O zložitých technických prípravách, zháňaní stoviek úradných povolení, zaisťovaní bezpečnosti, priebehu realizácie nákladného projektu aj trampotách s davmi, čo chceli zažiť čosi jedinečné a neopakovateľné, rozpráva film Christo: Chôdza po vode. Niekto by mohol povedať, že je to "len“ dokument, ale má všetko, čo potrebuje brilantná dráma: expozíciu, konflikt, krízu, peripetie aj očisťujúce rozuzlenie.
Život je najlepší scenárista
Plávajúce móla chceli Christo s umeleckou partnerkou a manželkou Jeanne-Claude zrealizovať už v roku 1970 v Argentíne, v 1997 v Tokijskom zálive. Povolenie však nedostali. Plány premenila na realitu legenda konceptuálneho umenia až sedem rokov po smrti životnej i tvorivej spolupútničky – v júni 2016. No neustále pripomínal, že ide o spoločné dielo.
Žiadna virtuálna realita, konkrétne veci! Motto, ktorého sa umelec držal celý život (zomrel v posledný májový deň tohto roku). Do zlatistej látky zabalil parížsky most Pont neuf, do polypropylénovej tkaniny berlínsky Bundestag, do priesvitného polyesteru celý park s takmer stovkou stromov neďaleko Bazileja, takže nečudo, že si vyslúžil prezývku "umelecký zabaľovač“. Robil aj iné veci – dáždnikmi vyzdobil okolie japonského mesta Ibaraki aj kalifornské údolie Zejon Ranch, v newyorskom Central Parku postavil viac ako sedem a pol tisíca brán, z ktorých viseli oranžové závesy.
Tvrdohlavo brániaci si vlastné predstavy, žiariaci šťastím, keď realizácia úspešne pokračuje, zúfalý z výčinov počasia, meniaceho sa na prekážky, ustráchaný, rozladený, hlboko znepokojený, až detsky nadšený aj so zadosťučinením hľadiaci zhora na "žltý chodník“ vedúci po hladine jazera. V tvári sivovlasého osemdesiatnika sa odrážajú všetky emócie, ktoré sprevádzajú premenu dlhoročného sna na skutočnosť. Všetko viac-menej trpezlivo znáša a riešenia nachádza jeho synovec Vladimír Yavachev, ktorý je jeho pravou rukou. Ak by množstvo prekážok, ktoré musí Christo so svojím organizačných štábom zvládnuť, vymyslel scenárista, vyzeralo by to nedôveryhodne. No aj to bola skutočnosť, nie vymyslená schéma.
Bez selfie by to nešlo
"Totálne šialenstvo,“ hnevá sa Christo, keď za jediný deň zaplaví jeho plávajúce mólo skoro 200-tisíc zvedavcov. Pohrozil, že ak polícia nezačne regulovať valiace sa masy, projekt zruší. Keď sa v "ľudskom mori“ stratilo šesťročné dievčatko, trpel azda viac ako nariekajúca nepozorná matka.
"Mám strašný hlad,“ konštatuje pri odchode z vernisážovej recepcie. "Pamätáte si ma?“ pýta sa dáma túžiaca po "selfíčku“, no jeho "áno“ neznie dôveryhodne. Interaktívna školská tabuľa, s ktorou si nikto nevie rady. "O nás nikto nestojí, aj tak dnes všetci hovoria o tom, že Veľká Británia sa rozhodla vystúpiť z Európskej únie,“ chlácholí Vladimír množstvom návštevníkov znepokojeného Christa. Ani o humor nie je v dokumente núdza. A prírodné divadlo dokresľuje "drámu“ umeleckého projektu silnejšie, ako najdômyselnejšie zázraky počítačových mágov. Hoci má dokument bulharského scenáristu a režiséra Andrea Paounova takmer dve hodiny, ani chvíľu nenudí a nepoľavuje v tempe. Vystačí si aj bez archívnych záberov, veľavravná je fotografia Jeanne-Claude v Christovom ateliéri. A hneď vedľa ďalšia – pohľad na Oponu cez údolie v coloradskom Grand Hogbacku, ktorej "životnosť“ bola len 28 hodín. O sedem mesiacov neskôr sníva starý muž ďalší sen. V púšti.
Projekt Plávajúce móla poznajú tí, čo si nenechali ujsť highlight XXII. ročníka medzinárodnej výstavy Socha a objekt v Bratislave. Už len fotografiami sprostredkovaný pohľad na "chodník po jazere“ fascinoval. Filmový pohľad do zákulisia jeho vzniku a reflexiu nečakanej atraktivity, kombinovaný s privatissimom originálneho umelca, je ešte fascinujúcejší.
