Vy ste sa po prvý raz stretli s prezidentom Václavom Havlom, keď ste mali desať rokov v Českých Budějoviciach. Už ste sa vtedy s Havlom podobali?
No neviem. Ťažko sa mi to komentuje, ale v tej dobe mi nikto nehovoril, že by som sa naňho podobal. To prišlo až neskôr, ale nebolo to ani zďaleka také časté, ako by si dnes mohol niekto myslieť. Sem-tam mi niekto povedal, že sme podobné typy. Niekedy to bolo príjemné, lebo mi to hovorili ľudia, ktorí Václava Havla poznali. Nebolo v tom ale nič viac, ani menej ani som nad tým nepremýšľal.
A neskôr? Toto bude chyták: Považovali ste ho za fešáka?
A viete, že za fešáka ho nepovažujem? Považujem ho za očarujúceho človeka. On mal naozaj dar podmaňovať si ľudí. Neviem, ako to robil, ale ženy si rozhodne podmaňoval veľmi. Mal v sebe niečo odzbrojujúce. Bola v ňom bezbrannosť malého chlapca a myslím si, že mu to vydržalo celý život. A to na ženy pôsobilo. Nie na všetky, ale myslím, že to fungovalo veľmi dobre.
Ako ste tieto vlastnosti herecky stvárňovali? Hrali sa ľahko, alebo bolo ťažké byť zvodný, a to takýmto spôsobom?
My to vo filme máme, je to decentné a rozhodne som s tým nemal problém.
Tak to ste asi príbuzné duše nielen podobou tváre. Ale vráťme sa ešte do vášho detstva, do Českých Budějovíc. Asi vám vtedy ani na um neprišlo, že raz budete Havla hrať, ale – pomýšľali ste už na hereckú dráhu?
Trošku áno. Ja som veľmi skoro cítil, že by som sa chcel uberať týmto smerom. V tretej či štvrtej triede to už vo mne dosť kryštalizovalo. Spomínam si, že keď nám pani učiteľka dala za úlohu nakresliť, čo chceme v živote robiť, sám som bol prekvapený z môjho zámeru. Pani učiteľka povedala, že to bude kresba, ktorá sa dá do nejakej zložky a tá pôjde s nami celý život, až kým budeme veľkí. Mal to byť taký profil. Teraz sa to už asi nerobí, ale ja mám aspoň zaujímavú spomienku. Chcel som sa nakresliť, ako stojím pred filmovou kamerou, ale strašne som sa hanbil, a tak som sa nakreslil, ako predávam kapustu. Vďaka tomu ale viem, že som na to myslel už skoro.
Máte tú kresbu?
Nie, ale viem presne, ako vyzerala. Neviem, či je v Českých Budějoviciach nejaký archív, kde by sa dala nájsť. Myslím, že po prelome v roku 1989 sa už takéto veci neriešili a neodkladali.
Máte rád České Budějovice? Sú inšpiratívne?
Sú rodné. Samozrejme, rád sa tam dodnes vraciam. Rodné mesto je jediné, ale z rodného mesta chce každý aspoň na nejaký čas aj vyletieť. Ja som mal časom tiež k Budějoviciam taký vzťah: Je mi tu krásne, ale potrebujem sa pozrieť aj niekam inam. Asi je to normálne.
Václav Havel bol Pražan, typom aj rodom. Majú Budějovičania radi Pražanov? Niekedy je medzi menšími mestami a hlavným mestom rivalita. Ako to máte vy? Nebojuje vo vás Pražan s Budějovičanom? Alebo – už ste aj vy Pražan?
Myslím si, že Juhočesi, Budějovičania, sa nevymedzujú voči iným, väčším, alebo rovnako veľkým mestám. Na to sa nehrajú. Možno aj preto, že sú tak trocha sami pre seba. Taký vzťah má skôr Brno s Prahou, tie sa porovnávajú, ale myslím, že Budějovičania to vôbec nemajú. Ak mám byť osobný, tak ja som Prahu veľmi miloval odmalička, vždy som tam chcel aspoň študovať. To som vedel veľmi skoro. Prahu som mal na piedestáli. Mal som pocit, že tam môžu žiť len herci a politici, čiže z môjho detského pohľadu samí dôležití a významní ľudia. Nevedel som si predstaviť, že v Prahe by žil obyčajný človek ako som ja. Taký obyčajný človek môže žiť v Budějoviciach, ale v Prahe predsa žijú samí neobyčajní ľudia. Chcel som tam ísť aspoň na vysokú školu.
Ani sa radšej nebudem pýtať, čo si teraz o Prahe myslíte. Neprišli ste o ilúzie?
Pokojne sa pýtajte. Mne je v Prahe veľmi krásne, v Prahe som rád, Praha má čaro stále, nestratila ho. Zaplať pánboh.
Po štúdiách ste ale Prahu opustili?
Áno, po štúdiách som z Prahy vypadol. Hral som v Olomouci, v Ostrave a som veľmi rád, že som sa pozrel aj inam, lebo Moravu som ako Juhočech nepoznal. A potom mi za Prahou zase začalo byť smutno. Život mi doprial, že tam môžem žiť a som tam rád.
Dočítala som sa, že v niektorom z moravských divadiel ste si našli aj partnerku. Sú pre vás ženy také dôležité ako pre Václava Havla?
Musím najprv informáciu z môjho súkromia uviesť na pravú mieru. Je fakt, že keď som bol v Divadle Petra Bezruča v Ostrave, tak moja vtedajšia priateľka bola v divadle dramaturgička. Boli sme tam spolu a spoločne sme odchádzali z Ostravy do Prahy. Neviem, či a nakoľko vás to zaujíma, ale my sme obaja to divadlo milovali a doteraz, keď sa stretneme, sme schopní o tom divadle hovoriť hodiny. Bola to pekná kapitola života, ale terajšia moja priateľka nemá s divadlom vôbec nič spoločné.
Foto: Bontonfilm
Obdivuje vás v úlohe Havla?
Nikdy som sa jej takto nepýtal ,ale určite mi drží palce. Z filmu mala radosť.
Ako ste sa do filmu dostali? Aj ste sa výnimočnej úlohy zľakli?
Viete, že si nespomínam, kedy mi povedali, že to budem hrať? Keď som bol na prvých kamerovkách, mal som zo scenára prečítať a naštudovať asi päť obrazov. Pré kamerovky dopadli dobre, nasledovali druhé kamerovky, tretie kamerovky a potom sme sa už stretli aj s Aňou Geislerovou, ktorá hrá Olgu. A vtedy mi povedali, že áno. Dlho sa zdalo, že asi budem Vácalva Havla hrať a naraz to bolo naozaj! Prišla fáza veľkej radosti.
Mali ste aj trému?
Pár razy sa mi rozbúchalo srdce pred začiatkom nakrúcania, lebo to bolo pre mňa niečo veľké. Musel som si veľa naštudovať a mal som pocit zodpovednosti, ale rovnako veľký by bol, keby som mal nakrúcať akúkoľvek inú postavu vo filme. Prvé teda bolo, že som musel zabudnúť na to, že budem točiť Havla, lebo robiť niekoho s takým kreditom, to sa nedá len tak.
Museli ste sa ho najprv zbaviť, aby ste si ho mohli nájsť…
Musel som si najprv uvedomiť, že budem hrať človeka.
Čo z jeho prác ste čítali, čo z jeho tvorby obdivujete? Chceli by ste hrať v jeho hre?
Kúpil som si životopis od pána Žantovského, ktorý sa volá Havel. Je to dosť tučná knižka a keď sa chce človek o Václavovi Havlovi dozvedieť viac, tak je to aj veľmi dobre napísaná a obsažná kniha. Dozvedel som sa z nej veľa zaujímavého. Na internete je veľa vecí, ktoré sa ho týkajú, on je jednoducho všade, dá sa o ňom veľa nájsť, aj menej známych vecí. Ja som napríklad netušil, že k udalostiam okolo upálenia Jana Palacha sa vyjadril aj Václav Havel. Mal vtedy okolo tridsiatky, písal a mal o Palachovi verejný prejav. Som rád, že som ho objavil. A takýchto čriepkov je na internete veľa. Páčil sa mi aj dokument Občan Havel, ten som videl viackrát. Inšpirácia bola.
Čo sa vám osobne páčilo na Havlovej osobe? Kedy vám bol blízky?
Mám jednoducho pocit, že bol očarujúci. On sám hovorí, že mu išlo vždy o to, aby bol človek autentický. Aby sám v sebe nachádzal pravdivosť. Veľmi si cením jeho metódu, akou na to išiel: sám seba často rozoberal. Spochybňoval sám seba, svoje názory, svoje diela. Niekedy išiel až do krajnosti, ale musel, aby niekam dospel a niečo dosiahol, aby pokročil. To doteraz obdivujem: Pokojne udrel do postaveného domčeka, lebo by sa mohol postaviť ešte lepšie.
Foto: Bontonfilm
Nakrúcalo sa priamo na Hrádečku? Mali ste vo filme oblečený aj nejaký jeho pulóver? Ten kockovaný bol pekný…
Myslíte ten sveter, v ktorom hrám na začiatku? Ten sa mi veľmi páči.
A pod ním mal oblečenú košeľu, čo mi pripadá veľmi šťastne vybraný kostým. Veľmi dobre Havla dokresľuje.
To je pekné, máte pravdu, ale myslím, že to nebol pulóver pána prezidenta.
A čo Havlova chalupa? Hrádeček? Filmovalo sa tam?
Atmosféra bola podobná, ale na skutočnom Hrádečku sme nenakrúcali. Nakrúcali sme na podkrkonošskej chalupe, ktorá bola asi desať pätnásť metrov od skutočného Hrádečku.
Scéna z novembra 1989 sa odohráva na balkóne budovy Melantrichu, kde mal Václav Havel počas revolúcie prejav. Vraj vás prekvapilo, že balkón dnes patrí k obyčajnej hotelovej izbe a nie je to žiadne pamätné miesto, ba ani len tabuľka tam nie je. Naozaj to tak bolo?
Aspoň ceduľka na stene by tam mala byť, však? V tom priestore bola predtým redakcia a teraz je tam naozaj malá sterilná hotelová izba. Je tam dvojposteľ, gauč a inak sa tam už toho veľa nezmestí. Vzhľadom na históriu je to smutné. Ale je to aj príznačné. Vypovedá to o našom vývoji za posledných dvadsať – tridsať rokov. Niečo dôležité sa vytráca. Dá sa na to pozrieť celkom realisticky – ten barák si niekto kúpil, bohužiaľ asi cudzinec, a urobil z neho hotel na zarábanie peňazí. Dá sa to pochopiť, ale to, ako si ceníme minulosť, vzbudzuje smútok.
Máte vzťah aj k Alexandrovi Dubčekovi? Pamätáte si ho, alebo to pre vás nie je až taká živá postava?
Neviem o ňom až toľko. Pamätám si ho samozrejme z médií, z tých porevolučných udalostí, ale keby tragicky nezahynul, asi by som o ňom vedel viac. Viac by sa do našej spoločnosti premietol. Takto som si ale nie istý v kramflekoch. Ale rozhodne pána Dubčeka vnímam ako vašu veľmi výraznú postava, ku ktorej sa veľká časť Slovákov obracia s obdivom a pozitívne.
Dostávate sa už k odozvám na film?
Áno, ale skôr k osobným. Občas mi príde od niekoho známeho SMS, že už na filme bol a že z neho má dobrý dojem. Od kamarátov a priateľov mám vo všeobecnosti pozitívne ohlasy. Veľmi pozitívne. Hovoria, že tým boli jednoducho zasiahnutí, čomu som rád. To nie je málo. Myslím, že keď vidíte na Václaváku ľudí, ako to bolo v roku 1989, tak sa nás to veľmi dotýka. Možno čím ďalej tým viac.
Vašu osobnú históriu fajčenia ovládam, vraj ste sa ho vzdali a dokonca ste kvôli skoncovaniu s fajčením podstúpili modernú digitálnu technológiu, ktorá zabrala. Nemáte chuť na cigaretu ani vo chvíľach eufórie,alebo stresu? Vo filme Havel sa veľa fajčí, nepodľahli ste chúťkam na nikotín aj mimo úlohu?
Našťastie, teraz tie chúťky nemám. Môj otec tvrdí, že ak ste raz fajčiar, tak ste fajčiar až do smrti, že v mozgu sú navždy vytvorené receptory na nikotín, len spia, ale stále tam sú. No dobre. Asi to tak bude, lebo už som zažil, že som si po dlhšej pauze zapálil jednu cigaretu a už som v tom zasa uviazol. Teraz, chvalabohu, tieto chute nemám. Raz za dlhý čas si v nejakej situácii uvedomím, že keby som fajčil, tak v tejto chvíli by som si zapálil, ale to je asi tak všetko. Nechcem robiť frajera, lebo to môže prísť kedykoľvek, ale som rád, že teraz nefajčím. Ani mi to neprekáža u iných, ale nemám rád elektronické cigarety. Tie mi hrozne smrdia. Využívajú ich výrobcovia na oblbovanie, lebo človek sa cíti s nimi ako keby už bol nefajčiar. Možno sú prijateľnejšie ako ozajstné cigarety, ale smrdia ako boľavá noha.
Ale v dobe, o ktorej je film Havel, bolo fajčenie v móde. Hodnotilo sa priam pozitívne.
Vtedy fajčili všetci, vrátane žien. Neuvažovali o tom. Fajčilo sa aj v nemocniciach.
Vo filme je niekoľko konkrétnych postáv – Václav Havel, jeho manželka Olga, Pavel Landovský, Alexander Dubček, a tie ostatné sú akoby skombinované z viacerých skutočných osobností. Napríklad postava Jiřího Bartošku nie je vo filme presne pomenovaná. Budú sa v tom diváci vyznať?
Áno, Bartoškova postava vychádza z osobnosti filozofa Patočku a v niektorých sa spája viac ľudí z Havlovho okolia. Preto nehovoríme konkrétne mená. Možno aj režisér Slávek Horák má rád čaro nedopovedaného, keď sa ľudia môžu tak trošku dohadovať a nedá sa presne povedať, že je to ten a ten.
Aj my sme sa dohadovali, či ten dominantný človek je Pavel Kohout a či Milenka je Anička Kohoutová, alebo Jitka Vodňanská. Dá sa to domyslieť…
My to ale zámerne nekomentujeme.
Nebojíte sa, že odteraz budete zaškatuľkovaný a už budete hrať iba Havla? Však ho hráte aj v Divadle Rokoko v hre Čapek a stvárnili ste ho aj vo filme Pražské orgie.
V divadle je to ale veľmi malá rolička. A vo filme vlastne tiež len epizóda.
Foto: Bioscop
Nehrali ste ešte v hre Václava Havla? Nechystá sa niečo?
U nás v divadle ABC sa hrá jeho Žobrácka opera, kde ale neúčinkujem. Pôvodne som tam mal hrať, no poprosil som, aby som obsadený nebol, práve kvôli nkrúcaniu filmového Havla, aby som mal na filmovanie čas. Viem však, že Havel má veľmi zložité texty a že bazíroval na tom, aby herci presne ten jeho text interpretovali. Aj všetky čiarky, spojky. Viem, že na to bol dosť „pes“.
Aj vy viete byť prísny ako pes? V tomto filme ste to nehrali. Možno len v scéne s Dubčekom ste boli prísny a rozhodný.
Havel tam prejavil jasný postoj, bola to „taková ta klidná síla“, ako sa hovorí. Ale tým, že bol ako pes, som myslel jeho puntičkárstvo. Bol „pünktlich“ niekedy až neznesiteľne, mal rád systém. A to sa prejavovalo aj v tom, že chcel, aby herci naozaj hovorili tak presne a zložito, ako to napísal. Strážil si to.
Vy sa voláte Viktor a to meno znamená víťaz, čiže – obsahuje Havlovo obľúbené véčko z prstov. Takže aj takto patríte k menu Havel.
Naozaj! No to som si ani neuvedomil.
Viktor Dvořák
Narodil sa 7. októbra 1979 v Českých Budějoviciach. Po skončení DAMU pôsobil v Moravskom divadle Olomouc, potom v ostravskom Divadle Petra Bezruča. Od roku 2009 žije a pracuje v Prahe. Vlani získal Cenu Thálie pre najlepšieho činoherného herca, za výkon v inscenácii Anjeli v Amerike. V novom filme Slávka Horáka Havel vytvoril postavu Václava Havla. Prezidenta si zahral aj vo filme Ireny Pavláskovej Pražské orgie. Známy je aj z televíznych seriálov, napríklad České storočie, Prvá republika, Polícia Modrava, alebo z filmov Traja bratia, Zemský raj to napohľad.
