Herečka Szidi Tobias: Rozprávam sa so stromami

Čo sa vám vybaví, keď sa vrátite do detstva?

To by bolo na knihu. Čierna na Tisou bolo mestečko, kde každý poznal každého. Kto nebol pokrivený pätolizač komunista, mal svoju česť, aj keď trpel režimom. Mala som tam kamarátky, ktoré mali rovnaké tenisky z toho istého obchodu. Boli sme deťmi, ktoré boli stále v behu, hrávali sa spolu loptové hry, basketbal, skrývačky. Čas ísť domov nastal až vtedy, keď naše mamy z balkónov vykrikovali naše mená. Moje krásne sestry, ktoré v tej dobe chodili už na rande, ma museli brávať so sebou vždy, keď sa mama bála, že sa na rande niečo zomelie. Bola som svedkom ich prvej lásky, koketérie a zamilovanosti. Veľký Horeš, do ktorého som sa v pätnástich rokoch s rodičmi presťahovala, mi priniesol do života zásadnú zmenu. Otec mi na zmiernenie sťahovania daroval vlčicu Astu. Túlali sme sa po poliach, boli sme stále spolu. Mala krásne oči a vyzerala ako srnka.

Vyrastali ste s dospelými?

Moji starí rodičia boli neodmysliteľnou súčasťou môjho detstva. Babky Honora a Žofia, dedo Bartolomej. Málovravní, priami, odvážni a pracovití ľudia. Nepoznala som v detstve dovolenky. Žilo sa inak. Jednoduchšie. V nedeľu nikto nepracoval. Detstvo a dospievanie boli krásnou etapou môjho života. Pochopila som, ako hlboko mám zapustené korene mojich predkov.

Po starých rodičoch ste zdedili aj vzťah k prírode, k záhrade?

To sa nestráca. Môj dedo bol samostatne hospodáriaci gazda. Mali s babkou všetko, čo potrebovali. Komunistov nazýval „kolchoz“ a pri zmienke o nich si vždy odpľul. Neznášal ich, lebo mu ublížili. Chodila som s ním na trh do Košíc predávať zeleninu. Skutočnú biozeleninu. Keď predaj nešiel, vykrikoval československy, s maďarským prízvukom. „Karalábe, merkef, nech sa páči! Nejlevnejší.“ Hanbila som sa za neho, schovávala som sa pod pult. Dedo mi však hovoril, že sa za žiadnu prácu nesmiem hanbiť.

Boli ste nežné dievčatko alebo skôr nespútaný chlapec?

Mám dve staršie sestry, som trochu oneskorenec a rodičia túžili po synovi, o ktorého v tehotenstve predo mnou prišli. Akosi som celé detstvo cítila, že by som mala splniť ich očakávania. Nerada som nosila sukne. Cítila som sa nosatá, okatá a nepripadala som si vôbec pekná. Nosila som košele a traky a v behu som bola často rýchlejšia ako chlapci. Bola som Szidónia s Jozefom, ako mi to práve vyhovovalo. Tento pocit vo mne pretrval až do puberty, keď som už Jozefom byť nechcela. Mám ho však stále v sebe.

Foto: Ľuboš Pilc, Pravda

Szidi Tobias Herečka Szidi Tobias.

Chceli by ste byť raz taká sebestačná, ako boli vaši starí rodičia?

Ak by to bolo možné, celkom určite. Východ je pre mňa stále panenský a možno sa tam raz vrátim.

Opustíte túto krásnu oázu na Žitnom ostrove, ktorú ste roky budovali?

Neopustím, budovali sme to s vedomím, že to zdedia naše deti.

Myslíte, že na východe to bude iné, lepšie?

Neviem, či lepšie, ale je to miesto, kde sa ešte stále vstáva s kohútmi. Možno je to sentimentálne, ale čo bolo krásne pre mňa v detstve, to pretrváva. Neviem to inak nazvať, ale zažila som tam spojenie s lúčmi Božej prítomnosti. Zdedila som tam záhradu a pastviny, niečo ma tam stále ťahá. Možno raz, keď syn Jonáš doštuduje…

To ešte chvíľu potrvá. Čomu sa Jonáš venuje?

Má šestnásť rokov, študuje propagačné výtvarníctvo na ŠUP. Starší Krištof je čerstvo vyštudovaný, ale nezamestnaný herec.

Kto mal v rodine vzťah k umeniu, k herectvu?

Otec mi raz vyčítal, že v rozhovoroch ospevujem iba mamu. Potom sa priznal, že hral ochotnícky divadlo a mama sedávala v hľadisku, lebo naňho žiarlila. Takže mám vzťah k umeniu po oboch.

Oboch ich vraj chceli zobrať do SĽUK-u…

Viem o tom veľmi málo, len to, že robili nábor do SĽUK-u a obaja uspeli. Chceli ujsť, mama si zbalila kufrík a schovala ho pod posteľ. Mladšia sestra ju však prezradila. Pre babku Honoru bolo nemysliteľné pustiť dcéru do sveta, na dráhu „komediantky.“

Akí boli vaši rodičia?

Krásni. Rada som sa na nich dívala. Mali neodolateľný šarm. Bola som presvedčená o tom, že mám na okolí najkrajších rodičov. Obaja mali krásnu chôdzu a pekne sa obliekali. Boli si toho vedomí, aj toho, že sú pre druhých vzorom. Mnohí sa ich snažili napodobniť v obliekaní. Mama neraz hovorila, že otec bol zo všetkých mužov najkrajší. Vybral si ju ako veľmi mladú, keď šiel s chlapcami okolo ich domu a mama tam stála s kamarátkami. Mala blond kučeravé vlasy, veľké modré oči a otec sa už vtedy rozhodol, že to bude jeho žena. Videla som doma vášnivú lásku, plnú nehy, omylov aj odpustení.

Kedy prišiel ten moment a vy ste si povedali, že herectvo by mohlo byť pre vás to pravé?

Pamätám si to ako dnes. Mama varila a ja, asi desaťročná, som ležala v kuchyni pod stolom a robila som bubliny zo žuvačky. Až kým sa mi neprilepila o vlasy. Mama si ku mne kľakla, vyberala mi žuvačku z vlasov, a vtedy som jej povedala: Budem umelkyňa. Neviem presne aká umelkyňa. A vydám sa za básnika a maliara… Duša vie, kam má ísť. Aj keď to z detských úst vyznieva ako „blábol“. Mama sa vtedy na mňa uznanlivo aj začudovane dívala, ale verila mi.

Foto: Film Europe

38479-trojica-hrdinov-z-filmu-marhulovy-ostrov-zlava-jancsi-clanok W Peter Nádasdi, Szidi Tobias a Attila Mokos vo filme Marhuľový ostrov.

V divadle ste si okrem herectva vyskúšali aj profesiu šepkárky. Bola to užitočná skúsenosť?

Jednoznačne. Zo šepkárskej stoličky som odpozorovala, čo je v divadle autentické a čo nie. Odšepkala som niektoré predstavenia aj stokrát, bola to veľká škola. Učila som sa chápať zmysel prenesenej myšlienky, hĺbku slov a páuz. Neskôr som niektorých hercov drzo opravovala v dôraze slov vo vete. Spomínam si, ako to jedného z nich nesmierne poburovalo. Začínal všetky vety rovnako. Začal ako štartujúci traktor, potom zhasol. Tam som pochopila, že existujú aj hluchí herci.

Dodalo vám toto poznanie odvahy?

Samozrejme. Pozorovaním som sa veľa naučila. Neskôr prišiel do Divadla Thália hosťovať starší maďarský režisér, ktorý ma na mojej ceste postrčil. Postavil mi šepkársku búdu – klietku priamo pred javisko, tak, aby ma diváci videli ako súčasť predstavenia. Dovolil mi do predstavenia zasahovať, bolo to moje prvé skutočné hranie. On sa mi schuti smial, a keď odchádzal, povedal: Ak ťa nedajú hrať, odíď. Skúsila som konkurz do iného divadla…

Až ste pristáli v Divadle Astorka Korzo '90. Čím je pre hercov táto scéna taká príťažlivá, že sú v nej roky?

Astorka na Suchom mýte bola počas štúdia herectva mojím profesionálnym snom. Niektoré tituly som videla nie raz, ale veľakrát a veľmi som si priala, aby si ma všimli a vzali ma medzi seba. Hrala som vo výnimočných predstaveniach a stvárňovala som pekné postavy v réžii Juraja Nvotu, s kolegami Zitou Furkovou, Mirkom Nogom, Vladom Černým, Aničkou Šiškovou, Marošom Zednikovičom a mnohými ďalšími. Mám na toto obdobie pekné spomienky. Pred obdobím seriálov sme boli iní, spriaznení. Výmenou generácie síce pribudla rôznorodosť, ale v mnohých smeroch sa stratila jednotnosť. Dnes už viem, že sa nedá hrať s každým. Mám v herectve vždy rovnaký cieľ, a to je partnerstvo a súlad. Dáva mi to pocit naplnenia a radosť z hrania. Vidieť hereckého partnera v otvorenom odovzdaní sa, to sú neopakovateľné a vzácne okamihy.

Foto: Róbert Tappert

szidi letmy sneh V Astorke si Szidi Tobias cení predstavenie Letmý sneh podľa predlohy Pavla Vilikovského - hrá tu spolu s Adym Hajdu.

V Astorke sa popri avantgarde ujde miesto aj zaujímavým predstaveniam. Vilikovského Letmý sneh, kde hráte Lienku, ktorú Alzheimerova choroba pripravila o pamäť, vám sadol?

To je pekné predstavenie. S Adym Hajdu sa snažíme jeden druhému odovzdať. Podarí sa to na každom predstavení vždy niekde inde a samých nás to prijemne prekvapí.

Kam by mala smerovať vaša umelecká cesta?

Viem, kam by nemala smerovať. Potešil by ma pekný film a dobrá tragikomická rola v Astorke.

Vaša hudobná cesta ide správnym smerom?

Hudba je môj život. Mám v kapele vynikajúcich muzikantov a naše koncerty sú plné života. Cítim, že to má zmysel. Hudba ma povznáša.

V hudbe ste slobodná?

Tam som najviac sama sebou.

Akú hudbu si púšťate, keď je vám smutno?

Žiadnu. A keď som šťastná, púšťam si takú, čo ma roztancuje.

Kedy šansón funguje?

Dovoľte mi opraviť vás. Nie som šansonierka a pokúsim sa vás o tom presvedčiť, ak to vôbec pôjde. Som speváčka a ako náš kapelník Milan Vyskočáni hovorí: Si interpretka, a to je viac ako speváčka.

V jednej z pesničiek spievate: Bože, buď láskavý k nám tvrdohlavým. Aká ste ešte?

To by vedeli povedať moji najbližší. To, kým som, je v mojich piesňach.

Ekológia je vaša téma číslo jeden. Čo všetko robíte pre prírodu?

Myslím, že ešte stále málo. Nepoužívam pesticídy, nahradila som hnojivá ekologickým hnojivom z peria. V zime kŕmim vtáky, v lete ich napájam čerstvou vodou. Nerozumiem susedom, ktorí prírodu necítia, stále betónujú a „burinu“ striekajú pesticídmi. Sadím stromy, kríky a rozprávam sa s nimi. Sú živé.

Foto: Tina Botková

szidi tobias Sadím stromy, kvety a rozprávam sa s nimi. Sú živé, hovorí herečka Szidi Tobias.

Žijete bezodpadovo?

Zatiaľ tak nedokážem žiť, ale chcem to. Obalová technika potravín nám to na Slovensku nedovoľuje. Všetko je v obaloch a plastoch. Kedysi sme chodili po mlieko s výmennou sklenenou fľašou. Neviem nájsť sama riešenie, to musíme všetci, ale naliehavo si prajem, aby sa to veľmi rýchlo zmenilo. Nesmieme vyrábať toľko odpadu. So všetkým musíme šetriť a mať úctu k pôde, k živému. Sme pohodlní a neochotní zriecť sa, preto cítim priamu súvislosť s koronavírusom. Človek, čo konáš?

Čo vám osobne priniesla do života, do svetonázoru koronakríza?

Vzduch sa vyčistil, pribudli vtáky, aj hmyz. Všetci sme sa mali utiahnuť do ticha. Pochopili sme to? Myslím, že to vôbec nebola náhoda, ale nutnosť, aby sa zem nadýchla. My všetci už musíme pochopiť, že to, čo je na druhej strane zemegule, sa nás týka rovnako ako to, čo máme doma pred svojím prahom. Musíme sa zmeniť, spokornieť. Viac cítiť, ako vedieť.

Sadíte stromy, kvety. Aj vaša postava v novom filme pre deti Letní rebeli má rada kvety…

Áno, hrám Gizelu Kvetoňovú. Vo filme mal hrať pôvodne Maroš Geišberg, dedo hlavnej chlapčenskej postavy. Mali sme mať partnerský vzťah, ale, žiaľ, vtedy ochorel. Pán Nový, ktorý ho nahradil, bol ku mne už pomerne starý, preto sa táto línia vo filme stratila. Veľmi dobre sa mi však hralo s Lianou Pavlíkovou, okatým dievčatkom, ktoré hralo moju dcéru Alex.

Jedna zo spomienok na Mariána Geišberga sa mi spája s vetou, ktorú v našom rozhovore povedal: Dobrý herec sa buď zblázni, alebo sa stane alkoholikom…

To nemusí byť ani herec. Môže to byť ktokoľvek. Zablúdiť môžeme všetci.