Jasnou rečou je to, že nič z toho, čo považujeme za nedotknuteľné „zlaté teľa“ zdravej spoločnosti a ľudského šťastia, ním nemusí byť, ba priam naopak. Rodina, deti, poslušnosť, náboženské inštitúcie, túžba po čo najmenšom riziku a nemennosti – nič z toho nie je automaticky človeku oporou a šťastím. Môže ho to zlomiť, zabiť lásku k životu aj reprodukovať nešťastie.
„Svätá“ rodina
Chvenie je príbeh štyridsiatnika Pabla z dobre situovanej bielej guatemalskej elity, žijúcej ešte niekde na pomedzí zrážky feudalizmu so stredoamerickou postmodernosťou. S veľkým sídlom, chladnou manželkou, dvoma deťmi, ktoré miluje, rodinou, ktorá mu chce „len dobre“ a ktorá sa mu týmito dobrými úmyslami rozhodne vydláždiť cestu do pekla. Pablo prejaví vôľu žiť s Franciscom a priznať sa so svojou homosexualitou, okamžite sa však stane absolútnym spoločenským vyvrheľom. A najväčšie peklo mu, ako to tak býva, rozpúta „svätá“ rodina: manželka, ktorá robí všetko preto, aby mu zabránila v kontakte s deťmi (na to chlap ani nemusí byť homosexuál), i rodičia a inštitúcie (okamžite je vyhodený zo zamestnania), všetci svorne presvedčení, že ide o „chorobu“, ktorá sa má liečiť stredovekými metódami, pretože v živote je za každú cenu potrebné trpieť.
Krutosť, akou disponujú ženské postavy, ktoré sa rozhodnú zaštiťovať deťmi a rodinou s chladnejšou bezcitnosťou než vraždiaci križiaci na svätom ťažení, je nastaveným zrkadlom akýmkoľvek frázam o posvätnosti materstva či ženskej nehe, ktorá by mala pre zachovanie status quo podstúpiť čokoľvek. Obeťou sa vždy stáva ten / tá, kto nenájde silu vzoprieť sa takejto spoločnosti, hoci za cenu veľkých osobných strát. A Pablo ju nenachádza. Jednak zo strachu, že celkom príde o deti, jednak pre svoju priveľkú vnútornú neistotu. Jeho priateľ Francisco je jeho pravým opakom, podobne ako indiánska žena, ktorá slúži v Pablovej rodine.
Nepoznaná Amerika
Pri minuloročnom uvedení filmu Chvenie na festivale Berlinale Jayro Bustamante zdôraznil, že najmä od skončenia občianskej vojny v Guatemale, teda od 90. rokov minulého storočia, sa v Strednej Amerike čoraz väčšmi začali udomácňovať cirkvi, ktoré majú za cieľ vštepiť ľuďom do vedomia, že zmyslom života nie je radosť, ale otrocké dodržiavanie pravidiel za každú cenu. A presne pre toto nemôžeme film Chvenie vnímať len ako bežný príbeh rozporu medzi „láskou a náboženským fanatizmom“. Náboženské prostredie má vo filme veľmi osobitú príchuť, a tá príchuť prezrádza veľa o tej stránke súčasnej Latinskej Ameriky, ktorá Európanom nemusí byť dostatočne známa – napriek tomu, že sa priamo týka aj súčasných trendov ultrapravicových konzervatívnych vlád.
Fanatické evanjelikálne prostredie, ktoré je vo filme stvárnené s naturalistickou skutočnosťou, nie je obrazom ledajakého „tradičného prostredia“. V kostole, kde sa odohrávajú obrady hraničiace s vyháňaním diabla, žiadneho pôvodného Guatemalčana nenájdeme: anglosaské evanjelikálne sekty sa v posledných desaťročiach stali novodobým spôsobom vedenia vojny rás a tried v Latinskej Amerike – nie náhodou nám horlivá kazateľka môže pripomínať súčasnú prezidentku Bolívie Jeanine Áñezovú alebo príbuznú Jaira Bolsonara a ich vojnu proti domorodému obyvateľstvu a akejkoľvek spoločenskej rovnosti.
Film Chvenie je oveľa viac, ako výborne prerozprávaným príbehom homosexuálneho muža v nemilosrdnom zajatí rodiny a náboženských predsudkov.
