Hviezda Oteckov Braňo Deák: Vždy som chcel mať dcéru

Čo robíte, keď sa zastavilo nakrúcanie nových častí seriálu Oteckovia? Nenudíte sa ešte?

Som doma, odpočívam. Konečne si môžem trochu oddýchnuť, lebo práce som mal za posledné obdobie neúrekom. Zatiaľ je oddych príjemný, trvá iba pár týždňov. Uvidíme, čo poviem o pár mesiacov.

Chodievate niekam na prechádzky?

Denne sa chodievame na pár hodín prevetrať, či už po okolí, alebo sadneme do auta a vyvezieme sa do prírody, kde nie je veľa ľudí.

Seriál Oteckovia stmelil rodiny skôr než koronavírus. Oteckov pozerajú rodičia aj deti, bavia sa o nich všetky generácie. Myslí herec na to, že hrá pre takéto široké publikum?

V tomto momente áno, ale keď sme začínali, netušili sme, ako celý projekt vypáli. Chvalabohu, seriál Oteckovia je veľmi úspešný a veľkou devízou je, že nás práca naozaj veľmi baví a že sme dobrá partička.

V seriáli hrá aj veľa detí. Ako sa vám s nimi hrá? Skúšate si dialógy s nimi vopred alebo sú spontánnejšie než s dospelými kolegami?

Je to podobné ako s dospelými kolegami, pretože dospelí aj detskí herci prichádzajú do práce s textami v hlave. Doma sa ich učia so svojimi rodičmi. Decká za tri roky samozrejme vyrástli. Keď sme začínali nakrúcať, môj seriálový syn Tobias nevedel ešte čítať, podobne aj ostatné deti. Ale už sú školáci a texty sa učia sami. Keď sme pred nakrúcaním v šatni, niekoľkokrát si text povieme, na pľaci nám dá režisér inštrukcie a nakrúcame. Vždy sa držíme textu, neimprovizujeme, ale občas sa samozrejme stane, že nám replika vypadne a nahradíme ju podobnou.

V seriáli ste trošku netypický otecko. Najskôr ste o tom, že máte syna, ani nevedeli, bol pre vás prekvapením. V skutočnosti by ste sa vraj správali celkom inak ako seriálový Alex. Čo by ste teda urobili inak?

Myslím, že v prvom rade by som vedel, že mám dieťa. Ale áno, moja postava sa správala svojsky, žila si svoj staromládenecký život, ktorý sa absolútne zmenil príchodom syna. Ale inak mu ten malý človiečik zmenil život k lepšiemu. Trvalo dlho, kým sa spoznali a porozumeli si, ovplyvnilo mu to prácu aj dovtedajší bujarý súkromný život. Teraz je už ale Alex vzorný otec dvoch detí, ktoré miluje najviac na svete.

Vaša postava je šarmantný právnik, ktorý zmätkuje a pôsobí trochu naivne. V ženách sa veľmi nevyzná…

Alex že sa nevyzná v ženách? Však kedysi sa o ňom hovorilo ako o najväčšom playboyovi. Teraz mu ale jeho syn a kamaráti otvorene povedali, že je povrchný a necitlivý. Alex si uvedomil, že majú asi pravdu a je čas zmeniť to.

Myslíte, že veľa mužov sa nechá ženami balamutiť a dirigovať?

Je veľa podpapučníkov, ale mnohí z nich sú šťastní podpapučníci – vyhovuje im počúvať svoju ženu a nechať sa viesť životom.

Ale to asi nie je váš prípad?

Nie, moja žena je síce tá pragmatickejšia z nás dvoch, ale v našom vzťahu je harmónia, sme vyvážený pár.

Aké ženy sa vám páčia? Krehké či silné? Rád ich ochraňujete?

Fúha. Muž by samozrejme mal byť ochranca – žien aj rodiny. V tejto chvíli už rozprávam ako otec rodiny. Myslím si, že k otcovi by mali žena aj deti vzhliadať. Mal by to byť muž činu a čo povie, to by malo platiť.

Takže rád hráte silných mužov?

Práveže sa mi postava Alexa – zmätkára a puntičkára – hrá veľmi dobre. Môžem trochu uletieť a byť iný ako v skutočnosti. Nesmieme to prepáliť, ale žáner Oteckov to znesie – nie je to realistické herectvo, situácie sú tam trošku pritiahnuté za vlasy, reálny život taký nie je. Ale v Oteckoch sa stále musí niečo diať. Nemôže to tam plynúť normálnym tempom, lebo to by žiaľ nikoho nezaujímalo. A v scenári Oteckov sa neustále niečo deje, každá postava neustále prežíva toľko drám, ktoré bežný človek nezažije za mesiac. O to lepšie sa nám to hrá. Sme dynamickí, rýchli, lebo aj tempo výroby je veľmi rýchle. Nakrúcame veľa hodín denne, všetko musí odsýpať, ale aspoň nepozaspávame.

Ctiteľky vás pasovali za jedného za najšarmantnejších slovenských hercov, lichotí vám to?

Lichotí, samozrejme, je to príjemné. Na druhej strane je to aj troška smiešne, keď každého pohľadnejšieho herca, ktorý sa objaví, hneď pasujú za nový sexsymbol. Ale to je dnes taká obyčaj, netreba nad tým zbytočne dumať.

Hrali ste už donchuana?

V divadle som také postavy hral už viackrát, napríklad vo Fontáne pre Zuzanu na Novej scéne som hral postavu ťažkého frajera – motorkára odetého v koži, ktorého vo filme stvárnil Robo Grigorov. V Divadle Aréna v hre Bod nula podľa od Agathy Christie som hral mladého donchuana, ktorý balil staršie dámy.

Čo využíval? Zvodné úsmevy či svaly?

Áno, úsmevy a svaly samozrejme tiež. Rozprával im vtipy, ohuroval, lichotil, naparoval sa, ale nemám pocit, že by sa mu u dám až tak darilo.

V Oteckoch ste na roztrhanie, je to tak aj v skutočnosti? Alebo si žijete svoj normálny život a niečo takéto nevnímate?

Čo by som to bol za sexsymbol, keby sa za mnou žiadna neobzrela? Samozrejme mi to ako mužovi lichotí, ale keď som z toho doteraz nespyšnel, tak už mi to hádam nehrozí. Nechcem povedať, že mám svoj vek, ale takéto veci si človek užíva, keď má dvadsať. Ja už mám svoju rodinu a žijem si príjemný, pokojný rodinný život.

V lete ste sa stali otcom dcérky Matildy. Viete dobre vychovávať?

Zatiaľ je to stále malé bábätko, ktoré potrebuje najmä veľa lásky a mlieka, o výchove vám poviem o pár rokov. Matilda prosperuje, rastie a je veselá. Veľmi sa z nej tešíme. Je úžasné, keď sa dieťa zobudí a je vysmiate. Myslím, že Matilda je s nami spokojná.

Dokážete rovnocenne zastúpiť manželku? Máte starostlivosť o dcéru rozdelenú pol na pol?

Zvládam robiť všetko okrem dojčenia. Viackrát som už ostal s Matildou na pár hodín sám a zvládli sme to perfektne. Vždy som chcel mať dcéru, takže si chvíle s ňou naozaj užívam.

Zvládnete malú aj okúpať či prebaliť?

Jasné, od narodenia kúpem a malá sa z toho teší, miluje vodu. Myslím, že pre otca je veľmi dôležité vidieť šťastnú tvár svojho dieťaťa.

Spomeniete si, koľko ste v divadle či televízii už mali detí?

V divadle som nikdy nemal dieťa, hral som skôr bezdetných mužov. Ale v seriáloch niekoľko – v Ordinácii v Ružovej záhrade som mal dcéru, v Druhom dychu dve a teraz tu v Oteckoch mám takisto dve deti.

Dá sa niečo z tých seriálových skúseností zužitkovať aj v reálnej výchove?

Určite sa dá zužitkovať. Nie všetky postavy otcov, ktoré som hral, boli také nemožné, ako v začiatkoch postava Alexa z Oteckov. Jemu tá výchova veľmi nešla. Ale nakoniec sa zmenil a teraz je to otec ako má byť. A napríklad čo sa týka zručností – prebaľovania, kŕmenia, uspávania, to som učil moju postavu Alexa ja.

Aká dôležitá je pre vás rodina?

Nič nie je dôležitejšie ako rodina.

Často spomínate svojho otca Dušana, ktorý sa venuje chovu koní. Akú jeho vlastnosť si ceníte? Čo vás naučil do života?

Otec vždy drží slovo a to si uňho veľmi cením. Viem, že keď niečo potrebujem, môžem sa naňho spoľahnúť.

Aj Matildu by ste chceli naučiť vždy držať slovo?

Určite áno. Chcel by som, aby z Matildy vyrástla normálna, skromná baba. Mnohí mi hovoria: určite bude po tebe herečka. To sa môže ľahko stať, ale ja by som bol radšej, keby sa venovala niečomu inému. Našťastie táto téma má ešte čas, hlavne aby bola spokojná a šťastná. Najdôležitejšie je, aby z nej bol dobrý človek.

Oteckovia sa nakrúcali na farme vášho skutočného otca?

Áno, nakrúcali sme tam jeden celý deň. Scenáristi využili, že viem jazdiť na koni, a tak nám zopár jazdeckých scén napísali. Romantická prechádzka na koňoch sa nakoniec pre nedostatok času nenakrútila, ale ja som si za to po rokoch parádne zajazdil.

Vyrastali ste v Ivanke pri Dunaji, vraj ste s bratom boli stále v lese. Priblížte ľuďom, čo nepoznajú Ivanku, aká je tam príroda?

Moji rodičia bývajú v rodinnom dome a za domom je záhrada, za ňou potok, les a pole. Keď sme boli malí, bolo to bolo naše nekonečné ihrisko. V Ivanke je zopár jazier, kde sa dodnes chodím v lete kúpať. Mám rád aj jej nekonečné polia a lesy, ktoré sú na jar plné bielučkých snežienok a fialiek.

A chodili ste sa aj člnkovať? Či vy ste skôr na skaly?

Malý Dunaj je pre mňa od detstva rieka číslo jeden, lebo tam mal môj dedo hausbót. Dedo bol veľký tramp. Trávil som veľa času na jeho plávajúcom domčeku, do Dunaja skákal hlavičky, člnkoval sa po jeho hladine, lovil z neho ryby. Tie sme si potom opekali na večeru a pri ohni mi hrával na bendžo. Keď som bol väčší, každé leto sme s kamošmi oprášili kanojky, zbalili stany a nejaký proviant a poď ho na vodu. Pohľad z člna chcem určite raz dopriať aj mojej dcére.

Ste teda veľký športovec, vraj obľubujete aj silné motorky. Viete si motorku aj opraviť? Ste technický typ?

Opraviť motorku je dnes už problém, radšej sa do motora veľmi nevŕtať. Ale ako krpec som mal babetu a na tej som vedel rozobrať aj karburátor. Kedysi boli motory jednoduché, stačil mi skrutkovač, kombinačky a tri kľúče. Dnes mám veľkú motorku, je to oplastovaná mašina, kde ani nevidím motor, do toho by som sa nepúšťal.

A žena sa vás nebojí pustiť na motorku? Alebo jazdíte spolu?

Keď som si asi pred desiatimi rokmi kúpil svoju prvú veľkú motorku, jazdil som spočiatku sám. Potom sa moja žena osmelila a vyrážali sme na motovýlety čoraz častejšie. Odkedy sme ale rodičia, je motorka v garáži a čaká na nového majiteľa.

Tak sa ešte vráťme k divadlu. V čom je hranie v divadle iné než pre kamerou?

Neviem si predstaviť svoj život bez divadla, ale ani bez nakrúcania. Kamera učí herca civilnému minimalistickému vyjadrovaniu, divadlo ho zasa trénuje v hraní pred publikom, kde sa hra nedá len tak stopnúť a opraviť replika. Učí vás pohotovosti. Na javisku musí mať človek obrovskú energiu, aby utiahol predstavenie, ktoré trvá dve a niekedy aj tri-štyri hodiny. Musí si rozložiť sily, byť dobre fyzicky vybavený. Nesmie byť najedený, ovplyvňuje to výkon. Lebo, ako sa hovorí, hladný herec, dobrý herec. Ale každý herec vám potvrdí, že na javisku sa stráca bolesť, stane sa postavou a všetko vonkajšie je zabudnuté. Keď sa pokloní a odíde do šatne, až potom si uvedomí, že prípadne niečo nie je v poriadku. Pre herca je veľmi dôležité stáť na javisku, hrať a skúšať nové veci.

Na čo by ste divákov pozvali do divadla, keď celá koronavírusová kríza prejde a divadlá sa znova otvoria?

Momentálne účinkujem v Divadle Aréna vo veľmi úspešnom predstavení Írska kliatba, ktoré hráme už piaty rok a stále býva vypredané. Všetci máme radi toto pikantné predstavenie, táto veľká komédia o malých mužských problémoch je výborne napísaná a téma je veľmi silná. Ľudia sa prídu zabaviť a dúfam aj trošku zamyslieť. Na zájazdy chodíme so zaujímavou hrou Chlieb s maslom – o troch kamarátoch, ktorí žijú v jednej domácnosti a riešia svoje vzťahy so ženami. Mužsko-ženské témy sú vždy zaujímavé a príťažlivé. A tých, čo majú radi muzikály, by som pozval do divadla Nová scéna, kde účinkujem v predstavení Mária Terézia #posledná milosť. Je to pôvodný slovenský muzikál o výnimočnej panovníčke. V príbehu sa prelínajú dva svety – život na viedenskom dvore a na druhej strane život bratislavskej Vydrice. V inscenácii hrám rakúskeho poľného maršala slovenského pôvodu Andreja Hadíka.

A hráte ešte stále aj v predsatvení Tichý bič v Slovenskom národnom divadle?

Tá hra už mala žiaľ derniéru, čo je veľká škoda, keďže je veľmi dôležité hovoriť o tejto téme. Preto dúfam, že sa toto predstavenie znova opráši. Scénografia tohto predstavenia bola veľmi zaujímavá, no pre hercov trochu komplikovaná – hýbať sme sa museli iba v malom obmedzenom priestore s otáčavými turniketmi. Nebolo to samoúčelné, v rámci príbehu o Milovi Urbanovi je to na mieste, zámerne to u diváka aj herca vytvorilo skľučujúci pocit. Moja postava mladého novinára sa konfrontuje so spisovateľom, ktorého dielo miluje. Jedna vec je však jeho dielo, a druhá – čomu sa Milo Urban upísal. Od svojho otca sa dozvedá, že za Slovenského štátu bol aj šéfredaktorom Gardistu, do ktorého prispieval hrôzostrašnými článkami. Je to veľmi rozporuplná téma, o ktorej mnohí ani netušia.

Vedeli ste to o Milovi Urbanovi, kým ste dostali úlohu v hre?

Nie, v škole sme sa to neučili. Pri študovaní tejto hry sme sa veľa rozprávali aj o tom, prečo sa takto asi rozhodol.

A čítali ste Urbanov román Živý bič?

Až keď som sa pripravoval na hru v SND. Ale Milo Urban píše krásne. Na druhej strane som čítal aj jeho články v Gardistovi, hlásnej trúbe nacistického režimu, a to už také krásne nebolo.

Ako sa vám hralo v tejto hre Jany Juráňovej, kde hrá Urbana Ján Gallovič a Urbanovu manželku Božidara Turzonovová? Uvedomili ste si niečo nové o našich dejinách?

Niečo som vedel, ale dozvedel som sa aj veľa nového. Dnes je táto téma znovu aktuálna a mám hrôzu z toho, že sú medzi nami ľudia, ktorí vzhliadajú k tomu režimu.

Zaujímate sa o históriu?

Tak latentne, mám nejaký prehľad, ale žeby som čítal vojnové knihy a pozeral dokumenty, to nie.

Niekde sme totiž objavili, že ste kedysi v literárnej súťaži prednášali o Štefánikovi a mali ste s tým úspech… Je vám Štefánik blízky?

To som bol ešte šiestak na základnej škole, už som na to popravde aj zabudol. Viete, som z Ivanky, kde Štefánik spadol so svojím lietadlom, s dedkom som často chodieval na Štefánikovu mohylu a celkovo je Štefánik takou „ivanskou“ témou.

Aj s herectvom ste začínali práve v Ivanke?

Áno, chodil som tam na literárno-dramatický krúžok. Otváral sa ročník, kde učil Roman Féder a nastúpili tam len dievčatá a moja suseda mi rozprávala, aké je to fajn, ale že potrebujú aj chlapcov, tak sme tam aj s kamarátmi išli. A potom ma prijali na konzervatórium a odtiaľ som šiel na VŠMU, kde ma učili prof. Emil Horváth, Peter Mikulík a Juraj Slezáček.

Keď už sme pri kamarátoch, ste kamaráti aj všetci herci z Oteckov? Stretávate sa aj v súkromí?

S Filipom Tůmom, Vladom Kobielskym a Jankom Koleníkom sme boli kamaráti aj predtým, poznáme sa z divadla. S Marekom Fašiangom sme sa spoznali v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade. Až neskôr som zistil, že je aj môj sused. S chalanmi sa nestretávame pravidelne, s Marekom ideme občas na pivo, ale všetci majú veľa práce a málo času na stretávanie.

A čo teraz, keď sa zastavilo nakrúcanie? Oddychujete?

Myslím, že všetci oddychujú doma a venujú sa konečne svojim rodinám.