Jeho posledný film Komunizmus a sieť alebo koniec zastupiteľskej demokracie, kde sa vracia ku kľúčovým momentom nedávno minulej, no stále živej doby, aby na jej odleskoch predostrel víziu budúcnosti, má šesť hodín. Vachek špekuluje o východiskách súčasného človeka spätého s internetom a technológiami. Jeho film zvíťazil na festivale Jihlava a vidieť ho môžu diváci na streamovacej platforme Dafilms.sk.
Filmový esejista prepája filozofiu s politikou, vyhýba sa gýčovitým emóciám. Mimoriadne vďačným respondentom – medzi ktorými sú napríklad filozof Milan Hauser, ekonómka Ilona Švihlíková či básnik Andrej Stankovič – však kladie špekulatívne otázky, čím ich nabáda objavovať novú skutočnosť, oslobodiť sa od konvenčných schém uvažovania. Dialóg je totiž podľa Vacheka najlepším nástrojom myslenia a je o to účinnejší, že ho používa filmový filozof.
Karel Vachek nemá rád označenie dokumentárny film, svoje tematicky a dejovo fragmentárne diela považuje za filmové romány. Vo filme Komunizmus špekuluje o tom, ako urobiť zo sveta lepšie miesto na život. Nemožno sa ubrániť asociácii s myšlienkami existencialistu Karla Jaspersa, ktorý už v roku 1931 v knihe Duchovná situácia doby uvažuje o homogénnosti prísne racionalizovaného, technokratického sveta. Vachek dospieva k úvahe o nepotrebnosti vodcu v dave prepojenom internetovou sieťou, kde je človek univerzalitou.
Komunizmus bol totiž podľa filmára tušením funkčného spoločenstva s lídrom. Nový svet prepojený internetovou sieťou smeruje v jeho úvahách k zániku vodcov. Už Jaspers sa zamýšľal nad tým, že systém síce lídrov má, no nové generácie sa rodia do sveta, ktorý ich produkuje umelo a predpovedá im úplné vyhynutie.
"Vecné uspokojenie mysle bez osobnej účasti totiž zaisťuje funkciu výkonu v aparáte, kde sú primárnymi cieľmi zaopatrenie a pobývanie,“ píše Jaspers o fungovaní moderného sveta. Podľa Vacheka vnútorná sila primknutia sa k svojmu bytiu spočíva vo vnútornom smiechu. Zjednodušene je smiech vnútorným kompasom, podľa ktorého sa v danej situácii rozhodujeme, pretože podľa filmára je správne či dobré rozhodnutie nedosiahnuteľné.
Vachek má pre divákov svojho filmu rozdeleného do štyroch tematických častí (politika, umenie, náboženstvo, filozofia) cennú radu – môžu v ňom listovať ako v knihe a otvoriť ho v ktorejkoľvek časti na ako dlho sa im zažiada. Je totiž koncipovaný tak, aby bol aj pri takomto defragmentovanom sledovaní plnohodnotným zážitkom.
