Po rozchode s dlhoročným priateľom sa uchýlil na vidiek v Alsasku neďaleko nemeckých hraníc, aby sa v odlúčení zbavil svojej úzkosti. Preto nakrúca strihový dokument i filmový denník sprevádzaný zábermi z filmov, ktoré mu počas tohto obdobia poskytovali útočisko pred svetom i sebou samým. Snímku Nečakajte, že zakričím premietali na mnohých filmových festivaloch vrátane Berlinale i Karlových Varov a do soboty 25. júla sa dá vidieť aj v rámci sekcie Neobjavené na streamovacej platforme Mubi.
V stopách osamelého Thoreaua
Filmár „chorý na smrť“ stratil ideály a vieru v seba, utieka sa k sledovaniu filmov, ktoré mu poskytujú buď únik od svojich pocitov a sklamania, alebo ich, naopak, prehlbujú. Obklopený knihami, hudbou či DVD nosičmi sa utápa v bolestnej rutine. Vo filme znie nepretržitý monológ autora o objavení tvorivej energie v dobrovoľnej totálnej izolácii a minimalistickej rutine. Filmár rekonštruuje svoj pobyt v osamení, podobne vecne ako kedysi spisovateľ Henry David Thoreau v knihe Walden. Podobne ako americký filozof Thoreau sa zbavuje vecí, pokúša sa navrátiť k sebe v osamení a tichu. Zatiaľ čo Thoreau odchádza na samotu k Waldenskému jazeru, aby sa očistil od prebytku a dokázal možnosť občianskej nezávislosti, Beauvais na niekoľko mesiacov osamel zo sklamania z lásky. Kým Thoreau v izolácii čítal, Beauvais sleduje štyri filmy denne a z ich záberov skladá svoj osobný filmový priestor.
Zdieľame svoju zbytočnosť
Cez príbehy, slová a pocity filmových obrazov Beauvais začal rozmýšľať o svojom filme. O rutine, o prepadnutí sa do prázdna, dobrovoľnej samoty. Kladie si otázku, ako sa vyhnúť egocentrizmu, keď vytvára osobné dielo. Ako sa vyhnúť sebe, keď práve do seba sa uzamykám?
Nečakajte, že zakričím kladie otázky o krehkosti duševného zdravia. Svoje pochybnosti však neprekročí, na rozdiel od Thoreaua nie je filozofom, len dokumentuje, odhaľuje. Jeho uvažovanie je zatemnené depresiou, čo podčiarkuje patológiu tohto stavu. Chce sa zbaviť svojej závislosti od filmu, no nedarí sa mu to. Deň čo deň sa vracia k celuloidovým, falošným bratom. Pondelok je rovnaký ako utorok, utorok je kópiou stredy. Túžby nejestvujú. Fim podlieha opakovaniu, no dramaturgicky dozrieva, divák od začiatku vie, k čomu protagonista skrytý za svojím hlasom dospel. Totiž k filmu, ktorý sledujeme. Východisko však nenachádza, smútok a rozčarovanie zostávajú. Beauvais sa vracia do Paríža, no jeho návrat je len gestom, ďalším únikom. Neustále cíti úzkosť z predstavy, že je súčasťou masy, že zápasí so svetom, je sklamaný zo svojich schopností, z chýb v láske aj z toho, že mu láska vlastne nechýba. Márne verí, že v absolútnej samote nájde svoj stratený poriadok.
