Kinoverziu Zlatej zeme môžu vidieť diváci na Dafilms.sk v špeciálnej predpremiére v piatok 1. mája, od 17 h. do 24. h.
Niekoľko rokov vo vojne
Po tom, ako ministerstvo životného prostredia schváli ťažbu ropy v oblasti, obyvatelia sa zmobilizujú a postavia sa za svoj domov. Ťahajú za omnoho kratší koniec, právo ľudí a zachovanie bezpečia totiž ustupuje vyšším záujmom bielych mužov v oblekoch, ktorým je ľahostajná globálna ekologická kríza. "Nepustíme ich tam. Keď chcú, bude vojna,“ zaznie z úst jedného z protagonistov filmu. Očakávania obyvateľov, že sa za ich práva na pitnú vodu a zachovanie ekosystému, ktoré ťažba ohrozuje, postaví niektorá zo štátnych inštitúcií, sú zmarené. Odhodlajú sa bojovať sami. Filmu dominuje observačná metóda a Jursov angažovaný postoj je zrejmý už z výberu naliehavej témy, ktorú dôsledne odkrýva.Na veľké ropné spoločnosti nedosahuje regulácia ani tresty za previnenie a tiché vyhlásenie vojny Zemi. Obhajujú sa totiž pokryteckým heslom, že konajú v zmysle toho, ako je moderný spôsob života nastavený. Túto mechaniku vo filme výpovedne odhaľujú argumenty zástupcov ropnej spoločnosti. Stanislav Beňada tvrdí, že „s prírodou sa pri ťažbe nemanipuluje“. "Vŕtanie trvá tri týždne a ťažba je už tichá záležitosť,“ snaží sa populisticky opantať dedinčanov. Zabúda však, že narúša krehký prírodný ekosystém. Chemikálie, ktoré ťažiari používajú, zabíjajú nielen živočíchy a rastlinstvo, ale prostredníctvom hrozby kontaminovania spodnej vody ohrozujú aj zdravie ľudí. Tí tu žijú v súlade s prírodou a uvedomujú si svoju malosť, aj napriek tomu vytrvalo bránia svoje práva. Takmer bez pomoci štátu a často s príťažou zmätočne konajúcej polície, ktorá zasahuje bez dostatočných znalostí.
V susednom Poľsku už pestujú "bandurky gazove“
"Keď chcú vŕtať, nech vŕtajú, len nech sú z toho nejaké výhody,“ tak to vidí obyvateľ neďalekej poľskej dediny, kde už ropný vrt majú. Kontaminovaná voda z neho tečie rovno do zemiakového poľa. Následky ťažby tu nikoho z obyvateľov, ktorí pestujú plodiny a pasú dobytok hneď vedľa výstražných tabúľ s nápismi „životu nebezpečné“, nezaujímajú.
Kapitalistickej mašinérii chýbajú v slovníku zásadné pojmy: pokora a ohľaduplnosť. Nielen voči nemej prírode, ale aj voči ľuďom, ktorí sú často pre svoju nevedomosť ľahostajní alebo majú zažitou skúsenosťou mechanicky implikované kapitalistické hodnotové rámce. Ľudia zastávajúci sa života v symbióze s prírodou však ešte našťastie nevyhynuli, no sú ohrozeným druhom.
Filmár vyzdvihuje ich temperament a živelný zápas za environmentálne práva, za zachovanie čistoty svojej krajiny a právo podieľať sa na rozhodovaní. Obyvateľov sa nikto na nič nepýtal, no ropná spoločnosť už má všetky povolenia na začatie ťažby. Protistrana, s ktorou aktivisti zvádzajú fyzicky i psychicky vyčerpávajúcu vojnu priamo na miestach, kde chcú ťažiari začať vŕtať, má ústa plné deravých argumentov. Porušované sú práva ľudí paradoxne na ich vlastných pozemkoch.
Dokumentarista Dominik Jursa observuje aktivity dedinčanov z odstupu a vytvára argumentačne vyvážený a emotívny obraz konkrétnej situácie, na pozadí ktorej však odkrýva deštrukciu kapitalistického apetítu. Globálne otepľovanie možno nadnesene nazvať autoimúnnym ochorením kapitalizmu, ktorý sa sám zapletá do svojich bezohľadných schém.
Príbeh sa končí happyendom a dáva nádej, že hrozba ekologickej katastrofy je možno predsa odvrátiteľná, ak sa budeme zastávať Zeme a aktívne dbať o kúsok svojho mikrosveta.
