Nvotová zareagovala na extrémnu situáciu organicky a prirodzene sa s ňou vyrovnáva skrz filmové médium. Výsledkom je krátky autorský dokumentárny film New York v čase korony, ktorý uviedla Česká televízia a vidieť ho možno on-line v jej archíve.
USA majú problém
Filmárke sa na malej ploche darí komplexne pomenovať hlavné problémy krajiny a v druhom pláne opisuje situáciu Slovenky, ktorá zostala v cudzom štáte. V meste umrelo počas jari na COVID-19 najviac ľudí, o 24-tisíc viac než v iných krajinách. Pochopiteľne, viac ľudí tu umieralo aj na iné choroby.
Foto: ČT
Mladá filmárka sa ocitá v najbohatšej metropole sveta zrazenej na kolená a pandémiu reflektuje s vlastným zdesením, intímne, no v prvom pláne vymenúva problémy, ktoré kríza v USA vyplavila na povrch. Zdravotná starostlivosť v USA ani náhodou neprináleží každému, umierali najmä chudobnejšie vrstvy obyvateľstva bez zdravotného poistenia. Olej do ohňa problému prilieva prezident USA Donald Trump. Ten, ako sa zdá, zastupuje naturel a myslenie väčšiny obyvateľstva krajiny, ktorá doňho vložila pri voľbách dôveru a zrejme ju nestratí ani v ďalšom období. Aj napriek tomu, že v boji proti „covidu“ navrhoval infúzie s dezinfekčným roztokom. Tento obraz je zástupný, vo filme nemohol chýbať. Trumpov slávny výrok bol virálny a zľudovel na globálnej úrovni. Nvotová ním výstižne odhaľuje kameň úrazu krajiny. Otázkou zostáva, či sa v USA po pandémii niečo zmení…
Všetky strany beznádeje
Filmárka využila plochu dvadsiatich piatich minút na maximum. Problematiku mapuje s autentickým záujmom, intuitívne vyberá udalosti a respondentov, ktorí ozrejmujú situáciu z rôznych uhlov. Prechádza s kamerou po uliciach prázdneho mesta, vyberá si protest rozhnevaných občanov, ktorí veria, že pandémia je konšpirácia mocných, aby odpútali pozornosť od závažnejších problémov. Delí sa s vlastnými pochybnosťami (,,zle sa mi dýcha, dúfam, že nemám ,covid‘”), nakrúca domáce video, nevyhýba sa obrazovkám počítačov sprostredkujúcich bezdotykovú komunikáciu ako symbol bolestivého sociálneho dištancu.
Dominantou filmu je práve Nvotová, koherentný názor uhrančivej autorky. Nemôže sa vrátiť domov – podobne ako mnoho ľudí, ktorí žijú v zahraničí. Z pražského bytu ju sťahujú priatelia, pretože jej vypovedali nájom. S americkým priateľom Jacobom Pittsom sa zosobáši podpisom a oddávajúci im požehná z bezpečnej vzdialenosti cez okno. Aj taká bola realita uplynulých takmer troch mesiacov, na čo sme po uvoľnení opatrení takmer úspešne zabudli. No treba si pripomínať, že toto je realita zajtrajškov a netýka sa len nových vírusov, ale najmä migrácie ľudí z častí zemegule, ktoré budú čoskoro neobývateľné, spálené suchom či zaplavené vodou.
Tisícky ľudí umierali v nemocniciach bez možnosti rozlúčiť sa s najbližšími a nezanedbateľné percento nakazených tvorili práve tí, ktorí im pomáhali nie prežiť, ale zmieriť sa so smrťou. Skepsa v newyorských nemocniciach či bytoch, kde umierali ľudia v karanténe, izolovaní vo vlastnom smútku. Falošná nádej či optimizmus tu rozhodne nemajú miesto a film Terezy Nvotovej odkazuje všetkým, ktorí podceňujú opatrenia a zákazy, aby si predstavili realitu za dverami nemocníc. Tam náš súcitný potlesk z balkónov rozhodne nepočuť a ani nasadenie zdravotníkov traumatizovaných vojnou proti „covidu“ nedokázalo mnoho zmeniť.
