Filip Tůma: Spievajúci otecko sa na kopci zmieri s vesmírom

Filip Tůma je spievajúci otecko. Doma ho síce nebaví pohmkávať si áriu toreadora, ale jeho barytón pôsobí aj v civile. Je príjemný rozprávač. Naplno ho publikum oceňuje v operných úlohách, ale obľúbili si ho aj diváci seriálu Oteckovia.

, 29.02.2020 09:00
Filip Tůma Foto: ,
Filip Tůma
debata

Vraj na premiéru opery Tosca v SND, kde spievate, prišli všetci oteckovia, ktorí s vami účinkujú v rovnomennom seriáli. Je to bežné? Priatelíte sa?

Potešilo ma, že oteckovia prišli. My spolu naozaj trávime veľa času a vieme sa dobre porozprávať. V šatni si hovoríme, čo kto robí, čo prežíva. Keď som povedal, že mám premiéru, hneď sa rozhodli, že prídu. Boli aj na Carmen, keď som spieval toreadora. Veľmi ma potešili, ich podporu si vážim. Som rád, že chémia medzi nami funguje aj mimo pľacu, tá spolupatričnosť je milá a možno to nie je v našich hereckých kruhoch až také bežné.

Filip Tůma v opere Tosca s Boldizsárom Lászlóm. Foto: Pavol Breier
Tosca mala - Filip Tuma Boldizsar Laszlo Filip Tůma v opere Tosca s Boldizsárom Lászlóm.

Vy máte však v hereckom svete viac pracovísk – kde sa cítite najlepšie?

Cítim sa dobre všade tam, kde robím to, čo ma baví. Či je to v opere, či v seriáli, či to bolo v činohre. Ťažko vyberať, musím ale predsa priznať, že môj hodnotový rebríček sa nemení. Opera je stále na prvom mieste, lebo si vyžaduje najväčšiu koncentráciu.

Líšia sa vaše herecké kolegyne podľa toho, kde účinkujete? Ľahšie sa zohráte s partnerkami v činohre alebo v opere?

To je veľmi individuálne, a tak sa ťažko porovnáva. V opere aj v činohre sú to partnerky, ktoré poznám, alebo aspoň troška som ich už spoznal. Čiže – nie je to úplne cudzí človek. V opere sa môže stať, že príde hosť, ktorého nepoznám, ale máme spoločnú partitúru, tempo dirigenta, vieme, o čom je dej, takže akoby sme sa poznali.

V činohre môžete do roly dávať viac zo seba?

V činohre si môžeme dovoliť viac. Je tam možná väčšia symbióza, také živočíšnejšie fungovanie. Presnejšie povedané – ľudskejšie. Je bližšie všednému životu. V činohernom herectve je síce tiež scenár, ale okolnosti hrania sú voľnejšie než v opere. Inak, ja mám šťastie na partnerky – aj na partnerov, ale vy ste sa pýtali na ženy. Mnoho z nich sú moje spolužiačky, to v opere. V činohre najčastejšie spolupracujem s Monikou Hilmerovou, a to je fantastická kolegyňa. Mám veľké šťastie, že s ňou hrám.

V opere je asi ťažké spievať a zároveň hrať…

Spieval som Carlosa, ťažký part, držal som sa na uzde, ale prišla smrť a už som chcel emotívnejšie hrať, ale musel som sa ďalej držať na uzde, aby som zaspieval, ako treba. Priznávam, som emočný typ. Pán Mauréry sa vraj vždy rozplakal, keď spieval áriu o smrti dcéry.

Aj s jeho dcérou hráte v Oteckoch… Rekapitulujete niekedy, ako dlho už pokračuje seriál Oteckovia? Je to pre vás stále dobrodružstvo? Čo robia režiséri? Nejde nakrúcanie po toľkých rokoch už samo?

To je podobná otázka, ako provokuje v opere: Vraj, načo je tam dirigent, či by to nešlo samo. Ono by to išlo samo, len kam! V oboch prípadoch je teda potrebný supervízor, ten policajt v tom najlepšom zmysle slova, ktorý stráži charakteristiku postáv, dáva pozor, aby sa neprestrelilo – čo je už priveľa, čo sa ešte dá zniesť, do akej miery si môžeme dovoliť nejakú improvizáciu alebo niečo pridať. On musí určovať mieru. Režiséri sa zúčastňujú na poradách, čiže oni vedia, kam sa budú posúvať dejové linky, čo sa tam teda hodí a čo nie. Sú dôležití.

Televízni oteckovia: Ján Koleník, Branislav... Foto: Peter Zakovic
oteckovia, Filip Tůma Televízni oteckovia: Ján Koleník, Branislav Deák, Vladimír Kobielsky, Marek Fašiang a Filip Tůma

Oni dávajú pozor aj na to, aby sa nevkradla rutina?

Pre nás to, samozrejme, nie je rutina a ani nehrozí, lebo v seriáli sa dejú stále nové veci. Scenáristky robia úžasnú prácu! Sú to už dva roky, čo sústavne nakrúcame, sme v okolí 390. dielu, čo je na slovenské pomery mimoriadny výkon. Možno sa niekedy v príbehoch už niečo opakuje, ale na to množstvo deja je to stále svieže. Vchádzame do nových situácií, je o čom hrať. Neupadáme do stereotypu.

Nepomyslíte si niekedy pred nakrúcaním: Zasa budem sedieť s ostatnými oteckami v krčme a nadávať? Tie scény sú však vraj práve obľúbené…

My štyria si niekedy naozaj hovoríme, že zasa budeme mudrovať a „drístať sprostosti“, bojíme sa, či to už nie je na diváka veľa, či už z nás nie sú ľudia otrávení. Máme však naozaj reakcie od ľudí, že tieto scény majú práve radi. Je to o živote, všeličo tam premelieme a divákov to zaujíma.

Ako zasahuje seriál do vášho života? Zrejme sa vám fanúšikovia prihovárajú aj na ulici. Máte z toho radosť, alebo by ste radšej pred pozornosťou utiekli? Dá sa to?

Dá sa jedine vycestovať do zahraničia, kde ma nepoznajú. Ja to beriem ale tak, že keby nebolo priazne, chýbala by nám spätná väzba, ktorá je pri tejto práci dôležitá. Keby sme ju nemali, bolo by to, ako keby sme hrali len pre seba. Vždy je príjemné mať spätnú väzbu. Keby nebol ohlas, natočil by sa jeden diel a bol by koniec. Preto nám dobre padne, keď sa nám ľudia prihovárajú. Niekedy mi povedia: „Ty si ako môj starý!“ alebo „To je ako u nás doma.“ Rodiny sú rozmanité, ale každý sa tam nájde, lebo v seriáli je skutočnosť poskladaná z pestrých podnetov – aj z toho trošku, aj z toho trošku.

Ľudia sú k vám láskaví, alebo aj niečo kritizujú?

Niekto povie: "A v seriáli si tučnejší!“ A ja: "To je frajerina – byť chudý a zahrať tučného!“ Takže, skôr je to úsmevné. Pravda je však, že niekedy nemáte chuť, keď sa rútite niečo kúpiť, chlieb alebo vajíčka, a niekto povie: "Mohol by som?“ No čo poviete? Začne sa fotenie, je tam časovač a trvá to, no my sme aj tak šťastní, keď nás zastavia fanúšikovia a hovoria, že sa im seriál páči.

Filip Tůma a jeho seriálové deti z Oteckov -... Foto: Markíza - Peter Zakovic
filip a decka Filip Tůma a jeho seriálové deti z Oteckov - Oliver Oswald a Maroš Baňas.

Seriál má vlastne juhoamerické korene, ale pôsobí veľmi domácky.

Juhoamerických bolo prvých osemdesiat dielov, ale teraz je seriál už iba slovenský. Opakujem: Klobúk dolu pred scenáristami. Robia super robotu.

Ste aj skutočný otecko dvoch malých detí. Vás vraj bolo treba unaviť, aby si dospelí oddýchli. Zažívate niečo podobné so svojím potomstvom?

Vracia sa mi to, kruh sa uzavrel. Už som unavený a deti svieže. Chvíľu si pospia a už sú zasa plné energie, kým ja by som ešte spal. Deti rýchlo regenerujú, čo nepovažujem za spravodlivé, ale na druhej strane – vedia energiu aj dávať. Mali by však nejakú dostať aj odo mňa, no keď prídem z práce, už ju naozaj ťahám z päty. Unavujem ich, aby som si oddýchol, ale je to veľmi ťažké.

Spievate im?

Spievame im trošku. Lianka, dcéra, je otvorenejšia spevu a pripája sa. Hektorko má výborný sluch, ale hovorí mi: "Nespievaj!“ My im aj čítame a snažíme sa, aby sa im elektronické zariadenia nedostávali do rúk. Občas deťom pustím pred spaním z telefónu rozprávku, ale držím ho ja, nedotýkajú sa ho.

Vy sa bojíte hororov. Deti sú smelšie?

Hektorko sa vôbec nebojí pri strašidelných rozprávkach a filmoch. Hovorí: Neboj sa, to je tam…

Čo deťom spievate? Asi máte zaujímavejší repertoár ako iní rodičia.

Nezaťažujem deti operou. Niekedy jej mám plné zuby, a nie, že by som si doma ešte podvečer hmkal toreadora. Spievam im skôr detské pesničky. Napríklad: Hali beli či či, prasa v peci kvičí, otvorte mu dvere nech sa nepo… a už sa začínajú zapájať …kaká.

Filip Tůma Foto: Peter Chvostek
Carmen - Filip Tuma ako Escamillo .jpg Filip Tůma

Hlas ste zdedili po dedovi, ktorého ste však nepoznali. Aký je ďalší príbeh vášho hlasu? Kedy ste zistili, že okrem plávania a recitácie (vyhrali ste mestské kolo poézie s Podjavorinskej veršami) vám ide aj spev?

Na operu som začal pomýšľať až na konzervatóriu. Po troch rokoch štúdia herectva, kde sme mali aj spev. Vtedy som začul koncert Pavarotti a priatelia, myslím, že z Paríža, a to ma uchvátilo. Ľudia šaleli, kupovali cédečká, hovoril som si, že to je ako rockový koncert. Začal som sa o to viac zaujímať a pani profesorka Božena Polónyiová mi zámer odobrila, rovnako ako profesorka Vlastička Hudecová, u ktorej si teraz robím doktorát. Ona však povedala, že aj vôl má hlas, ale nevie spievať, a tak sme sa začali stretávať a ona ma učila. Začal som sa zžívať s opernou technikou, čo ma priviedlo na Vysokú školu múzických umení a k spevu.

Robíte si doktorát? Na akú tému?

Študujem externe interpretačné umenie. V písomnej práci chcem nájsť prieniky medzi operetnými a opernými barytónovými postavami. Chcem skúmať, či je ťažšie hrať a spievať, alebo iba spievať a aký je prienik medzi tými žánrami. Vrátiť sa do lavíc bolo veľmi milé, lebo mám spolužiakov – napríklad Sisu Sklovskú, Mira Dvorského, Ota Kleina či Adrianu Kučerovú.

Prežije opereta, alebo ju vytlačí muzikál?

Opereta funguje skôr v područí opery ako v područí muzikálu. Zdenko Macháček bol vynikajúci československý dirigent operety, skúsenejšieho človeka som nestretol, bol srdečný a vzdelaný. On povedal, že opereta je matka muzikálu a bez matky by ani dieťa nebolo. Ak sa teda opereta dostáva na okraj, je to na škodu. Keď sa započúvame do operetných melódií, tak to sú veľké a krásne melódie, plné radosti. Nie sú také dramatické ako opera. Opereta je veselá a ľudia ju majú radi. Samozrejme, to nevylučuje priazeň k opere.

Čaká vás nejaká nová postava v opere?

V SND budem študijne skúšať postavu Grófa vo Figarovej svadbe. V novembri budem s Andrejkou Hlinkovou robiť Trubadúra v Olomouci, na čo sa teším, lebo mi je blízka Verdiho hudba. Oteckovia pokračujú a ja sa musím venovať aj tomu doktorátu.

Bavilo by vás niečo aj režírovať?

Nebral by som režisérom prácu, ale predstavy mám. Muselo by to byť niečo veľmi veselé, napríklad Veselé paničky z Windsoru. Sú tam vtipné postavy, vtipné stvárnenie starnúceho človeka, je tam humor. Skrátka – je to veselé. Viem si predstaviť, ako by som to režíroval. Mám pocit, že mnoho réžií je tmavých, ja by som javisko rozsvietil. Nech vidno do tvárí, nech vidno líčka, nech je tam svetlo, nech sa je na čo pozerať.

V Moravskom divadle v Olomouci ste obľúbený sólista. Rád tam spievate?

Je tam veľmi dobre. Oni si ešte divadlo vážia, platí ho radnica, nepríde mesto a nepovie, že my nepotrebujeme divadlo. Oni potrebujú divadlo, v Česku majú oveľa viac divadiel ako my. Hovoria o mne: To je náš pán Tůma, náš sólista, je to veľmi milé.

U nás sú tri operné domy…

Ale majú problémy. Spomínam si, ako som stál pred Operou SND a nemohol som sa – ako študent s preukazom – dostať dnu, lebo bolo divadlo plné. Teraz je problém skôr opačný. Doba je komerčná, nič sa nedá robiť. Činohra na to zareagovala lepšie a musí aj opera. V zahraničí v opere zachovali aj klasiku, to „hoch“ prostredie, ktoré majú diváci radi (aby to bolo také "nafufňané“) a popritom majú tituly moderné. Nemali by byť však temné a čierne. Som rád, že v SND hráme rodinnú operu Rozprávka o šťastnom konci, ktorú naštudoval (aj libreto napísal s Danielom Hevierom) Svetozár Sprušanský. Hudbu napísal Peter Zagar a je to výborné. Účinkujú aj parkuristi, je to moderný prvok, ktorý sa deťom páči. Taká je aj Doktorská rozprávka, deti sú nadšené. A v tomto duchu treba pokračovať. Proces výchovy je dôležitý odmalička. Tak v hokeji, ako aj v opere. Vzťah sa buduje postupne, roky. Umenie je rovnako dôležité ako šport. Bez jedného i druhého hrozí, že nám vyrastie generácia bez emócií, bez názoru, bez schopnosti rozplakať sa, keď uvidíme niečo pekné. Alebo sa nahnevať… Ide o emócie.

Filip Tůma v opernej Rozprávke o šťastnom konci... Foto: Marek Malůšsek
Filip Tůma, Rozprávka o šťastnom konci Filip Tůma v opernej Rozprávke o šťastnom konci s Adrianou Banásovou.

Vy prepájate dva svety a môžete priviesť do opery nových divákov, ktorí budú na vás zvedaví ako na speváka…

Marketing sa dá postaviť všelijako. Rád by som pomohol opere, však to všetci vedia, lebo to deklarujem.

Máte čas na šport? Vedie u vás golf?

Aj golf som už musel obmedziť, plávanie nie je zábavné, od steny k stene, teraz som teda vyskúšal skialpinizmus – lyžovanie. Je to výborné na vypotenie. Človek musí pochopiť techniku, lyžu ťahať, nie dvíhať. Je pri tom iný typ dýchania, ale najlepšie je, že vyjdem do výšky a rozhliadnem sa.

Máte rád pohľad z kopca?

Uznávam dve veličiny: more a hory. V konfrontácii s nimi si uvedomím vlastnú bezvýznamnosť: začne snežiť a zmetie to človeka. Vystúpiť na kopec, to je pre mňa relax, ale aj pokora. Vlastne nie, slovo pokora sa dnes nadužíva… Je to zmierenie sa s vesmírom.

Spomínate niekedy doma s partnerkou Nelou Pociskovou na seriál Búrlivé víno? Bol pre vás osudový?

Skôr o ňom hovoríme, keď sa niekto opýta, ako sme sa zoznámili, ale inak takéto záchvaty spomínania nemáme. Však to príde, ale uvidíme, čo si z toho budeme ešte pamätať.

Raz som sa vás pýtala: Filip, máte filipa? A vy že nie, ako to je teraz?

Stále nemám, mám však viac skúseností.

Filip Tůma

Herec, spevák a moderátor sa narodil 1. februára 1978 v Bratislave. Študoval na Hudobnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Spieval vo Veselej vdove, v Nápoji lásky, v Carmen, Ariadne na Naxe, v Čardášovej princeznej, v opere Adriana Lecouvreur, Tosca. Televízni diváci si ho obľúbili v seriáloch Panelák, Búrlivé víno či v aktuálnom hite Oteckovia. V Slovenskom národnom divadle hrá aktuálne v operných tituloch Carmen, Don Carlos, Doktorská rozprávka, Rozprávka o šťastnom konci. V Košiciach spieva v operetných predstaveniach Grófka Marica a Čardášová princezná.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #opera #Filip Tůma #Oteckovia
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy