Milanko, generál náš
Podľa režiséra išlo hlavne o to, aby boli význačné moderné slovenské osobnosti predstavené aj málo informovanému divákovi komplexne, zaujímavo a zrozumiteľne. Malo by ísť o niečo ako vzdelávací materiál, ktorý čiastočne prekryje biele miesta o Štefánikovi, ktorého postava – nie nepodobne iným historickým dejateľom – sa väčšmi vníma vo sfére mýtov, legiend a jednostranných glorifikácií, ktoré nedávajú možnosť vnímať mýtus ako človeka z mäsa a kostí, s prednosťami, nedostatkami či omylmi. Núňezovými slovami je dokumentov o „Milankovi, generálovi našom“ (podľa Jakubiskovho filmu Vtáčkovia, siroty a blázni) ako šafranu. Jeho film by mal toto pole zahustiť. Je otázne, či sa to podarilo.
Tvorcovia si zvolili žáner, ktorý v sebe spája prvky klasického televízneho dokumentu, hraného filmu a komentovaného deja. Využíva aj niekoľko archívnych záberov a fotografií. Klasický dokument zastupuje najprv nahrávaný komentár v podaní Dušana Jamricha a výpovede historikov Dušana Kováča a Michala Kšiňana. Hodnotia politickú situáciu prelomu 19. a 20. storočia, aj vysvetľujú fazety Štefánikovej osobnosti, v ktorej sa spájala obrovská vôľa, výdrž, ambicióznosť, túžba po vzdelaní, poznaní, obdivuhodné ideály, a zároveň akási „uhorská“ hravosť a ľahkosť života, príkro kontrastujúca s kancelárskym byrokratizmom Edvarda Beneša a racionalizmom klasických politikov vôbec.
Do hraného historického deja zas pred kamerami priamo vstupuje moderátor Štefan Chrappa a čiastočne komentuje hrané dianie. Napríklad Štefánikovo narodenie na evanjelickej fare v Košariskách, jeho cestu do Paríža alebo výpravy do ďalekých krajín. Práve v tomto žánrovom „trojboji“ však kdesi vzniká problém.
Modernizačný prvok vyznieva silene
Herecké obsadenie je kvalitné: Štefánika stvárňuje Juraj Hrčka, jeho francúzskeho chránenca, slávneho fyzika a astronóma, profesora Pierra Janssena slovensko-maďarský herec Mátyás Dráfi, Štefánikovu matku Jana Oľhová. Exteriéry a interiéry – Košariská, Primaciálny palác v Bratislave, kaštieľ v Oponiciach alebo prostredie botanickej záhrady, ako aj makety hvezdárne v Meudone pri Paríži – pôsobia nerušivo, prirodzene. To sa však už nedá povedať o komentároch Štefana Chrappu, vstupujúcich priamo do deja: moderný muž s dlhými vlasmi, so Štefánikom na tričku a s rozopnutou košeľou má asi pôsobiť ako modernizačný prvok, akosi to však všetko vyznieva skôr silene.
Najmä ak sa k tomu pridá burácajúci, národniarsky pátos Dušana Jamricha – ktorý by sám osebe vôbec nemusel prekážať, akurát v protiklade k tejto „hipsterčine“ pôsobí anachronicky a Štefánika človeka vracia skôr tam, kde ho v povedomí väčšina z nás stále má: do sféry nedotknuteľných monumentov. O absurdných detailoch, ako sú napr. banálne navodenie „francúzskej“ atmosféry roku cca 1910 šansónom Edith Piaf, nie je dobré sa rozpisovať dlhšie: slávna speváčka vtedy ešte ani nebola vo hviezdach, ktoré Milan Štefánik pozoroval.
Známa Štefánikova náklonnosť k ženám nemôže chýbať, vyrozumieme aj to, že hoci mal rád ženy vzdelané a ambiciózne – ako francúzsku novinárku a bojovníčku za práve žien Louise Weissovú – pre istotu ich nechával v platonickej rovine. V praktickom živote nehľadal partnerku, ale reprezentatívnu manželku – markízu Benzoniovú. Ale to, akým zásadným spôsobom ovplyvnili vplyvné ženy nielen jeho, ale aj politické dejiny, ostáva zredukované do niekoľkých málo minút. Na škodu veci, pretože takmer celkom zaniká možnosť uchopiť, ako veľmi aj vtedy písali politiku komplikované osobné vzťahy.
