V roku 1964 pre jednu švajčiarsku televíziu povedal, že už samotná jeho fyziognómia ho nepredurčuje na jednoduché úlohy a že si ho zvyknú vyhľadávať pre stvárnenie náročných a nejednoznačných, často zvodcovských postáv, ale aj vyslovených antihrdinov. Michel Piccoli zomrel 12. mája vo veku 94 rokov na následky mozgovej príhody. Jeho rodina to oznámila 18. mája.
Michel Piccoli, ktorý sa narodil v roku 1925 v Paríži do rodiny huslistu talianskeho pôvodu Henriho Piccoliho a klaviristky Marcelle Expert-Bezançonovej, patril k tým nemálo hercom, ktorí si pri spolupráci vyberali režisérov a nie naopak. Medzi veľkými menami, ktorým sa upísal na spoluprácu, boli režiséri ako René Claire, Luis Buñuel, Jean-Luc Godard, Costa-Gavras, Alain Resnais, Agnès Vardová, Alfred Hitchcock či Ettore Scola.
Piccoliho herecká dráha siaha až do 40. rokov minulého storočia, prvý raz sa výraznejšie blysol v roku 1954 vo filme Jeana Renoira Francúzsky kankán, o rok na to už hral kňaza v Buñuelovom filme Smrť v záhrade a v roku 1964 v jeho legendárnom Denníku komornej. Medzi ďalšími filmami španielskeho režiséra s Piccolim bola aj Kráska dňa či Skrytý pôvab buržoázie. „Naučil ma skromnosti a humoru,“ povedal Piccoli o Buñuelovi. „Nemal rád hercov, ale mal rád hravých ľudí.“ Vrcholom jeho kariéry v 60. rokoch bol už spomínaný Godardov film Pohŕdanie, v ktorom stvárnil scenáristu najatého napísať adaptáciu Odysey.
Za absolútny vrchol jeho hereckej kariéry sa považujú 70. roky, v ktorých sa navždy nezmazateľne prejavil ako Michel vo Veľkej žranici talianskeho režiséra Marca Ferreriho (spoločne s Marcellom Mastroiannim a Phillipom Noiretom); vo filme Desať strašných dní Clauda Chabrola, vo filme Le Far-West v réžii legendy francúzskeho šansónu Jacquesa Brela či vo filme Veci života s partnerkou Romy Schneiderovou. Jedným z jeho posledných veľkých filmov je hlavná úloha v komediálnej dráme Habemus papam!, ktorý na festivale v Cannes získal v roku 2011 Zlatý glóbus. Dostal zaň talianske ocenenie David di Donatello pre najlepšieho herca.
Dlhý život herca bol rovnako ako na prácu bohatý na lásku: do manželstva vstúpil trikrát, jeho druhou manželkou bola Juliette Gréco, prežil aj románik s Romy Schneiderovou. S manželkou Ludivine Clerkovou, ktorá ho prežila, mal dve adoptované deti. Vo Francúzsku bol obľúbený aj pre nahrávky literárnych textov, najmä diel Antona Pavloviča Čechova, Guy de Maupassanta a Jorgeho Luisa Borgesa.
V knihe rozhovorov, ktoré viedol jeho priateľ Gilles Jacob s názvom Žil som vo svojich snoch (J'ai vécu dans mes rêves) a ktorá vyšla pri príležitosti jeho 90. narodenín, vyslovil obavy z toho, že už nebude môcť pracovať: „Človek by chcel, aby sa to nikdy neskončilo, ale ono sa to skončí. Je to veľmi ťažké. Chcel by som nezomrieť.“
