Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Nedávno vyšla o vašom živote kniha Optimistka z presvedčenia. Nezneistila vás ani koronakríza?
Bola som optimistka aj v čase nástupu pandémie. S pozitívnou mysľou sa človek lepšie vyrovnáva s prekážkami a mám pocit, že takto túto situáciu u nás vnímala väčšina ľudí. Je to veľmi príjemný pocit, keď človek cíti, že žije v krajine, kde sa ľudia vedia vyrovnať s ťažkou a zložitou situáciou a nepodľahnú panike, správajú sa racionálne a rozumne. Nabilo ma to optimizmom aj do budúcnosti.
Ako ste si vysvetlili túto pohromu?
Slovo pohroma mi k tejto situácii celkom nesedí, skôr to celé vnímam ako výstražne zodvihnutý prst, aby sme sa necítili ako neohrození vládcovia vesmíru. My ľudia máme tendenciu vytesňovať nepríjemné veci. Jedna pandémia – aké svet zažíval v minulosti pravidelne – nás vrátila do reality. Hádam si teraz viac ľudí uvedomí, že keď vedci dospejú k nejakým novým poznatkom, mali by sme ich názory a varovania brať vážne. Lekári a vedci u mňa vždy požívali vysokú úctu a v týchto pohnutých časoch sa u mňa úcta voči nim ešte zvýšila.
Môžu aj herci pracovať „z domu“? Zostávate herečkou, aj keď nie ste medzi ľuďmi, alebo potrebujete stále kontakty a podnety zvonku?
Niečo sa dá robiť aj z domu, herci sú zvyknutí venovať veľa času učeniu textov a domácej príprave. Ale podstata našej práce je v kolektívnej tvorbe, v divadle rovnako ako vo filme. Osamotený herec uzavretý doma si môže vymyslieť náhradný program, aby bol užitočný aj v karanténe – tiež som to tak robila. Ale to je stále iba čakanie na návrat medzi kolegov, do tvorivého tímu. Divadlo sa z domu robiť nedá. Možno budúce generácie to dokážu, my však potrebujeme pri práci priamy ľudský kontakt medzi sebou a aj s divákmi. To je zmysel divadla, jeho čaro.
Foto: TV JOJ
Vy ste si aj dobrovoľne zvolili určitý spôsob „samoty“ tým, že ste odišli z Divadle Astorka Korzo ’90 a ste na voľnej nohe. Aké slobody ste tým získali, aké povinnosti vám tým pribudli? Nechýba vám istota spoločnej existencie? Ste aj praktická?
Astorka vždy bola a naďalej zostáva mojou srdcovou záležitosťou, cítim sa tam doma a hrám v tomto divadle naďalej. Zmenila som iba pracovnoprávnu formu – z praktických dôvodov. Keďže sa mi zhodou okolností naskytlo viacero zaujímavých ponúk v Čechách, musela som prejsť na systém, keď si budem sama plánovať svoj pracovný kalendár. Určite však nejde o žiadny prechod do „samoty“, skôr naopak. Pracujem s viacerými kolektívmi, stretávam sa s rôznymi tvorivými metódami. Jediná istota, ktorú som tým získala, je to, že sa určite nebudem nudiť. No a, samozrejme, v čase zrušenia kultúrnych podujatí je to tiež istota nulového príjmu.
Tešíte sa zo samostatnosti?
Otázka samostatnosti je u herca veľmi zložitá. Je často úsmevné, keď sa herca pýtajú, aké má plány do budúcnosti. Pravdivá odpoveď by väčšinou znela: „Neviem, čakám, čo mi ponúknu." Herec si nevyberá filmy, v ktorých by rád účinkoval, ani divadelné inscenácie. Možno s výnimkou zopár hollywoodskych hviezd. Je to naopak, hercov si vyberajú režiséri, producenti im do toho občas kafrú, a herec môže iba povedať áno, beriem, alebo nie. A prispôsobovať sa človek musí stále, či je zamestnaný v divadle, alebo na voľnej nohe. Akurát ten prvý sa prispôsobuje kalendáru a plánom svojho zamestnávateľa a ten druhý svojmu vlastnému kalendáru a svojim záväzkom.
Foto: KUBA JÍRA
Veľmi radi vás majú v Čechách – tvorcovia aj publikum. Čo pre vás znamená táto skúsenosť? Je inšpirujúce (iné) pracovať v inej kultúre? Čo vám to dalo a čo vzalo?
V Čechách je obrovské množstvo divadiel, v Prahe je ich hustota azda najvyššia na svete. Preto tam beží súbežne veľa rôznorodých a zaujímavých divadelných projektov. Pre divadelníkov je to veľmi inšpirujúce prostredie. Takže môžem povedať, že moje čiastočné pôsobenie v Prahe mi dáva viac príležitostí. A čo mi, naopak, berie? Slovenských divákov. Je mi ľúto, že mnohé veci, ktoré hrám v divadlách v Čechách, nemajú príležitosť vidieť aj diváci na Slovensku. Predsa len – doma je doma. A ja som doma na Slovensku.
Čo od vás napríklad vyžadujú českí režiséri? Bohdan Sláma si vás našiel v Bratislave vlastne podľa fotiek vo vitríne divadla. Dal vám potom voľný priestor alebo si vás nejako formoval?
Nikdy nerobím rozdiely medzi českými a slovenskými režisérmi alebo hercami a herečkami. Iba medzi zlým a dobrým herectvom, prípadne réžiou. Okrem Bohdana Slámu som si veľmi porozumela s Alicou Nellis, ktorá vedie nás hercov veľmi nežne a stále nás chváli, čo je veľmi príjemné. Takisto Jan Hřebejk (režisér filmu Pupendo) aj Slávek Horák (režisér Domácej starostlivosti) sú veľmi inšpiratívni režiséri. A z tých divadelných som si veľmi obľúbila Michala Dočekala, s ktorým sme pred pár rokmi v Divadle Aréna naštudovali výbornú hru Mikve izraelskej autorky Hadar Galron. Minulú jar ma Michal oslovil so zaujímavou ponukou zahrať si v pražskom Divadle ABC v úžasnej hre Arthura Millera Smrť obchodného cestujúceho. Hlavnú postavu stvárňuje Miroslav Donutil a ja hrám jeho manželku. Musím povedať, že vyšli veľmi priaznivé kritiky a predstavenia sú dlho dopredu vypredané. Okrem toho mám už v Prahe bohatý repertoár: v legendárnom divadle Studio Ypsilon hrám v inscenácii Jezinky bezinky, vo Vršovickom divadle Mana krásnu tragikomédiu Gin Game a v divadle Studio Dva teraz práve skúšame Gogoľovho Revízora. Réžie sa ujala Eva Holubová a premiéru budeme mať koncom augusta na letnej scéne na Vyšehrade. No a skvelú komédiu Manželstvo v kocke od dramatika Luboša Baláka, ktorej premiéra bola v brnianskom Divadle Bolka Polívku, hráme okrem Brna pravidelne aj v Prahe a po celom bývalom Československu.
Foto: MDP
Aký je napríklad rozdiel medzi režisérom Pitínskym a Slámom, aký typ máte radšej? Intelektuála alebo „živočíšny“ typ?
Režisér J. A. Pitínský sa venuje výlučne divadlu a Bohdan Sláma zase filmu. Preto nemôžem porovnávať prácu s nimi. Obaja však patria medzi mojich „osudových“ režisérov. Ich prístup je pre mňa veľmi príťažlivý, lebo sú plne oddaní svojej práci, sú veľmi empatickí a vnímaví pozorovatelia sveta okolo nás a idú vždy do hĺbky. Pre mňa bola práca s nimi vždy veľmi inšpiratívna a podstatné pre mňa je aj to, že si rozumieme, že máme podobné pohľady na divadlo, film a vôbec na svet. Keď si mám vybrať medzi režisérom „intelektuálom“ a, ako hovoríte, „živočíšnym typom“, neprekáža mi ani jeden. Pri všetkej skromnosti si myslím, že už som natoľko skúsená a samostatná, že si viem poradiť aj s takzvaným nerozhodným režisérom. Ponúknem mu viac variácií, aby si mal z čoho vybrať. Vždy je to o vzájomnom dohovore.
Ľudia hovoria, že počas karantény viac čítali, pozerali filmy, boli s rodinou. Čo ste si užívali vy?
Pre mňa bolo celkom novým zážitkom, že som zrazu bola doma a nikam som sa nepresúvala. Moja intenzita ustavičných presunov nielen medzi Bratislavou a Prahou, ale aj medzi slovenskými a českými mestami od Humenného až po České Budějovice už bola na hranici únosnosti. A zrazu všetko zastalo. Niečo také som ešte v živote nezažila, tak ako asi väčšina ľudí u nás i v celej Európe. Preto som sa pustila do vecí, na ktoré som doma nikdy nemala dostatok času. Veľmi som využívala napríklad streamované prenosy zo svetových divadiel. V minulosti som na to nemala nikdy čas a neboli dostupné v takej miere ako teraz.
Aj ste počas karantény varili? Spomínam si, že Bohdana Slámu kedysi očarila tuším aj vaša kapustnica?
Varenie je môj spôsob relaxu. Keď prežívam stres, veľmi často relaxujem pri hrncoch. Čím väčší stres, tým väčší hrniec vyberám. Potom varím slepačiu polievku v najväčšom 10-litrovom hrnci. Teraz som varila s veľkou chuťou, rada totiž improvizujem. V časoch, keď sa nedalo hocikedy skočiť na nákup, som si improvizáciu pri varení veľmi užívala.
Foto: TV JOJ
Po akej úlohe túžite? Zahrali ste si už všetko, po čom ste túžili? Je pre vás niečo aj ťažké, čo vám vôbec nesedí?
Budem sa asi opakovať: už ako mladá začínajúca herečka som si herecké sny zakázala, nechcela som totiž byť sklamaná. V priebehu rokov som však dostala toľko zaujímavých príležitostí, že reptať na osud by bolo rúhaním. No a ťažké úlohy mám zo všetkého najradšej. Keď sa môžem pasovať s komplikovanou postavou, to ma baví asi najviac. A keď sa pýtate, čo mi nesedí, sú to nekvalitné scenáre. Keď je napríklad humor v komédii vykalkulovaný na lacný efekt, to ma spoľahlivo odradí. Diváka totiž treba prekvapovať. Naopak, ak postava a celý príbeh sú dobre napísané, bez váhania idem do toho.
V knihe Optimistka z presvedčenia veľmi pekne hovoríte o kamarátoch (Marián Zednikovič, Ivan Balaďa, J. A. Pitínský, Vladimír Strnisko, Milan Lasica, Július Satinský, ale aj Sonja Korenčiová) a vyslovujete im obdiv. Čo na ľuďoch obdivujte a s kým sa viete zblížiť? Aký bol napríklad Ivan Balaďa, ktorý nie je taký všeobecne známy ako ostatní menovaní?
Začnem od konca otázky. Vynikajúci režisér Ivan Balaďa bol režisér môjho srdca. Skvelý filmový a televízny režisér, ktorý bol v čase normalizácie v sedemdesiatych rokoch „odídený“ z bratislavskej Československej televízie, sa po rokoch núteného voľna preorientoval na divadlo. Aj ako divadelník bol skvelý, nesmierne moderný a novátorský. Žiaľ, pred pár rokmi nás navždy opustil a veľmi mi chýba. Nielen ako režisér, ale najmä ako nesmierne múdry, dobrý človek a blízky priateľ. Od roku 2004 stále hrám jeho inscenáciu hry Willyho Russela Shirley Valentine. Nielen preto, že si ju diváci vďaka Balaďovej geniálnej réžii stále žiadajú, ale aj na jeho počesť. Poznám nemálo ľudí, ktorých je za čo obdivovať. A nie sú to vždy umelci. Možno ich obdivovať trebárs už len za to, že šíria okolo seba pozitívnu energiu. Alebo pomáhajú a sú užitoční pre druhých. To sú ľudia, ktorých stretnete po prvý raz a zdá sa vám, že ich poznáte roky. S takými sa zblížim veľmi rýchlo a naše vzťahy zvyčajne pretrvajú roky.
V knihe sa často spomína aj teatrologička Zuzana Bakošová-Hlavenková, ktorá nedávno nečakane zomrela. Bola tiež vašou priateľkou?
Profesorka Zuzana Bakošová-Hlavenková bola, podobne ako Ivan Balaďa, človek vzácneho, mne blízkeho druhu. Múdra, rozhľadená divadelná vedkyňa, pedagogička, autorka niekoľkých monografií a odborných publikácií. Za všetky spomeniem Kolotoč herectva o divadle Astorka a Elixír smiechu. Túto knižku si obzvlášť vážim. Zuzana ju zostavila a sama do nej napísala niekoľko kapitol. Je o Jozefovi Kronerovi a Kronerovcoch. Ale pre mňa bola Zuzanka vzácnym, vrúcnym človekom. Prenikavý intelekt sa u nej snúbil s láskavosťou a tolerantnosťou. Veľmi mi chýba a veľmi mi chýbajú naše rozhovory, na ktoré som sa vždy tešila.
Podporujete aj rôzne snaženia v spoločnosti – viete si predstaviť, že ste ozajstnou političkou v parlamente? Čo by ste najmä presadzovali?
Podporujem ľudí, u ktorých cítim úprimnú snahu pomáhať ostatným a byť užitočný. Poznám plno ľudí, ktorí to robia nezištne, jednoducho iba preto, lebo ich trápi, keď vidia nespravodlivosť, nie je im ľahostajné, keď niekto trpí a potrebuje pomoc. A tiež obdivujem odborníkov, lekárov či vedcov, ktorí robia naplno svoju prácu na profesionálnej úrovni, sú jej oddaní a zmysel svojej práce vidia v tom, že sú užitoční. Ak sa niektorí z takýchto ľudí odhodlajú vstúpiť do politiky, majú môj obdiv a sympatie. Vôbec to nie je ľahká práca, ak ju človek berie vážne. Nie každý má schopnosť systematicky rozpletať problémy a odolávať tlakom zo všetkých strán. Ja nie som dostatočne systematický človek, aby som takúto prácu mohla robiť s chuťou. Ak by som si mala seba predstaviť v takej pozícii, určite by som presadzovala predovšetkým slušnosť, vzájomnú úctu, ohľaduplnosť k slabým a striktné dodržiavanie zákonov. Nie je to nič originálne, ale keby také niečo fungovalo, bol by to veľký úspech.
Foto: DIVADLO YPSILON
V Prahe vystupujete s herečkami Salzmannovou, Oubramovou a Holubovou v Divadle Letí. Hra britskej autorky Caryl Churchillovej sa volá Čaj a apokalypsa a vraj predznamenáva nejakú veľkú pohromu. Bola to veštba?
Preboha, to dúfam nie! To, čo hovorí moja postava v predstavení Čaj a apokalypsa, je skôr obrazom toho, kam nás to môže doviesť, keď stratíme empatiu a nešťastie iných sa stane iba spestrením večerných správ a sociálnych sietí a ľudstvo stratí vnímavosť voči hrôzam, ktoré sa dejú niekde v inom kúte zemegule. Hra je napísaná s veľkým vtipom a nadhľadom, so zmyslom pre zveličenie. Nechcelo sa mi veriť, že autorka túto drsnú hru napísala ako 76-ročná.
Vašu úspešnú monodrámu Shirley Valentine napísal William Russel a Čaj a apokalypsu, kde tiež hrajú len ženy – napísala Churchillová. Kto píše lepšie o ženách? Muži či samotné ženy?
Myslím si, že veľa žien má mužov perfektne prečítaných a platí to aj naopak. Hoci tých žien, čo vidia do mužov, je asi aj viac, lebo majú lepší pozorovací talent. No a niektoré ženy a niektorí muži to dokážu aj vtipne a výstižne napísať. Ako napríklad William Russel alebo Caryl Churchillová.
Foto: instagram divadla GUnaGU
Kto vás chce vidieť v Bratislave, môže prísť aj do Divadla GUnaGU, ako to urobila aj prezidentka Zuzana Čaputová. V čom tam hráte?
Vo dvoch inscenáciách – Horúce leto 68 a v komédii Herečky s podtitulom Miluj blížneho svojho. Pani prezidentka videla hru Viliama Klimáčka Herečky.
A na záver otázka „na telo“ – musí sa vám páčiť herec, s ktorým hráte také intímne scény ako v Babe z ľadu?
Intímne scény vyzerajú intímne iba v kine, pri filmovaní je okolo vás minimálne režisér, kameraman, osvetľovač, klapka… Intimita nulová. To, či sa vám partner páči, vôbec nie je také podstatné. Vzájomná sympatia ale, samozrejme, veľmi pomáha. Keby sme sa v postavách milencov s hereckým partnerom nenávideli, kamera by to prezradila. Filmové herectvo je totiž v očiach, takže diváci by nám vrúcny vzťah neuverili. Našťastie Pavel Nový je správny „sympaťák“, máme sa radi a veľmi dobre sa mi s ním hralo. Myslím, že to bolo vo filme aj cítiť.
Zuzana Kronerová
Narodila sa 17. apríla 1952 v Martine. Vyštudovala herectvo na VŠVU, roku 1974 nastúpila do Divadla pre deti a mládež v Trnave, prešla na bratislavskú Novú scénu, hrala na rôznych scénach, najmä v Divadle Astorka Korzo ’90. Hrala v mnohých filmoch, napríklad Nevera po slovensky, Čarbanice, Lea, Divoké včely, Pupendo, Venkovský učitel, Štěstí, Perfect Days, Baba z ľadu. Je jednou z najvýraznejších slovenských hereckých osobností, majú ju však radi aj českí filmári – v roku 2001 sa stala aj držiteľkou Českého leva za vedľajší herecký výkon vo filme Divoké včely. Zuzana Kronerová sa venuje aj spevu, má rada šansón a džez. Veľký úspech má s monodrámou Shirley Valentine. Je vydatá, má dve deti. Je dcérou Jozefa Kronera a Terézie Hurbanovej-Kronerovej. V súčasnosti často účinkuje v Čechách.
