Zomrel kameraman Plechového bubienka

Okrem režiséra Volkera Schlöndorffa Luther, ktorý po okupácii ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 emigroval do Nemecka, spolupracoval aj s ďalšími slávnymi tvorcami ako Andrzej Wajda, Michael Haneke a ďalší. Pre slovenskú kultúru sú však najdôležitejšie Lutherove začiatky. Igor Luther svojím umením prispel aj k spoločenským zmenám v Československu v 60. rokoch. Bol ich produktom aj strojcom. Vedel sa na svet pozrieť originálne, spontánne a umelecky pôsobivo.

V aute od Trintignanta

V kinách sa premietali Jakubiskove filmy, kde bol Luther, rodák z Banskej Bystrice (nar. 5. 8. 1942) kameramanom. O jeho snímkach sa hovorilo, lebo boli iné – trocha absurdné, uvoľnené, objavné. Menili mentalitu spoločnosti, uspokojovali náročnejší vkus, ponúkali bláznovstvá. Reagovali na to, čo sa deje. Napríklad film Vtáčkovia, siroty a blázni z roku 1969 o blúdiacich bytostiach v rozbitom svete, bol aj metaforický. Luther to dokonale zvládol vyjadriť – bol vkusne civilný aj poetický. Maľoval a zdôrazňoval. Svet jeho optikou vyzeral presvedčivo, reč jeho kamery bola hravá aj vyzývavá. Bol to protiklad zjednodušeného realizmu. V podobnom duchu sa vytvorila vtedajšia silná umelecká generačná vlna, do ktorej patrili mnohí režiséri, spisovatelia, hudobníci a herci (napr. Elo Havetta, Rudo Sloboda, Ján Melkovič, Vincent Šikula). V tejto atmosfére sa československej kinematografii darilo aj v medzinárodných súvislostiach. Veľký rozruch bol napríklad okolo filmu z roku 1968 Muž, ktorý luže, ktorý režíroval Alain Robbe-Grillet a Martin Hollý ml. V tomto slovensko-francúzskom koprodukčnom filme hral slávny Jean-Louis Trintignant a s ním mladučké slovenské herečky Sylvia Turbová a Zuzana Kocúriková. Kameramanom bol práve Igor Luther. Zuzana Kocúriková v rozhovore pre Pravdu pred časom zaspomínala na tieto krásne časy, keď sa zdalo, že Slovensko triumfálne vstupuje do európskeho filmu. „Nakrúcali sme v Tatrách, v Kežmarku, v renesančnom kaštieli a bývali sme vo Vysokých Tatrách. Trintignant bol bývalý automobilový pretekár a prišiel do Tatier z Paríža na úchvatnom aute. Mňa autá neberú, ale bolo to fantastické vozidlo. Igor Luther a Dodo Šimončič (jeho bratranec), začínajúci slovenskí kameramani, očarene pozerali s otvorenými ústami na to auto. A Trintignant nám ho pokojne požičal. On išiel spať a my sme sa zo Smokovca do Popradu premávali dvestopäťdesi­atkou.“ V tomto výjave je pekné podobenstvo: Igor Luther zažil nielen tvorivý ošiaľ roku 1968, ale aj čaro života, ktorý uvoľnenie prinieslo. Dobu charakterizovala veľká nádej, dôvera, dynamika a odvaha. Keď sa to náhle pominulo a on bol práve v zahraničí, rozhodol sa, že bude žiť radšej v cudzine. Dokázal svoj talent uplatniť aj tam a zaradil sa medzi kameramanov svetového mena. Po roku 1989 sa ešte na Slovensko pracovne vrátil a mohol nakrúcať aj so svojím bratom Miloslavom Lutherom – filmy Krok do tmy a Tango s komármi.

Obľúbený doma aj v Nemecku

Práve v Tangu s komármi z roku 2008 účinkovala herečka Táňa Radeva, ktorá na zosnulého kameramana takto spomínala: „Nakrúcala som asi len dva dni, ale pamätám si, že Igor Luther bol veľmi príjemný. Významný umelec, uznávaný vo svete, ktorý však pôsobil nesmierne skromne, a nikdy sa nesprával velikášsky. Jednoducho si robil svoju robotu – jeho pripomienky boli jednoznačné a zrozumiteľné. V práci si veľmi rozumel s bratom Miloslavom. Z jeho filmov by som vyzdvihla oscarový Plechový bubienok – ten je geniálny. Prvýkrát som túto snímku podľa literárnej predlohy Güntera Grassa videla ešte ako študentka na škole, patril k filmom, ktoré sa bežne v kinách nepremietali. A pred pár mesiacmi ho znova opakovali v televízii, tak som si ho s radosťou opäť pozrela. Igor Luther bol majster. Každý jeho film, ktorý som videla – napríklad Jakubiskovi Vtáčkovia, siroty a blázni – je výborný. Však sa Igor Luther aj uchytil vo svete.“ Na Lutherovu ľudskosť a súcit spomínala vo svojej autobiografickej knihe Moja modrá izba (Autobiografické skice) aj nemecká herečka Angela Winklerová, ktorá získala medzinárodnú slávu ako mama hlavného hrdinu zo Schlöndorffovho oscarového filmu Plechový bubienok. V roku 1982 nakrúcali v Paríži s Andrzejom Wajdom, Gérardom Depardieuom a kameramanom Igorom Lutherom film Danton. Bolo to krátko po tom, čo sa herečke narodila dcéra s Downovým syndrómom, takže tá z toho bola smutná. V knihe píše: „V stane sme mali najlepšie jedlo, boli prepelice a artičoky, sedela som vedľa Wajdu a oproti mne Igor Luther, kameraman, všetci veľmi milí a pozorní, keď milý asistent povedal, že vyzerám smutne. Igor mi naleje červené víno, usmejem sa, pokúšam sa ovládnuť slzy na krajíčku, hovorím o jedle. Slzy a pocity mi tryskali z očí, a predsa som bola strnulá. Socha, mysli na sochu, povedal mi Igor k mojej postave Lucille. Lucille už nevládze, navonok je hrozivo vzpriamená, inak by sa zrútila. Som rada. Predsa môžem byť dobrá.“ Druhého januára tohto roku Igorovi Lutherovi udelila prezidentka Zuzana Čaputová štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kinematografie.