Vraj ste so Šarlatánom na festivale Berlinale zožali veľký úspech. O filme sa veľa píše a hovorí. Ešte doznievajú pocity?
Áno a mám z toho celého, samozrejme, obrovskú radosť. Som hrdý na celý tvorivý tím. Na to, čo sa nám podarilo. A pocity? Zvláštne, momentálne ich nedokážem sformulovať.
Ste v rozpakoch zo slávy, z pozornosti?
To vôbec nie. Skôr by som povedal, že keď sa ocitnete na takom prestížnom festivale, stojíte na červenom koberci, môžete nadobudnúť pocit, že sa vám podarilo niečo výnimočné. Je krásne byť toho súčasťou, ale dôležité je neprepadnúť tomu, pretože všetko je pominuteľné.
Prvý hviezdny moment, nie?
Dobre, tak to tak nazvime, ale pre mňa bolo čarovné, že som videl náš film po prvý raz na Berlinale. Malo to teda pre mňa naozaj čaro premiéry, so všetkým, čo k tomu patrí.
A ako ste film v berlínskom kine vnímali? Dokázali ste sa odosobniť a sledovať ho ako bežný divák alebo ste si všímali predovšetkým seba, či ste všetko zahrali podľa svojich predstáv?
Na začiatku akéhokoľvek projektu má každý svoju predstavu o filme, o postave, v hlave mu beží jeho vlastný film. Dôležité je, aby sa všetky tie predstavy stretli na spoločnej ceste. Herci sa pozerajú na seba väčšinou vtedy, keď si nie sú istí výsledkom a pamätajú si miesta, kde sebe alebo režisérovi nedôverovali už pri práci. Ja som absolútne dôveroval Agnieszke Hollandovej a Ivanovi Trojanovi, takže tieto obavy som nemal a pozeral som sa na film odosobnene. Nehovoril som si: ej, toto je zle, toto som mohol zahrať inak. Bolo to aj vďaka tomu, že Agnieszka je výnimočný človek.
Ako si vás našla?
Cez kasting.
Veľa sa vás uchádzalo o rolu Mikoláškovho asistenta Františka Palka?
Veľa Čechov aj Slovákov.
Hráte slovenskú postavu?
Áno. Dlho sme premýšľali nad tým, či budem hovoriť len po slovensky alebo po česky, ale nakoniec sme sa rozhodli, že po slovensky budem hovoriť len s Ivanom. František je totiž "Čechoslovák“, ako sa v tej ére hovorilo. Prichádza do Čiech z východného Slovenska. Príbeh sa odvíja v troch historických obdobiach – prvá svetová vojna, druhá svetová vojna a komunizmus.
A hlavná postava, liečiteľ Jan Mikolášek, je Čech?
Narodil sa v Rokycanoch, neskôr pôsobil v Jenštejne. Je to reálna postava, ale aby si ľudia nemysleli, že to je dokument! Je to film inšpirovaný životom Jana Mikoláška.
Jeho osud nie je všeobecne známy. Bol naozaj taký populárny?
Zaujímavé je, že málokto poznal príbeh tejto významnej osobnosti. Počas svojho života liečil tisíce ľudí, a keď sa začalo nakrúcať, zrazu sa nám ozývali rôzni pamätníci. Hovorili, že ich mama alebo babička ho poznali, či už osobne, alebo cez niekoho iného. Dokonca sa nám stalo, keď sme nakrúcali seriál Slovania na Ukrajine, že jeden ukrajinský kolega, starší pán, sa zmienil, že aj jeho mama k Mikoláškovi chodila. Takže jeho záber bol obrovský.
Takže – zhovárali ste sa s ľuďmi, ktorí ho poznali? Čerpali ste poznatky aj u nejakého liečiteľa?
Mali sme stretnutie s jedným ľudovým liečiteľom, lebo sme chceli poznať, na akej báze liečiteľstvo funguje. On síce nediagnostikoval z moču, ako to robil Jan Mikolášek, ale poznal jeho metódu.
Čo všetko ste sa o Mikoláškovi dozvedeli? Aký bol? Priblížte tému filmu.
Jan Mikolášek bol výnimočná a veľmi komplikovaná osobnosť. Žil za totalitného režimu. Bojoval v prvej svetovej vojne, čo ho poznamenalo na celý život. Svoj dar využil na pomoc druhým, liečil tisíce ľudí, medzi ktorými boli aj prezident Masaryk, maliar Max Švabinský, prezident Zápotocký a aj anglický kráľ.
Vedel vyčítať z moču, čo im je?
Áno, vedel pomocou moču diagnostikovať chorobu či problémy, ktoré pacienta trápili a potom mu namiešal bylinnú zmes.
Vraj bol protivný a nevľúdny. Niečo ako seriálový doktor House?
Nie, my si musíme uvedomiť, že ako mladý bojoval v prvej svetovej vojne, čo poznamenalo jeho psychiku. Každá vojna zanechá nezmazateľné stopy v duši človeka, takže aj on si v sebe nosil svojich démonov.
Kedy vstupuje do príbehu vaša postava Františka Palka?
Keď Jan Mikolášek kupuje vilu v Jenštejne, aby mohol svoje pôsobenie rozšíriť. Chodia za ním tisíce ľudí, takže potreboval asistenta, ktorý by robil záznamy o pacientoch a ich diagnózach. Vtedy vstupuje do príbehu moja postava. Prichádza z východu ako slnko. Takto znie druhá veta Františka v tomto filme, ktorá o ňom veľa hovorí. Práve táto veta ma inšpirovala a dala mi návod, ako pristupovať k tejto postave. František je slnko v Mikoláškovom živote. Ten chlapec si prišiel hľadať prácu, je plný života, sebavedomý, cieľavedomý, neoblomný. Niečím Mikoláška skrátka priťahuje a od toho momentu sa odvíja ich priateľstvo.
Takže film je vlastne love story?
Áno, je to príbeh lásky aj napriek neprajnej dobe. Obaja mali rodiny, no dokázali sa povzniesť nad obavy a strach a investovali obrovskú energiu do spoločného života. Je to príbeh dvoch homosexuálov, ktorí v čase, keď boli ľudia za svoju orientáciu prenasledovaní a perzekvovaní, mali odvahu žiť, hoci lásku museli tajiť. Zakázané ovocie najviac chutí, väčšinou je taká láska spaľujúca a osudová a inak to nebolo ani v ich prípade. V knihe Na východ od raja Adam Trask povie svojmu synovi vetu: „Ľudia sa líšia od zvierat tým, že majú právo voľby.“ Len čo s tým, keď žijeme v dobe zvierat…
Medzi Mikoláškom a Františkom je väčší vekový rozdiel?
Áno, ale láska nepozná hranice. František Palko mu pomáha, zapisuje každého pacienta, vedú kartotéku, ale pre Mikoláška je dôležitejšie to, že našiel blízkeho človeka. Ja som Františka Palka vnímal ako médium. Ako človeka, ktorý svojím entuziazmom, láskou k životu a k ľuďom bol predurčený byť oporou Mikoláškovi v jeho osobnom živote.
Dostávajú sa aj do konfliktu s politickou mocou?
Áno, ale to by sme už veľa prezrádzali.
Názov Šarlatán však niečo naznačuje…
Aj z histórie je známe, že kto sa vymykal z normy, bol často označovaný za šarlatána. Aj babky bylinkárky považovali za čarodejnice a kedysi ich aj upaľovali. Mikolášek neštudoval medicínu. Bol záhradník. Poznal bylinky, rastlinky, preto veril liečivej sile prírody. Do diagnostiky z moču ho však zasvätila liečiteľka Josefa Mühlbacherová.
Máte dôveru k takýmto liečiteľom?
Mám. Zdá sa mi, že sme akosi zabudli na silu prírody, na to, čo nám ponúka Matka Zem. Mnohí hneď, ako sa cítia v nepohode, siahajú po antibiotikách, ktoré nám otravujú vnútorné orgány a tráviaci trakt. Páči sa mi prístup herca Jaroslava Dušeka, ktorý neje žiadne lieky a verí v silu sebaliečenia. Aj Mikolášek veril v samouzdravovacie schopnosti tela. Nepovažujem za šťastné, keď si ľudia zbytočne dávajú ružové tabletky. Ale samozrejme je to voľba.
Vás nikdy nebolí hlava? Čo vtedy robíte?
Bolí ma. Som meteosenzitívny. Pijem veľa vody. A to by človek len pozeral, ako vie voda liečiť.
Kto vlastne Mikoláška obviňoval zo šarlatánstva?
Ľudia pri moci, ktorým bol nepohodlný, pretože za ním chodilo toľko ľudí. Vraj každý deň prijal vo svojej ordinácii až dvesto ľudí. A kde sa zhromažďuje veľa ľudí, tam vzniká niečo nekalé, niečo proti režimu.
Vraj ho o konzultácie žiadali herci ako Olga Scheinpflugová či Saša Rašilov, ale aj Martin Bormann, blízky spolupracovník Adolfa Hitlera, vojnový zločinec…
Mikolášek nerobil medzi ľuďmi rozdiely. Liečil každého, kto za ním prišiel.
Poznali ste sa s Ivanom Trojanom už pred týmto nakrúcaním? V recenziách Šarlatána, ktoré vyšli po Berlinale, sa písalo, že medzi vami vo filme funguje zvláštna chémia. Pocítili ste to aj vy hneď na kastingu?
Agnieszka hľadala človeka, ktorý začne s Ivanom fungovať od prvého momentu, ako sa uvidia. Už na kastingu v Prahe som hral scénu, ako si prídem pýtať prácu. Vtedy nastal okamih, v ktorom sme všetci pocítili, že to je ono. Vtedy som ešte nevedel, že si ma vyberú, ale bol som si istý, že tá chvíľa bola intímna a prezradila viac, ako slová. Ivan je vzácny človek, strávili sme spolu veľa času. Rozprávali sme sa o politike, o umení, filme, divadle, literatúre aj o športe. Našiel som si v ňom priateľa.
Sám Ivan Trojan tvrdí, že je introvert. Vám sa otvoril?
Myslím, že áno. Súdim podľa rozhovorov, ktoré sme spolu viedli. Ivan je veľký perfekcionista. Bol taký pripravený, že to Agnieszka niekedy potrebovala rozbúrať. V jednom rozhovore povedal, že keď číta scenár, vytvára si v hlave film. Vidí každú scénu, ako bude vyzerať. A je preňho veľmi dôležité, aby sa jeho film stotožňoval s filmom režiséra a kolegov. Robí všetko pre to, aby sa úsilie spojilo. Ak sa niekedy názory rozchádzajú, Ivan vyvolá debatu, aby všetci našli spoločnú cestu. A takto to funguje aj u mňa.
Obaja máte aj veľké rodiny. Trojan má až štyri deti, vy tri.
Jeho synovia Pepa a Franta v Šarlatánovi aj hrajú. Stretával som sa s nimi na pľaci. Sú to dvaja úžasní, inteligentní, rozhľadení mladí ľudia. Klobúk dolu pred výchovou Ivana a jeho manželky Kláry. Pepa hral mladého Jana Mikoláška a Franta jeho brata. Nádherné bolo, že Ivanov syn Pepa sa prihlásil na kasting bez vedomia otca. Ivan o tom vôbec nevedel. Film totiž sleduje celý liečiteľov život – od 18 rokov po asi šesťdesiat.
Viete si predstaviť, že by ste aj vy raz hrali vo filme s vlastnými deťmi?
Nikdy nehovor nikdy. Nech si však vyberú povolanie, v ktorom budú šťastní.
S Ivanom ste sa skamarátili, a ako to bolo s režisérkou, slávnou Agnieszkou Hollandovou? Ste jej fanúšikom, máte napozerané jej filmy?
Jasné, že som jej fanúšikom. Prvý film, čo som od nej videl, je Úplné zatmenie z roku 1995, kde hral Leonardo DiCaprio. Vlastne je to tiež príbeh dvoch homosexuálov. Agnieszka je veľmi úprimná a do všetkého, čo robí, dáva srdce, to platí aj vo vzťahu jej hercom.
Mali ste pred Agnieszkou zo začiatku trému?
Skôr rešpekt. Nemal som obavy, že by ma súdila, to vôbec. Ona potrebuje mať okolo seba ľudí, ktorých považuje za priateľov. Tým, že si ma vybrala, mi preukázala dôveru a tým mi dala obrovskú slobodu tvoriť.
Potešili ste sa, keď si vás vybrala filmárka, ktorú ste vždy obdivovali?
Samozrejme. Nakrúcať s Agnieszkou znamená byť vypočutý. Inými slovami splnený sen. Vedel som, že to bude krásna skúsenosť, zážitok na celý život pracovať s ľuďmi ako je ona, Ivan, Martin Štrba a mnohí ďalší.
Koľko sa nakrúcalo a kde?
Asi jeden a trištvrte mesiaca v okolí Prahy. Chodil som tam na týždňovky. Popri Šarlatánovi som točil na Ukrajine aj seriál Slovania v réžii Petra Bebjaka.
Máte teraz také nabité obdobie? Ešte pokračujete v nakrúcaní seriálu Nový život?
Áno, aj Nový život pokračuj. Síce som nemal toľko času na rodinu, ako by som chcel, ale čas strávený s výnimočnými ľuďmi za to stál. Agnieszka, Ivan, Šárka Cimbalová, Marek Epstein, Filip Brouk, Aleš Týbl – v skratke celý tvorivý tím dokázal vytvoriť rodinné prostredie, kam sa každý rád vracal.
Vo filme Šarlatán je vraj zvláštna, minimalistická hudba, ako sa vám páči?
Áno, je zvláštna, počul som ju až v Berlíne, keď som videl hotový film. Hudba ide často proti emócii, inokedy zasa neočakávane emóciu vyzdvihne. Nie je to žiadne zbytočné vylievanie si srdca, žmýkanie vreckoviek, veľmi sa mi páčila.
A čo kostýmy, výtvarná stránka filmu – je tam niečo zvláštne?
Zvláštne asi nie. Všetko podliehalo predstave Agnieszky, či už kostýmy alebo masky. Mali sme niekoľko kostýmových a maskérskych skúšok, pri ktorých sme hľadali nielen dobovosť a pravdivosť, ale chcela, aby moja postava bola v čomsi zvláštna. Preto prichádzam do vily v Jenštejne ostrihaný na ježka, čo v tej dobe bolo nezvyčajné – vyholení bývali skôr trestanci. Maskéri René Stejskal a Gábina Poláková a kostymérka Katka Štrbová mali všetko načítané a naštudované, ale Agnieszka niekedy vymyslela nejakú zvláštnosť, ktorá bola v rozpore s dobou. Kostymérka raz namietla, že vtedy sa niečo také nenosilo. Agnieszka odpovedala: kašlem na dobu, ja to chcem takto.
Ako to bolo s rekvizitami?
Rekvizitári boli skvelí. Nemali ľahkú úlohu, ale nič pre nich nebolo nemožné. Keď som mal prečítať článok o Janovi Mikoláškovi z vtedajších novín, pýtal som sa, či sa mám text naučiť naspamäť, a oni: netreba, a vyrobili mi dobové noviny aj s článkom. Alebo som sa potreboval naučiť písať na stroji, a tak som produkciu poprosil, či by mi nemohli zohnať písací stroj. Večer ma čakal v hotelovej izbe. Všetci, čo sme na tomto filme pracovali, sme sa cítili výnimočne. Ale asi najviac ma prekvapilo, že do filmu sa podarilo zohnať aj auto, ktoré kedysi naozaj patrilo Mikoláškovi.
Zafungovalo to všetko na Berlinale? Vtiahol Šarlatán divákov do deja?
Myslím, že áno. Z Agnieszkinho filmu cítiť ľudskosť, lásku dvoch ľudí. Asi bolo pre divákov veľmi dojemné vidieť, čo dokáže jeden pre druhého urobiť, keď ho miluje. Aj pre mňa to bolo veľmi dojemné, lebo som film tiež videl prvýkrát až na Berlinale.
Išla s vami na Berlinale aj vaša partnerka, herečka Zuzana Kanócz?
Nie, a bolo jej to určite ľúto, ale máme malú dcérku, nešlo to. Viem, že by to chcela prežívať so mnou, ale deti sú priorita. Nechceme, aby trpeli pre našu prácu a nechceme žiadne pestúnky. Chceme si deti vychovávať sami. Zatiaľ sme to zvládli, pomôžu nám aj rodičia, občas prídu aj Zuzkini rodičia z Košíc, všetko sa dá zladiť, keď sa chce.
Možno vás teraz čaká veľká kariéra po Šarlatánovi, veď takéto filmy putujú po rôznych festivaloch. Ste na to pripravený? Viete po anglicky?
Viem po anglicky, ale hrať v angličtine nie je také ľahké. Človek totiž myslí v slovenčine, ale rozpráva druhým jazykom. Mal som spolužiakov maďarskej národnosti – Petra Oszlíka, Henrietu Rabovú, Viki Rákovú. Oszi mi vždy hovoril, aké náročné je rozmýšľať v maďarčine a odpovedať v slovenčine. Takže skladám pred nimi klobúk a veľmi ich obdivujem.
Ešte pripomeňme vašu vtipnú rolu trochu prihlúpleho boxera v seriáli Nový život. Zdá sa nám, že túto rolu stvárňujete s pasiou, či nie?
Ale áno. Veľmi som si obľúbil túto postavičku. Je síce trochu pribrzdený, ale má dobré srdce. Vždy si do svojich scén pridám vtipy, čím kolegov i štáb prekvapím. Bavím sa sám na sebe a som za to vďačný.
Ste tam veľmi komický.
Ďakujem, ale je to zásluha scenáristov a režiséra Honzu Nováka, ktorí mi nechávajú slobodu. Veľa ľudí mi na boxe povedalo, že som presvedčivý…
Vy chodíte naozaj na box?
Áno, aj kvôli seriálu Slovania, ale box ma ako šport naozaj veľmi baví. Ale mne sa na seriálovom boxerovi Lohinskom páči jeho ľudský rozmer, nie je to len hlupák, má dobré srdce.
Ako relaxujete okrem boxu?
Chodím liezť po skalách aj na umelé steny a veľa času trávim s deťmi, som s nimi rád.
Kde vás môžeme vidieť v divadle?
Hosťujem v predstavení Cirkus Scapin v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava, v divadle Aréna hrám v predstavení Josef Švejk niekoľko postáv – nadporučíka Lukáša, doktora Grünsteina, sudcu, hrám v komédia Írska kliatba a najnovšie pripravujeme Jánošíka, toho bude hrať Riško Autner, ja budem jeho kamarát Uhorčík.
Juraj Loj
Narodil sa 20. februára 1984 v Bratislave. Vyštudoval VŠMU. Známym sa stal po účinkovaní v seriáli Búrlivé víno. Hral aj v seriáloch Ordinácia v ružovej záhrade, Mesto tieňov, Za sklom, Rex, Sestričky. Franského kupca Sama stvárňuje v pripravovanom tv seriáli Slovania. Vlani stvárnil spisovateľa vo filme Trhlina podľa rovnomennej knihy Jozefa Kariku, čoskoro sa objaví vo filmovej novinke Agnieszky Hollandovej Šarlatán. Hosťuje aj v divadlách, v MDPOH v Molierovej hre Cirkus Scapin, v Divadle Aréna účinkuje v predstaveniach Josef Švejk, Írska kliatba. Bude hrať aj v divadelnej hre Jánošík. Juraj Loj žije s herečkou Zuzana Kanócz, majú tri deti.