Pozrite si Hluché dni

, 28.03.2020 10:00
hluche dni
Hluché dni sú príbehom detí, ktoré musia dospieť skôr, ako by chceli, pretože chcú pomôcť svojim rodičom. Čo ich čaká? Autor:

Dokument Hluché dni o hluchonemých a nemých rómskych deťoch a adolescentoch filmára Pavla Pekarčíka vyhral posledný ročník festivalu Jeden svet. Vidieť ho môžete on-line na Dafilms do nedele 29. marca. Naozaj sa oplatí neprepásť ho.

Všetky deti snívajú

Tmelom fragmentárnej dramaturgie poviedkovej mozaiky z prostredia rómskej menšiny segregovanej do osád je motív vrodenej chyby, ktorá protagonistov príbehov či skôr náhľadov do ich každodennosti spája. Je však len motivickým nástrojom zastrešujúcim pestré jednotlivosti. Pavol Pekarčík zachytáva etnickú menšinu a rodiny pozoruje prevažne v ich domácnostiach, no vezme nás aj na diskotéku či do lesa, vyzdvihujúc premyslenú estetickú formu. No sila jednotlivých príbehov nie je vyvážená. Niektorí hrdinovia majú totiž výraznejší vnútorný svet a sny. Napríklad Sandra z prvej poviedky ráno vstáva, aby trénovala na zarosenej tráve, túžiac stretnúť sa so svojím futbalovým vzorom Ronaldhinom. Napokon ju však pohltí realita, vysvitne, že otec má s dcérou iné plány. Iní podliehajú determinizmu prostredia a prispôsobujú mu aj svoje očakávania od sveta a ciele. Deti, ktoré musia dospieť skôr, ako by chceli, pretože chcú pomôcť svojim rodičom. A čo ich čaká? Nájsť si frajera, splodiť dieťa a potom? Potom sa uvidí.

Azda najvýraznejšie vystupuje do popredia duševné rozpoloženie hrdinov prvých dvoch príbehov, pretože sa v nich s čarovnou prirodzenosťou povznáša nad lesk a biedu každodennosti zvnútornenie detskej optiky. Štrnásťročná futbalistka, podľa zvykov a obyčají súca na vydaj, a malý chlapec, ktorý prehlušuje svoje ticho sledovaním duniacich vlakov prechádzajúcich na okraji dediny, mĺkvo demonštrujú svoju inakosť, okolie im nerozumie. Ich svety, na rozdiel od dospievajúcej protagonistky z tretej poviedky, ešte nie sú zmrzačené realitou prostredia, ktoré je absolútne a s individualizmom a očakávaniami budúcnosti inej, na akú sú deti z domu zvyknuté, sa ostro vylučuje.

Pekarčík osciluje na hranici fikcie, niektoré obrazy sú scenáristicky výborné, napríklad scéna, kde stará mama kúpe morské prasa – liek na všetky jej choroby – alebo si chlapci postavia improvizovanú kúpeľňu, pretože ich otec už roky zaháľa pri hre na playstation. Iné situácie v mnohom neprekvapia. Pekarčík však vystihuje naturel prostredí, má výborný zmysel pre detail aj humor a vietor do plachiet statickým záberom dodávajú autentické dialógy. Hluché dni radím s dokumentom Marka Šulíka Ťažká duša o úlohe hudby v rómskej každodennosti a Kvetinárstvom Belgičana Rubena Desiere o troch slovenských Rómoch, ktorí sa snažia prekopať k bruselskej banke a peniazmi zachrániť svoje rodiny na Slovensku, k dielam, ktoré otvárajú v slovenskej kinematografii starú známu tému zo sviežej perspektívy. Bez toho, aby jednostranne kritizovali sociálny systém či melancholicky lamentovali nad chudobou a ťažkými životnými podmienkami protagonistov.

Zvyk je železná košeľa

Každé z detí má síce osud neľahký, láska rodičov, starých rodičov či partnerov je v mnohom agresívna a na pozadí poviedok sa zračia sociálne problémy i naturel rómskej menšiny. No Hluché dni výnimočnejšie neprekonávajú na medzinárodnej úrovni dokumentárne filmy s podobnou tematikou. Aj napriek tomu je to film zvládnutý, vyvaruje sa klišé i pesimizmu, ktorú zlá situovanosť – najponurejšia azda v prípade rodiny z poslednej poviedky, kde deti prekonávajú pracovitosťou a túžbou po kompletnom domove s kúpeľňou a so záchodom otcovu lenivosť a rezignáciu – ponúka. Pekarčík ukazuje nahotu človeka v jeho bezprostrednosti, a to je na jeho Hluchých dňoch očarujúce. Názvom odkazuje aj na to, že sociálna vzorka ľudí, ktorých do filmu vyberá, žije segregovaná v "tichu”, pomimo dní väčšiny obyvateľstva. Filmár zbieral materiál od roku 2012 a časozberom zachytil organický vývoj istého životného obdobia svojich postáv. Vo filme sú udalosti zhutnené, v niektorých príbehoch je vývoj dynamickejší, azda najvýraznejšie v príbehu dospievajúcej Aleny, ktorá sa vo filme stihne na diskotéke zoznámiť, zamilovať a neskôr i otehotnieť. Nie všetky sa však vyvíjajú rovnako dynamicky. Temporytmus tu udáva forma. Statická kamera abstrahuje krehkosť momentov, ktoré sú surovo krásne v danom okamihu, a aj keď divák z kontextu vytuší, ako sa vyvinie osud hrdinov, má priestor na okamih sa zasnívať.

Hodnotenie Pravdy: 3,5 hviezdičky

Kašuke ďivesa – Hluché dni / réžia, scenár, kamera: Pavol Pekarčík / hrajú: Sandra Siváková, Marián Hlaváč, Alena Červeňáková a ďalší / Slovensko, Česko 2019 3,5/5

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#online kultúra #Jeden svet #film
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku