Malý, ale prefíkaný bojovník, ktorý sa ničoho nebojí. Bitky si vychutnáva, no nikdy sa do nich nepúšťa bez závažného dôvodu. Jeho najlepší priateľ, ktorý v pokojných časoch vytesáva menhiry, o sebe tvrdí, že nie je tučný, ale pekne zaokrúhlený. Azda niet prinajmenšom na starom kontinente toho, kto by nepoznal úsmevné príbehy veselej dvojice galských bojovníkov. Ich „otec“ kresliar Albert Uderzo zomrel vo veku 92 rokov na infarkt.
„Narodili sa v najlepšom čase dňa – pri aperitíve,“ povedal v rozhovore pre The Connexion Albert Uderzo. So scenáristom Reném Coscinnym sedeli na balkóne a snívali o postavách pre časopis zameraný na mládež. „Mali to byť charaktery vychádzajúce z francúzskej kultúry,“ spomenul požiadavku zakladateľa komiksového magazínu Pilote.
„V tom čase bolo nesmierne dôležité zásadne sa odlíšiť od superhrdinov amerických komiksov. S Reném sme sa preto zahĺbili do rôznych období francúzskych dejín, ale potrebovali sme niečo originálne, čo nespracoval pred nami ešte nikto. Keď sme sa dostali ku Galom, zvolali sme – heureka!“ opísal okamih, v ktorom sa ich hrdinovia narodili.
Iní ako americkí hrdinovia
„Raz som sa spýtal svojho otca: prečo si mi mal talianske krstné meno, keď žijeme vo Francúzsku? Odpovedal mi svojím typickým spôsobom – nepovedal som Albert, ale Albert. Bolo to beznádejné. Nevšimol si totiž, že meno Albert vyslovil po taliansky,“ spomínal po rokoch populárny kresliar.
Vo francúzskom meste Fismes neďaleko Remeša sa narodil 25. apríla 1927 ako Alberto Aleandro Uderzo rodičom talianskeho pôvodu, ktorí našli nový domov vo Francúzsku. Mal dva roky, keď sa rodina presťahovala na predmestie Paríža. Hoci jeho kresliarsky talent objavili už v materskej škole, on túžil stať sa klaunom. Ale keď objavil americké komiksy, Disneyho myšiaka Mickeyho aj káčera Donalda, jeho sny o budúcej kariére sa začali meniť. Aj keď mal veľký hendikep – bol farboslepý – začal kresliť prvé komiksy, v štyridsiatych rokoch ešte ovplyvnené americkou produkciu. Zabodovali už jeho prvé príbehy Arysa Bucka či komiks Belloy.
Mal dvadsaťštyri, keď sa zoznámil s Reném Coscinnym. Spriatelili sa a už v roku 1952 začali spolupracovať na projektoch pre komiskové periodiká. Rozhodli sa, že ich hrdinovia budú presným opakom klasických predstáv o starých Galoch. Aby ich inteligencia prevažovala nad silou. A aby boli celkom iní ako ich „kreslení kolegovia spoza oceána“. Spoločnú prácu na príbehoch o Asterixovi prerušila v roku 1977 Coscinnyho náhla smrť. Po dvadsiatich šiestich častiach, na ktorých pracovali spolu, začal si Uderzo sám vymýšľať aj scenáre.
Na 11. medzinárodnom salóne komiksov získal v lete 2004 Uderzo Cenu Maxa a Moritza za celoživotné dielo. Neskôr prenechal dobrodružstvá Asterixa, Obelixa a ďalších hrdinov mladším autorom. Pokračovateľmi populárnej tradície sa stali Didier Conrad a Jean-Yves Ferri. Ešte pred piatimi rokmi, už ako dôchodca, vytvoril Albert Uderzo kresbu Asterixa ako poctu obetiam útoku na satirický týždenník Charlie Hebdo.
Park Asterix ako protiklad Disneylandu
Dodnes nesmierne populárne Asterixove dobrodružné príbehy spoznávajú čitatelia vo viac ako stovke jazykových verzií. Na svete sa predalo viac ako 370 miliónov výtlačkov ich knižiek, nakrútili podľa nich desať animovaných a štyri hrané filmy. V žiadnom nechýbal Gérard Depardieu, v rodinnej komédii Asterix a olympijské hry si zahrala aj slovenská modelka Adriana Sklenaříková.
Neďaleko Paríža postavili v roku 1989 zábavný Park Asterix – ako protiklad amerického Disneylandu. Malý, ale prefíkaný bojovník sa stal jedným zo symbolov krajiny galského kohúta. A v roku 1965 po Asterixovi pomenovali prvú umelú družicu.
Po tom, čo Uderzo predal väčšinový podiel v nakladateľstve Les Éditions Albert René, ktoré zakladal, sa začal dlhoročný rodinný právny spor. Keď jeho dcéra pred šiestimi rokmi súdny proces prehrala, musela opustiť firmu, ktorej roky šéfovala.
