoch z detstva sériu rozporuplných pocitov, sled dní, ktoré spejú k Matthiasovmu odchodu, hromadí strach z odlúčenia a v oboch kulminuje neschopnosť vyjadriť, čo k sebe úprimne cítia. Vyznanie lásky by bolo totiž zásadným rozhodnutím a pohlo by nielen ich osobnými životmi.
Dolan sleduje aj spoločenský kontext, prítomný je latentný strach z reakcií okolia, najmä usporiadanejšieho Maxima, jeho snahu byť normálnym a vtesnať sa do očakávaní. Zásadný pre tému je však strach z toho, že milenecký vzťah by mohol navždy zničiť ich priateľstvo a po jeho odznení by už k sebe nenašli cestu. V mĺkvom dusne, uzavretí do svojej samoty, tak rozvažujú nad tým, či je väčšou hodnotou priateľstvo, alebo milenecký vzťah.
Písať voľným rýmom
Protagonista filmu, mladík Matthias stvárnený Dolanom, vyšiel zo slabšieho sociálneho zázemia a z neúplnej rodiny. No deficity, ktoré z toho vyplývajú, mu do veľkej miery vynahrádzajú priatelia a ich rodiny. Tento film je predovšetkým o priateľstve, zakázanej láske, snahe vykročiť z minulosti, ale aj o pokuse vtesnať sa do normatívnych schém aj napriek inakosti či náhodnosti prežívania charakteristického pre mladého človeka. Téma sa črtá pozvoľna, Dolan je nepredvídateľný, aj napriek tomu, že východiská konfliktov necháva vytušiť.
Dramaturgicky sa nezväzuje, dôraz kladie na kľúčové situácie a dôležitý je postoj, ktorý v nich postavy s presnou charakterokresbou zaujmú. Konajú podľa vnútorného presvedčenia, nepodliehajú konštrukcii ani kalkulácii, organická uvoľnenosť je jednou z definícií Dolanovej tvorby. Prejavuje sa nielen v naratívnej technike, ale aj vo filmovej reči, ktorú charakterizuje synkretizmus, inšpirácia prvoplánovo efektnými mechanizmami, aké využíva napríklad aj hudobný klip. Jeho autorstvo manifestuje hravosť vyjadrenia, čím odkazuje na novú vlnu (využíva napríklad strih po osi).
Pri všetkých svojich filmoch vychádza Dolan z presne odpozorovaných situácií. Kladie dôraz na subtílne polohy príbehu, v centre je prežívanie protagonistov, s ktorými sa absolútne stotožňuje. Venuje sa príbehom, do ktorých sa sám projektuje a aj keď Matthias a Maxime nie je tak zásadný a emocionálne silný film ako napríklad Mami! s cenou poroty z Cannes, Lavrence Anyways či Je to len koniec sveta (Veľká cena poroty v Cannes), rozhodne sa v divákovi zakorení.
