Ondřej na tlačovke po novinárskej projekcii povedal, že vo filme Bourák konečne našiel pre brata dôstojnú, veľkú rolu. Inde však tvrdil, že to bola trošku bratská zlomyseľnosť. Ako ste to brali vy, Ivan?
Ivan: Niekedy to trochu vyzeralo ako zlomyseľnosť od brata, čo je pre náš vzťah typické, ale vo výsledku to tak nebolo. Občas mal ako starší brat tendenciu ma trochu „rovnať“ a ponúkať mi také zvláštne, prekvapujúce riešenia niektorých situácií, takže ťažko povedať…
Vy mu však môžete ukázať, že zvládnete zahrať všetko – a prekvapiť ho tým.
Ivan: No jasné. Vždy som sa snažil bratovi vyrovnať v tom, čo robil.
Je váš vzor?
Ivan: V detstve bol – v hudbe aj v nazeraní na život, napríklad v tom, že komunisti sú svine. Brat nosil domov samizdaty. Takže ja som sa o dianí bavil s kamarátmi aj s bratom. A hudba je v živote dôležitá, on počúval dobrú hudbu. Po čase som zistil, že ju počúvam nielen kvôli bratovi, ale že ma jeho hudba naozaj baví. Napríklad kapela Pink Floyd.
Ondřej: Ja musím dodať, že v tom určitá „poťouchlost“ bola. To k nášmu vzťahu patrí. Celý film Bourák je trochu potmehúdsky. Obaja sme riešili, že v príbehu je nosná veľká postava. Bourák je ako taký balvan, s ktorým len tak niečo nepohne. Nie je to postava s veľkým dramatickým oblúkom, ktoré majú herci radšej, lebo si môžu nájsť začiatok postavy aj to, kam ju chcú dotlačiť. Ale Bourák je čosi ako Big Lebowski, ktorý šliape po záhone s kvetmi, čo vysadila jeho žena, a ani si to neuvedomuje. Potreboval som pre túto postavu charizmatického herca. Pretože každá postava s oblúkom má šancu pracovať viac a lepšie s emóciami. Nedostatok týchto možností musel brat vyvážiť svojou charizmou. Som veľmi šťastný, že tú postavu tak dobre uchopil. My dvaja sme rozdielni. „Brácha“ do filmu vrazil svoju obrovskú usilovnosť, venoval veľa práce skvelým tanečným číslam, v čo som ani nedúfal. Myslel som si, že viac využijeme dvojníkov, že budeme trochu švindľovať. Nenapadlo mi, že Ivan bude tanečným tréningom ochotný venovať toľko času a urobí takú autentickú tanečnú kreáciu. Podobne to bolo aj s jeho fyzickou zručnosťou. Postava Bourák sa totiž musí hrabať v autách, a ani brat, ani ja nie sme veľmi zruční. Ja ešte ako-tak niečo zmajstrujem, ale on, na domáce práce nepoužiteľný, to vo filme zvládol bravúrne.
Ivan, vás veľmi chválila herečka a tanečnica Kristýna Boková. Vraj ste „dříč“ a máte veľký tanečný talent, ktorý len maskujete, aby ste nemuseli stále tancovať. Je to pravda?
Ivan: Kedysi sme chodievali do pionierskeho tábora, kde bývali raz za týždeň diskotéky. Tam som tancoval ako blázon. Raz za mnou prišiel jeden vedúci a hovorí: „To je úžasné, čo tam s partnerkou predvádzate, ale bolo by fajn, keby ste občas trafili aj do rytmu.“ A potom mi to povedal aj profesor na DAMU, mal so mnou celkom zásadný pohovor. Hovoril mi: „Počúvajte, Ivan, vy ten rytmus nejako necítite, a to je pre herectvo dosť zásadná vec. Čo s tým budete robiť?“ Ja som trebárs hrával na gitare, ale vždy sám. Keď som mal hrať s niekým, bolo pre mňa ťažké sa zladiť. Viem, že som arytmik.
Pekne povedané.
Ivan: Ale zároveň naozaj rozumiem rytmu slova, dialógu. Lenže vo filme Bourák toho dialógu bolo málo.
Áno, vaša postava prvýkrát prehovorí asi až v dvadsiatej minúte filmu.
Ivan: Na druhej strane je to lákavé v prípade titulnej postavy. Poviete si, prečo je taký mlčanlivý. Viete, tá moja usilovnosť už vyzerá ako necnosť. Ale ja nemám rád trapasy a mám aj také herecké nočné mory, že prídem na pľac, kde je 30 ľudí, a som nepripravený. Predstava, že by som prácu urobil zle, je strašná, nemohol by som si sám pozrieť do očí. Vo vinohradskom divadle som raz hral kaukliara, ktorý pľuje oheň a žongluje. Inak som mal len asi päť viet. Ja som naozaj dva mesiace trénoval hádzanie nožmi, žongloval som s loptičkami, trénoval som premety. Už vtedy som si povedal, že nič nechcem oklamať. Jeden kolega už mi povedal: "Pozor, robíš tie malé roly dobre, aby ti to nezostalo.
Na jeseň 2011 sme s vami robili rozhovor, nakrúcali ste vtedy s režisérom Petrom Krištúfkom film Viditeľný svet. Vtedy ste povedali, že nechcete nakrúcať hlúposti. Ako sa dá poznať, že film či seriál nevypáli zle? Máte na to nos?
Ivan: Je ťažké čítať scenáre, dosť často to aj odďaľujem. Hlavne, ak mi rolu ponúka niekto, s kým už som pracoval a mám ho rád. Je ťažké mu povedať: Mne sa to nepáči, alebo Už som to robil. Vždy si chcem za filmom stáť. A v prípade Bouráka to bolo o to ťažšie, že veľa ľudí, ktorí by vám boli bližší ako vlastný brat, už nie je.
Je brat záruka, že bude film dobrý?
Ivan: Všetky filmy, ktoré Ondra nakrútil, mám buď veľmi rád, alebo k nim mám rešpekt. Takže nebol dôvod mu neveriť.
Ondřej, platí aj opačne, že všetky Ivanove filmy máte rád?
Ondřej: Alebo k nim mám veľký rešpekt.
Ešte sa vráťme k humoru. V minulosti ste hovorili, že máte rád inteligentný humor, no hneď ste si spomenuli, že máte rád aj Mr. Beana a skeče Luďka Sobotu, čo práve za inteligentný humor nepovažujete. Stále to platí?
Ivan: Áno, niektoré skeče Luďka Sobotu sú dodnes geniálne a Mr. Beana mám rád. Náš otec nás ako chlapcov vodil na nemé grotesky Chaplina a Laurela a Hardyho, miloval som Bustera Keatona. Nedávno som o ňom videl dokument. Jeden záber trvá 10, 15 či 20 sekúnd – ale je za tým obrovská práca. Čo Keaton dokázal, je neuveriteľné. Vybudovať vtipnú situáciu, to je až matematicky presná práca. Myslím, že za všetkými tými figúrami z grotesiek sú veľmi smutné osudy. Keď to ale pootočíte a pozeráte sa z nadhľadu, lebo nie ste ten zúčastnený, zistíte, že sa tomu môžete smiať. Mnohí komici vôbec neboli veselí ľudia.
Ondřej: Práve to, čo „brácha“ naznačil, sme museli vybalansovať. Nechceli sme sa postavičkám v našom filme vysmievať, mali byť zábavné. Museli sme nájsť hranicu, aby divák chápal, že máme nadhľad nad situáciou, nad postavami, sami nad sebou a nad vlastnou prácou. Každá figúrka v tom filme sa o niečo snaží, je dojemná. To bolo asi najťažšie v tom jesennom natáčacom období. Vtedy sme mali naraz roztočených šesť obrazov a museli sme sa do nich rôzne vracať. Všetky ingrediencie v tej pomyselnej polievke museli spolu ladiť. Našťastie som mal veľkú oporu v hercoch, že držali postavy.
Ondřej, herečka Petra Nesvačilová vás označila za Trajantina. Je to lichôtka?
Ondřej: To bol jej humor. Vo filme sú aj gangsterské scény, ktoré časť dám v kine prekvapili. Ale pokojne sme mohli byť aj o kúsok drsnejší. Každý deň som bol zľahka zneistený, či veci do seba zapadajú správne. Človek je vždy po tom, čo už film natočí, múdry ako rádio. Je to fakt ťažké. Samozrejme, keď už je to natočené, je to aj trochu mučivé – hovoríte si, prečo mi to nenapadlo? Ale potom sa to už nedá napraviť. Každý deň máte inak rozdané karty, herci sú inak naladení, počasie je iné – dostanete celkom iné nápady.
Na tlačovke ste spomenuli, že ste osobne volali Milanovi Ondríkovi, predstaviteľovi jedného z gangstrov. Je to bežný postup alebo vás tak nadchol?
Ondřej: Najskôr ho oslovila kastingová režisérka, ale mal som potrebu zavolať mu osobne. Mám k nemu totiž veľký rešpekt a jeho rola je významom veľká, ale rozsahom malá. Chcel som ho osobne požiadať o to, aby vo filme účinkoval, aj keď som vedel, že už na to kývol. Chcem byť k hercom úctivý. Režisérovi sa vyplatí mať s hercami dobrý vzťah. A vždy, keď máte nového herca, tak ide o hľadanie spoločnej komunikácie. Pre niektorých hercov je najlepšie vyčítať im čosi nahlas pred celým štábom, pre iných je lepšie pošepkať im to do ucha, lebo verejnú kritiku by neuniesli.
Ako je to s Ivanom?
Ondřej: Je to zvláštne, ale mali sme k sebe akýsi rešpekt a ostych. Keď sme s bratom nakrúcali Želary, tiež som cítil ostych. Obaja sme to nejako museli prekonať, niekedy to bolo aj vypäté. Ale o to to bolo zaujímavejšie. Cez nakrúcanie sme si bez slov vypovedali veci, na ktoré by sme inak potrebovali dva mesiace. Niektoré veci z chlapov lezú ako z chlpatej deky, hovoria si ich zložito, dlho a okľukou. Ani najlepší kamaráti sa nechcú navzájom zraniť. Na konci to bolo na objatie. Film je dosť o rodinných vzťahoch a aj pre náš vzťah to bola terapeutická záležitosť.
Nechceli by ste nakrúcať aj na Slovensku?
Ondřej: Pokojne, veď som tu nakrútil celé Želary a bolo to veľmi inšpiratívne. Prostredie, kde nakrúcame, a miestni ľudia ma vždy veľmi ovplyvnia. Bolo pre mňa veľmi prekvapujúce, že sme prešli hranice z Čiech na Slovensko a zrazu sa celkom zmenil život. V Česku boli prázdne ulice, ľudia chodili len na nákup a šup do auta. A len čo sme prešli hranice, tak na Slovensku boli ľudia vonku. Prechádzali sa na zastávke, deti sa hrali vonku – pripomínalo mi to 60. roky v Čechách. Pri Želaroch bolo Slovensko dôležité, lebo je hornaté a komunistom sa preto nepodarilo sceliť lány a zostali tam malé políčka. To bolo kedysi pre krajinu typické. Na Slovensku by som nakrúcal rád a slovenskí herci sú príma a vďační za zaujímavé roly.
Na aké veselohry ste sa radi dívali v detstve? Napríklad na Buriana či Saturnina?
Ivan: Z prvorepublikových filmov som mal radšej Huga Haasa než Vlastu Buriana, práve preto, že sa podobal smutným klaunom a hral civilne. Písali sa skvelé české komédie. Ktorú by som menoval? Niektorú zo 60. rokov od generácie Formana či Chytilovej. A potom klasické komédie ako Adéla ještě nevečeřela, mám veľmi rád veci Svěráka a Smoljaka typu Kulový blesk.
Ondřej: Ja nie som nostalgický, filmy pre pamätníkov ma nikdy veľmi nebavili a nebavia ma doteraz. Ale stále vydržím pri Kachyňových filmoch, tie vôbec nezostarli. Také filmy som si vždy želal robiť aj ja, na ktoré sa diváci radi pozerajú dodnes. Myslím, že takto nestarnú ani Želary.
Ivan Trojan
Syn herca Ladislava Trojana a brat režiséra Ondřeja sa narodil 30. júna 1964 v Prahe. Namiesto kariéry profesionálneho športovca sa vydal v otcových šľapajach. Po športovom gymnáziu vyštudoval DAMU a v roku 1988 nastúpil do Realistického divadla, neskôr pôsobil v Divadle na Vinohradoch a v Dejvickom divadle. V roku 1999 tu získal cenu Thálie a objavil ho režisér David Ondříček pre svoj film Samotáři. Účinkoval aj v Četnických humoreskách a potom sa s ponukami roztrhlo vrece. Trojan má šesť Českých levov za filmy Smradi, Jedna ruka netleská, Musím tě svést, Václav, Ve stínu a Díra u Hanušovic. Filmy: Želary (režíroval jeho brat Ondřej), Příběhy obyčejného šílenství, Anděl Páně, Medvídek, Karamazovi, Viditeľný svet, Alois Nebel, Šťastný smolař, Vrásky z lásky, Hořící keř, Jan Hus, Šarlatán, Bourák. Jeho manželkou je herečka Klára Pollertová, s ktorou má štyroch synov.
Ondřej Trojan
Narodil sa 31. decembra 1959 v Prahe. Po absolutóriu na FAMU debutoval v roku 1991 filmom Pějme píseň dohola scenáristov Jana Hřebejka a Petra Jarchovského. Jeho druhý celovečerný film boli úspešné Želary, nominované 11-krát na Českého leva aj na Oscara. Tretím filmom, ktorý režíroval a produkoval, bol Občanský průkaz. Vlani bol v kinách jeho štvrtý film Toman. Spolu s Tomášom Hanákom a Jiřím F. Burdom založili produkčnú spoločnosť Total HelpArt T.H.A. Ako producent spolupracuje hlavne s režisérom Janom Hřebejkom. Spolu pripravili filmy Pelíšky, Musíme si pomáhat, Pupendo, Horem pádem, Kráska v nesnázích, Medvídek a U mě dobrý.