Film prežije, ale straty sú vysoké

Po viac ako troch mesiacoch sa kiná znova otvorili. Multiplexy sa ale do premietania nehrnú.

Dnes sa začínajú otvárať. Majú však inak nastavený obchodný model. Veľkú úlohu v ňom hrá veľká ponuka filmov. A tiež doplnkové aktivity ako predaj a možnosť konzumácie občerstvenia, čiže je pre nich ekonomicky výhodné začať premietať, až keď obmedzení bude čo najmenej. Jednosálové kiná už pár týždňov premietajú v obmedzenom režime. Vyzerá to, že fénix slovenského audiovizuálneho sektora si začína oprašovať krídla. Straty sú ale vysoké, niektoré odhady hovoria o viac než 35-percentných prepadoch. Presné čísla budeme vedieť až začiatkom budúceho roka.

Foto: Pravda, Ľuboš Pilc

Vladimir Štric Vladimir Štric, Vladimír Štric, vedúci kancelárie Creative Europe Desk Slovensko

Čo diváci, ktorí si zvykli na sťahovanie filmov zo sietí?

Všetci veríme v magickú moc klasického kina. Dúfame, že diváci nadobudnú ku kinám a opatreniam, ktoré robia, dôveru a do kinosál sa postupne vrátia. Záleží to tiež na blockbustroch, ktoré na filmové plátna budú postupne prichádzať.

Horor Trhlina (262 588 divákov) a romantická komédia Šťastný nový rok (201 858 divákov) sa dostali do TOP 10. Čomu vďačia za úspech, hoci ich kritika nevychválila?

Dôvodov je niekoľko a spolu tvoria tradičný a osvedčený mix. Ide o populárne žánre – v prvom prípade bol film nakrútený podľa predlohy populárneho autora (Jozefa Kariku) a obidve snímky (ale i ďalšie, ktoré dosiahli vysokú návštevnosť) mali masívnu reklamnú kampaň. A potom timing – slovenskí diváci si takéto filmy obľúbili a chodia na ne. Ponuka svetovej kinematografie nebola minulý rok menej kvalitná. No zdá sa, že slovenské filmy celkom úspešne súperia aj s filmami zo svetových filmových veľmocí ako napríklad Spojených štátov.

Vlani vzniklo rekordných 44 celovečerných filmov. Potrebuje ich slovenská kinematografia vôbec až tak veľa?

To je, samozrejme, hypotetická otázka. Nevidím spôsob, ako to obmedziť, a ani ho nehľadám. Máme trhové hospodárstvo a nárok nakrútiť svoj film je bez limitov. Špeciálne, ak vezmeme do úvahy technický pokrok. Film sa dnes dá nakrútiť mobilom a postrihať v počítači. Iná otázka je, či skutočne všetky filmy patria do kín. V správe uvádzame aj počty divákov na slovenských filmoch – niektoré sú skutočné slovenské blokbustre, iné majú v priemere sotva šesť, sedem divákov na jedno predstavenie. A je tu aj otázka limitov zdrojov Audiovizuálneho fondu, pretože na tie narážajú optimistické predstavy autorov a produkčných spoločností.

Bez koprodukcie s inými štátmi by to asi nešlo, len viac ako polovicu (24 filmov) z nich vytvorili majoritne slovenskí producenti.

Koprodukcie sú dnes v Európe úplne prirodzeným spôsobom, ako vyskladať rozpočty filmov. A čím viac koprodukcií vznikne, tým lepšie. Je dobre, že mnohí slovenskí producenti sa už naučili v tomto prostredí pohybovať, a často už majú stabilných partnerov, pretože koprodukcia je hlavne o dôvere. Má to aj ďalšie pozitívne dosahy, na jednej strane klesá tlak na Audiovizuálny fond a na druhej sa rozširuje možnosť filmu cestovať – koproducenti uvádzajú film do distribúcie vo vlastnej krajine.

Triler, horor, romantická komédia… Produkcia bola vlani žánrovo nesmierne pestrá. Že by sa skončili časy kraľovania psychologickej drá­my?

Zdá sa mi, že sa už skončilo ešte nedávno dosť rozšírené uvažovanie, že sociálna dráma je to "pravé umenie“. A tiež sa dosť výrazne mení generačná skladba dnešných filmárov. Viacerí z nich – a vidím to u svojich študentov – majú k sociálnej dráme averziu, ktorá vznikla už na škole. Sociálna dráma je iba jeden z možných filmových žánrov, jeho finančné efekty sú sporné a pri relatívne vysokých nákladoch sú tržby nízke. Preto veľa filmárov siaha po iných žánrových príbehoch, pretože k nim majú bližšie a diváci na ne reagujú pozitívnejšie. Iná otázka je, ako slovenskí filmári žánre zvládajú. Tu vidím dosť veľké rezervy, hlavne čo sa scenárov týka. Romantická komédia, hoci je určená pre široké obecenstvo, nemusí byť nutne ani gýč, ani hlúpa.

Na rekord siahala aj návštevnosť, kiná navštívilo viac ako 6,5 milióna divákov. V porovnaní počtu divákov to asi európsky rekord nebude.

Sme vďační aj za mierny pokrok. Ešte nedávno sa zdala hranica jedného kúpeného lístka na jedného obyvateľa neprekonateľná. Vlani sa predalo priemerne 1,3 lístka na jedného obyvateľa. Samozrejme, sú krajiny, kde sú pomerné čísla omnoho vyššie. Tradične silné filmové krajiny sú napríklad Francúzsko s priemerom troch predaných lístkov na jedného obyvateľa, alebo Veľká Británia s priemerom 2,6. Priemer Európskej únie je približne dva lístky na jedného obyvateľa.

Nie je to tak dávno, čo sa hovorilo o zániku jednosálových kín. Aj v konkurencii multi- a miniplexov však stále dokážu prežiť, čo dokazujú aj čísla v správe…

Dúfame, že prežijú a zatiaľ som ešte nepočul o bankrote slovenských kín. Ale už som zachytil správu, že bankroty hrozia veľkým svetovým sieťam. Dôležitá je rýchlosť finančnej pomoci štátu a jeho inštitúcií. Sumy, určené na záchranu a revitalizáciu ekonomiky – a audiovizuálny priemysel bol jedným z najhoršie postihnutých odvetví – sú skutočne impresívne. Mám však pocit, že ich rýchlejšej distribúcii bráni nastavenie vhodných mechanizmov.

Tržby vyskočili až na rekordných viac ako 37 miliónov. Ceny stupenky stúpla vlani na 5,71 eura, no v porovnaní s iných kultúrnymi akciami je film stále "lacná“ zábava.

Vždy bol masovou ľudovou zábavou, a preto musí byť dostupný čo najširšiemu obecenstvu. Vždy ide o to, čo za cenu vstupenky kino ponúka. V prvom rade ide, samozrejme, o filmy. Ale dôležitú úlohu hrajú aj ďalšie faktory – kvalita kina, teda pohodlnosť sedačiek, technická úroveň projekcie, zvuku, ponúkané občerstvenie. Som ešte zo starej školy a fakt nemám rád, keď ma pri sledovaní filmu ruší praskanie pukancov a tacos, ale viem, že s tým nič nenarobím, tak sa snažím nevšímať si to.