Jej postavy sa v nej – raz v nenápadných, no o to naliehavejších dialógoch, ktoré rezonujú dlho po skončení filmu, inokedy s tiesňou mĺkvosti – prelínajú, zadúšajú jedna druhou i oslobodzujú od vzájomnosti. Od minulosti, budúcnosti, jeden od druhého, sami od seba.
Streamovacia spoločnosť Mubi momentálne ponúka výber z tvorby jednej z najvýraznejších predstaviteliek nemeckej školy. Vo virtuálnom kine môžete vidieť Schanelecovej Popoludnie (2007), Marseille (2004), Môj pomalý život (2001) a Cestu snov (2016).
Aj filmový vesmír má temnú hmotu
V subtílnych drámach Angely Schanelec chodia duchovia jej hrdinov bosí po troskách berlínskeho múru, túžia po ďalekých moriach a v okamihoch nepretržitej, trpkej bdelosti precitajú sami v pološere úzkej izby svojho malého sveta. Ten spomaľuje, triešti a slzí naň v polotieni a tichu akoby budovala filmové mimikry.
Schanelec kreslí zásadne vnútorné a kladie otázky. Jej obrazy sú často útržkami, ako keď vás na ulici zaujmú neznámi. Neviete odkiaľ prišli ani kam idú. Čítate len ich gestá, tváre, na okamih sa zapletiete do ich slov a odkryjete sny. Toto je autorské gesto Angely Schanelec. Radikálne a presné. Filozofizujúc o bytí uväznenom v každodennosti, apeluje na jeho plnosť, no eliminuje dramatické výkriky. Fascinuje ju poézia neviditeľného, rozporuplnosť, s akou sa deň čo deň adaptujeme a vyhraňujeme voči životu.
Jej postavy často zosobňujú tragédiu nenaplnených túžob. Sú krehké a fatálne ako hlavný hrdina vo filme Popoludnie, ktorý nedokáže uniesť odmietnutie a zmieriť sa s neláskou, či mozaika postáv vo filme Môj pomalý život. Stačí jediný pohľad, ktorý im Schanelec venuje a pochopíme plnosť ich vnútra, bez ohľadu na to, aby sme dostali presné inštrukcie, na aké sme pri bežnej dramaturgii zvyknutí. Schanelec ju opúšťa a pritom vyšla z divadla.
"Vo filme sú výsledky konania celkom iné (ako v divadle pozn. red.). Napríklad v Marseille som pôvodne plánovala ukázať čo sa stane postave herečky Maren Eggertovej. No potom sa to stalo pre mňa priehľadným a nebolo to nevyhnutné. Povedala som si, že bude omnoho zaujímavejšie ukázať len rozhovor, výsledok toho, čo sa stalo. Vidím omnoho viac možností v mimoobrazovom priestore,” povedala filmárka v rozhovore pre Mubi.
Pri písaní scenára ovplyvňuje Schanelec priestor, ktorý si musí ohmatať ako prvý. Schanelec inklinuje k mestu a mnoho jej raných filmov sa odohrávalo aj v jej byte, či v bytoch jej priateľov. Jedným z fenoménov jej tvorby je neobvyklá práca s časom a priestorom, na ich zmeny neupozorňuje, podobne ako nevysvetľuje motivácie či väzby, v ktorých sa jej postavy hniezdia. Schanelec je metodická a presná v réžii, no ako scenáristka vrství obrazy intuitívne, vyzdvihujúc nevyspytateľnosť žitia. Jej hrdinovia podliehajú zmenám, obmýva ich a formuje plynutie bezprostredného sveta.
Vzdáva sa vedome
"Je zjavné, že ma klasická dramaturgia nezaujíma. Čo neznamená, že ju nepoznám. Táto báza je hlboko vo mňe. No otázka je, kedy, kde a ako ju opúšťať. Ako slobodne sa cítiš pri opúšťaní toho všetkého? Pre mňa, je vždy zaujímavé držať sa toho, čo prichádza v mojom vedomí počas písania. To môže znamenať aj nesledovať hlavnú postavu počas celého filmu.” To je kľúčom k pochopeniu narácie najmä vo filmoch Môj pomalý život a Cesta snov.
Schanelecovej jazyk je minimalistický, jej “púštni ľudia” nesymbolizujú zo zásady smútok či sklamanie, práve naopak, na základe toho vyhodnocujú samých seba a konajú. Často ich necháva ustrnúť a precítiť ťažkú vôňu melanchólie, prestať milovať, či naokap umrieť za lásku. Jej kontemplácia môže v divákovi podnietiť pochybnosť samého o sebe. “Bojuje” proti komformizmu, proti uskromneniu sa s plochosťou prežívania, proti nezáujmu dozvedieť sa o sebe viac. Ukazuje, že aj v banalite dní je možné prerásť ich mechanizmus, pragmatický cyklus a vnímať hlboko, hoci aj uzavretý v sebe. Schanelec je nekompromisná a od diváka vyžaduje všímavosť a precítenie kolektívnej úzkosti aspoň na okamik trvania jej filmu. Hrozí, že komu Schanelecovej poetika zapasuje, bude chcieť vidieť všetky jej filmy.
