DOLCE VITAJ! Fellini, vitaj!

Milovníci filmového mága Felliniho si budú môcť vychutnať jeho štyri kultové tituly v digitálne rekonštruovanej verzii: Sladký život, 8 ½, Giulietta a duchovia, Amarcord. CINEVITAJ sa začína v bratislavskom Kine Lumière 17. 6. a potrvá do 5. 8. 2020. Felliniho filmy uvádza aj košické Kino Úsmev od 15. 7. do 5. 8. 2020. Festival organizuje Taliansky kultúrny inštitút.

„Cinevitaj je tematická filmová prehliadka, ktorá sa snaží svojou dramaturgiou akcentovať tému festivalu Dolce vitaj. Sme veľmi radi, že sa nám napriek veľkej neistote podarilo získať štyri veľkolepé filmy Federica Felliniho v digitálne rekonštruovanej podobe a diváci si ich budú môcť počas leta pozrieť nielen v Bratislave, ale aj v Košiciach. Keďže je tento ročník v mnohom výnimočný, rozhodli sme sa do programu prehliadky zaradiť aj dva dokumentárne filmy o talianskom dizajne a architektúre a na svoje si prídu aj milovníci talianskych komédií," povedal Marco Gerbi z Talianskeho kultúrneho inštitútu.

Filmami o architektúre a dizajne nadväzujú organizátori na spoluprácu s festivalom Dni architektúry a dizajnu, čo vo svojom vyjadrení ocenila aj jeho zakladateľka, architektka Tatiana Kollárová: „Dni architektúry a dizajnu a podujatie Clubovka sa snažia propagovať dobrú architektúru a dizajn prostredníctvom jej tvorcov a filmových dokumentov. Zaujímajú nás prístupy v tvorbe na lokálnej a globálnej úrovni. Taliansko je kolíska architektúry a dizajnu 20. storočia a jej mnohotvárnosť nás zaujíma v jej samotnej podstate.“

Nielen Cinevitaj, ale celá dramaturgia festivalu Dolce Vitaj pripomína v rôznych formách mága talianskeho filmu Federica Felliniho, ktorý sa narodil v Rimini pred sto rokmi (1920). Toto výročie si pripomína celý filmový svet, ktorý už desaťročia reflektuje Felliniho tvorbu a jeho prínos do svetovej kinematografie. Medzi milovníkov jeho filmov patrí aj popredný slovenský režisér Martin Šulík.

„Federico Fellini sa nezmestí do nijakej umenovednej škatuľky. Vo svojej tvorbe ignoroval módne trendy a nové vlny – on ich vytváral. Dokázal zachovať ľudový charakter filmu, no zároveň z neho spravil analytický nástroj na skúmanie spoločnosti i ľudského vnútra. Nenakrúcal jednoduché, kauzálne zomknuté dramatické príbehy, ale sugestívne obrazy, ktoré neboli len záznamom surovej skutočnosti, ale aj básnickým podobenstvom,“ napísal Martin Šulík do autorského textu, v ktorom sa, okrem iného, vyznáva z prvých pocitov, ktoré mal ako chlapec, keď prvýkrát pozeral Felliniho filmy.

CINEVITAJ 2020 otvorí v stredu 17. júna 2020 snímka nemeckého režiséra Volkera Sattela Kupola (2016). V roku 1969 postavil architekt Dante Bini na Sardínii futuristický dom v tvare kupoly pre režiséra Michelangela Antonioniho a Monicu Vittiovú, ktorí v tom čase tvorili pár. Dom mal slúžiť ako prázdninové sídlo, dnes je však opustený a neúprosne chátra. Volker Sattel vo svojom filme skúma každý detail stavby Binishell zasadenej do panenskej prírody oblasti Gallura v severovýchodnej časti Sardínie a oživuje príbeh vizionárskeho obydlia. O týždeň, 24. júna 2020 je na programe dokumentárny film o talianskom maliarovi, sochárovi a dizajnérovi Pierovi Fornasettim (1913–1988), ktorý vybudoval vlastné dizajnové impérium dekorovaním nábytku, bytových doplnkov a rôznych predmetov jedinečnými kreáciami. Dokument Fornasetti: Témy a variácie (r: Michela Moro, 2016) rozpráva o živote a tvorbe tohto geniálneho umelca prostredníctvom svedectiev ľudí, ktorí ho poznali, mali s ním možnosť spolupracovať a zblízka spoznávať jeho jedinečný a nenapodobiteľný svet. Prvou z dvojice komédií je Také obyčajné leto (Croce e delizia, r: Simone Godano, 2019), ktorú festival uvedie v stredu 1. júla 2020. Vo vidieckom dome starnúceho obchodníka s umením Toniho sa zíde rodina, aby oslávila jeho narodeniny. Na programe dňa je však niečo oveľa zaujímavejšie – Toni dcéram oznamuje, že sa rozhodol oženiť so svojím priateľom Carlom. Napriek tomu, že príbehu vládne horúce leto a talianske vášne, rodinní príslušníci si budú musieť dôkladne poupratovať vzájomné vzťahy, preniesť sa cez triedne rozdiely a vlastnú, miestami dobre skrytú, homofóbiu. Film vyniká aj hviezdnym hereckým obsadením: Alessandro Gassman, Fabrizio Bentivoglio, Jasmine Trinca (Zlatý glóbus pre najlepšiu herečku v hlavnej úlohe) a Filippo Scicchitano.

Hudobná komédia Tolo Tolo (r: Checco Zalone, 2020) láme rekordy a bariéry. Taliansky komik, herec, spevák, scenárista Checco Zalone (vlastným menom Luca Medici) má už za sebou niekoľko filmov a jeho meno je garantom kasových trhákov. Tolo tolo je ale jeho režisérskym debutom. Skrachovaný podnikateľ Checco sa presťahuje do Afriky, kde pracuje ako ašník v turistickom rezorte. Keď v oblasti vypuknú nepokoje, musí sa vrátiť do vlasti a absolvovať strastiplnú cestu uteencov. Cinevitaj snímku uvádza v stredu 8. júla 2020.

Aj výber Felliniho filmov je na programe každú stredu – od 15. júla do 5. augusta, vždy o 19.30 hod. Usporiadatelia zoradili filmy chronologicky, tak ako ich Fellini tvoril od roku 1960 do roku 1973. „Filmové kópie pochádzajú z dvoch medzinárodne uznávaných filmových archívov v Bologni a Ríme (Cineteca Nazionale – CSC a Cineteca di Bologna), ktoré sa v posledných rokoch okrem svojej tradičnej činnosti zameriavajú na reštaurovanie majstrovských diel talianskej kinematografie a záchranu filmového dedičstva. Vďaka digitálnym technológiám sa tak filmy môžu vrátiť na veľké plátno v plnej kráse, obohatené o doposiaľ nepoznaný jas a ostrosť ,“ doplnil Marco Gerbi.

Štvoricu filmov otvorí slávny Sladký život z roku 1960. Je považovaný za jednu z najlepších režisérových snímok a patrí k najslávnejším filmom v dejinách kinematografie. Je držiteľom Zlatej palmy z Cannes a Oscara za kostýmy. V známej úvodnej scéne filmu letí nad mestom socha Krista pripevnená na helikoptére. Na streche budovy sa opaľuje skupina mladých žien, počúvajú rádio. Ako helikoptéra, na palube ktorej je aj novinár Marcello (v podaní Marcella Mastroianniho) prelietava ponad námestie sv. Petra, počuť hlahol kostolných zvonov. Fellini už tu, v rozpätí len pár minút, načrtáva ústredné témy svojho filmu – stret nového a starého, posvätného a profánneho, večného a pominuteľného, modernity a tradície. Kulisou mu je pritom Večné mesto.

Federico Fellini obsadil skvelého Marcella Mastroianniho aj o tri roky neskôr do hlavnej postavy vo filme 8 ½. V snímke stvárnil režiséra Guida, ktorý zažíva niečo ako tvorivú a životnú krízu: nevie sa pohnúť ďalej pri nakrúcaní svojho nového filmu a zároveň sa jeho manželstvo ocitlo na akomsi mŕtvom bode. Možno by mu prospel pobyt v kúpeľoch. Presakovanie života umelca do jeho diela – a naopak, to sú základné piliere tejto pôsobivej fresky, v ktorej sa stierajú hranice medzi subjektívnym prežívaním a objektívnou skutočnosťou Guidovými slovami: „V mojom filme bude všetko, aj stepujúci námorník!“. Snímka získala dvoch Oscarov – v kategórii najlepší zahraničný film a najlepšie kostýmy (1964).

Poslednú júlovú stredu príde na rad Felliniho prvý farebný film Giulietta a duchovia z roku 1965. Scénografiou a kostýmami v ňom intenzívne rozvíja vír pestrosti a kompozičnej bohatosti obrazov. Žena v domácnosti vníma problémy v manželstve a nakoniec odhaľuje manželovu neveru. Dejová línia je však zatlačená do úzadia, film výrazne evokuje subjektívny vnútorný svet hlavnej postavy, ženy, ktorá prežíva životnú krízu skrz vízie, spomienky a mysteriózne udalosti. Tie režisérovi poskytujú priestor na rozvinutie jeho imaginácie pretavenej do tohto filmu-feérie. Hlavnú úlohu stvárnila režisérova manželka a hviezda jeho filmov Giulietta Masina. Spomedzi mnohých ocenení získala snímka i Zlatý glóbus za najlepší zahraničný film.

Sekciu Fellini 100 uzavrie Amarcord (1973), veľká nostalgická filmová spomienka jeho tvorcu. Snímka sa preslávila natoľko, že z jeho názvu (v romagnolskom nárečí „a m'arcord" znamená „io mi ricordo – spomínam si“) vzniklo nové slovné spojenie evokujúce nostalgické spomienky. Malé prímorské mestečko 30. rokov minulého storočia je obrazom Felliniho rodného Rimini. Vo voľnom toku spomienok a asociácií sa režisér vracia do obdobia svojho detstva a dospievania, zaplneného bizarnými postavičkami. Hrdina filmu Titta predstavuje na pozadí štyroch ročných období svoj mikrosvet. Amarcord však nie je len príjemne nostalgický. Súčasťou rozprávania sú aj bolestné spomienky na stratu matky, či neuskutočnené sny a stratené ilúzie, kombinované v jedinečnej poetike s reálnymi obrazmi mestečka a jeho obyvateľov. Snímka bola ocenená Oscarom za najlepší zahraničný film (1974). Jej neoddeliteľnou súčasťou je aj nádherná hudba Felliniho dvorného skladateľa Nina Rottu.