Pavel Landovský. Človek so zápalom, komplikovaná povaha, často dosť expresívne vyjadrovanie. Ako ste sa s touto postavou zžili?
Myslím, že dobre. Bavil ma ten čas, keď som si ho „napozerával“. To bolo fajn. Asi je to lepšie, ako keď si „napozerávate“ niekoho, koho veľmi „nemusíte“. Tak mne sa ten Landovský ako Landovský páči.
Na tlačovej konferencii k filmu Havel ste hovorili, že v Prahe ho osobne poznal asi každý okrem vás. Musel to byť trochu aj tlak, stvárniť ho, nie?
Ale to je skôr zveličenie. Ako sa všetci tvária, že všetkých poznali, veď je to smiešne.
Necítili ste teda tlak, ako stvárnite takú známu postavu?
Mohol by to byť tlak, ale ja som nechcel. Tak som tlak odložil. To, myslím si, nie je nič, čo by vám v práci pomohlo. Alebo mne určite nie. Ja potrebujem byť uvoľnený, s ľahkou hlavou. Nie veľmi zaťažený.
A darí sa vám to?
Snažím sa o to. Plán je to pekný, nie?
Určite. Premýšľali ste niekedy nad tým, že by ste sa ocitli v koži Václava Havla a Pavla Landovského?
Veľa na to myslím. Akí veľkí frajeri by sme boli, keby sme boli konfrontovaní s tými vecami ako ľudia za komunizmu. Premýšľam o celej spoločnosti, ako by sme sa ukázali, keď často nezvládame ani hlúpu diktatúru peňazí. A už sa krivíme a robíme kompromisy sami so sebou a hľadáme si zástupné argumenty a správame sa ako „sráči“. A pritom takmer o nič nejde. Takže som pomerne skeptický, že ak by išlo „z úzkych do tenkých“, mnoho ľudí by zažiarilo. Alebo skôr nezažiarilo. Som často konfrontovaný s takou zbytočnou zbabelosťou, že ma to nebaví.
Šéfom v divadle, vo filme, v seriáli je režisér. Aký mávate štandardne vzťah s režisérom? Alebo sa dá povedať, že mávate „štandardne“ nejaký vzťah?
Dá. Snažíme sa to nastaviť ako partnerstvo. Ak sa nám to nepodarí, je to problém. Ak sa podarí, že ideme v tandeme, obaja vieme zo seba dostať to lepšie. Keď sú tam dvaja oponenti, tak celkom nerozumiem, prečo si režisér toho herca vybral.
Keď režisér nie je otvorený nápadom a je diktátorský typ, ste schopný robiť svoju prácu?
Keď je a priori diktátorský a iba diktátorský, väčšinou odchádzam.
Z roztočenej veci?
Stalo sa mi to skôr v divadle. Vo filme a v televízii som veľa diktátorských režisérov nezažil. Tam som mal pocit, že si ma režisér vybral preto, že to chcel robiť so mnou, s mojím potenciálom, s tým, čo mu na pľac môžem priniesť. Bolo by pomerne nelogické, aby mi tam švihal bičom nad hlavou. V divadle sa však môže stať, že narazíte na niekoho, s kým si nesadnete. Vtedy je lepšie skôr nedoskúšať, ako doskúšať.
Syn Pavla Landovského bol tiež súčasťou nakrúcania filmu Havel? Ako sa mu to pozdávalo?
Mal som s pánom Landovským spoločnú projekciu, videl až hotový film. Utrpel som pochvalu, mám z nej veľkú radosť. Je to jeden z mála názorov, na ktorom mi naozaj záležalo.
Pavel Landovský kríval, lebo ho napadol eštebák. Na rozdiel od jemnejšieho Havla však nemal problém aj sa pobiť. Vy sa vraj venujete boxu?
Venoval som sa. Už je to minulosť, mám 42 rokov. Hoci aj Tyson teraz ako 54-ročný ide späť do ringu, tak neviem…
Možno by to bol dobrý ventil pri vašej práci. Aké úlohy vás aktuálne najviac bavia? Čo vás najviac napĺňa?
Moje deti.
Čiže rodičovská úloha. A čo sa týka práce?
Voľno. To je pre moju prácu to najdôležitejšie. Potrebujem, aby ho bolo o niečo viac, aby som svoju prácu mohol robiť dobre.
Ako ste prežili koronapauzu?
Skvelo. Najlepšie obdobie.
Vychutnali ste si voľno s rodinou alebo ste sa zapájali do divadelných on-line projektov?
Áno, robil som streamy, hral som dokonca Dostojevského, monodrámu, ako livestream. Prečo nie? Bolo to pozoruhodné. Nechcel som byť úplne odpojený od divadla. Ale mal som kopec času na veci a ľudí, na ktorých som predtým čas nemal. To bolo fajn.
Venovali ste sa aj domácemu vyučovaniu?
Nie, ja našťastie nie. Preto asi môžem povedať, že to bolo krásne obdobie, pretože som to nemusel robiť. Mám veľký rešpekt pred všetkými rodičmi a tiež učiteľmi, ktorí vyučovali doobeda, poobede…
Cez leto ste mali nakrúcať jeden film aj na Slovensku. Už sa to odohralo alebo vás to ešte len čaká?
Mali sme čítačky a 31. júla sa začalo nakrúcať. Je to remake úspešného talianskeho filmu Úplní cudzinci z roku 2016 s česko-slovenským obsadením a v slovenskej produkcii. Snímka sa pravdepodobne bude volať Známi neznámi. Je tam sedem hercov, štyria zo Slovenska, traja z Čiech, na prvý pohľad sa mi obsadenie zdá zábavné a dobré. Tak uvidíme, ako to dopadne.
Je vám blízka slovenská nátura, temperament?
Moja mama sa narodila v Trenčíne a polovica mojej rodiny pochádza zo Slovenska. Ja som tu ako dieťa trávil veľa času. Takže osobne sa považujem za Čechoslováka už z podstaty veci.
Čo vás teraz najbližšie čaká? Hovorí sa napríklad o filme o Baťovi…
Relevantní sú teraz Známi neznámi, lebo to sa už naozaj deje. Ostatné veci asi ani nespomínajme… Je tu teraz otáznik COVID-19. Keď sa to tu zavrie, všetko sa posunie trebárs aj o rok. Ja sa posuniem o rok. A to, čo by som teraz vymenoval, nemusí mať žiadnu platnosť. Čo sa určite ide robiť, sú Známi neznámi v slovenskej produkcii a ostatné uvidíme.
Čo sa však pred ochorením COVID-19 stihlo dokončiť, bol film Patrika Hartla Prvok, Šampón, Tečka a Karel…
Ten by mal mať premiéru v decembri.
Mali ste tam za úlohu prebehnúť nahý. Bol to problém?
Všetci tí štyria chlapci museli ísť donaha. To je podstata jednej z úloh, ktoré si dajú… Jasné, že na ten deň nakrúcania sa nejako zvlášť netešíte. Nie som exhibicionista a bolo mi to viac nepríjemné ako príjemné. Na druhej strane som chápal, že to do scenára patrí, že to nejako nakrútiť musíme. Hlavné bolo, aby to šlo rýchlo.
Patrik Hartl patrí tiež k autorom a režisérom, ktorí majú otvorenú myseľ? Dobre sa vám s ním robí?
Patrik je môj veľký kamarát, jasné, že hej. Ale mne sa dobre pracovalo aj so Slávkom Horákom (režisér filmu Havel, pozn. red.), s ktorým sme sa predtým nepoznali, alebo s Honzom Prušinovským (režisér a scenárista seriálu Most!, pozn. red.). S režisérmi väčšinou vychádzam bez problémov a vlastne nás teší, že si vzájomne môžeme zvýšiť potenciál. Keď nie sme egomaniaci a vieme, prečo na pľaci sme, tak by to malo ísť dobre. Veď sa to volá kooperácia, spolupráca.