V minulosti ste povedali, že Slovensko nie je v Poľsku príliš známe. Prečo? Sme pre vás malá krajina?
Je to asi tým, že Poliaci všetko v Československu označovali ako české. V Poľsku sa dokonca hovorilo "české Tatry“, nie slovenské Tatry. Slovensko poznajú ľudia, ktorí sem prídu na lyžovačku, tí vedia, že Tatry sú slovenské. Inak nie sú medzi našimi krajinami veľké styky. Slovenské kultúrne stredisko v Poľsku však fungovalo a naopak, aj Poľské kultúrne stredisko v Bratislave bolo veľmi dobre obsadené, takže kultúrna výmena je. Aj slovenská literatúra sa číta v Poľsku. Niekoľko knižiek bolo preložených do poľštiny a v úzkom kruhu ľudí, ktorí sa zaujímajú o vašu literatúru, boli populárne. Vaše filmy sa k nám do Poľska veľmi nedostanú, možno preto, že sú divácky náročné. Ja však mám Slovákov rada a poznám vašu kultúru. Vaše tradície ma vždy zaujímali. Niekoľko ľudových balád som sa naučila aj naspamäť.
Čo napríklad?
Naša pani kňahne po palote tiahne, po palote tiahne, pieseňku si spieva, slzami zalieva… Je to dlhá pieseň.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Vraj sa vám zdá Slovensko tajomné. Čím?
Je to krajina, ktorá sa až po rozpade Česko-Slovenska začala prejavovať naplno a viac prezentuje aj svoje dejiny. Tie boli dlho sedliacke, pastierske, boli ste súčasťou monarchie. Neskôr ste patrili do Československa, takže prirodzene prišiel pocit, že ste menší, chudobnejší. Aj keď veľa Slovákov vládlo Československu – Dubček, potom veľmi dlho nešťastný Husák a teraz majú Česi Babiša.
Vy sa veľmi zaujímate o stredoeurópsku politiku, však?
Budúcnosť našej časti sveta závisí od toho, či sa politika zdemokratizuje a populistické a skorumpované elementy politiky sa odstránia. Dúfam, že ľudia dozrejú a budú si voliť politikov, ktorí sú čestní a ktorým ide o dobro. V Poľsku je to teraz dramatické, v Maďarsku už demokracia nie je, vlastne ani v Poľsku sa nedá hovoriť o demokratickom štáte práva…
Pred troma rokmi ste nášmu kolegovi Igorovi Danišovi povedali, že žijeme v nezdravej spoločnosti, ktorá podporuje strach. To sa vôbec nezlepšilo, skôr zhoršilo, nie?
Teraz je dôvodov na strach ešte viac. Klimatická kríza, to už nie je kríza, ale katastrofa. Aj tí, čo sú skeptickí, vidia, že s klímou sa čosi deje. A teraz tie pandémie, táto koronavírusová je asi prvá z mnohých. Všetko je to prepojené, klimatická kríza je prepojená s témou Afriky a utečencov, ktorých je veľa. Žijeme vo veľmi zložitej dobe a vo viacerých krajinách sme odovzdali vládu ľuďom nečestným, ktorí chcú s nami manipulovať a vôbec sa nesnažia planétu zachrániť.
Vy sa niečoho bojíte? Vyzeráte taká vyrovnaná, všetko viete sformulovať, či už vo filme alebo v rozhovore.
Keď sedíme tu v kine, nebojím sa. Ale uvedomujem si, že náš život je veľmi krehký. Ja bojujem, aj keď viem, že boj je beznádejný, ale nevzdávam sa.
Čo môže filmár zmeniť? Má väčšiu moc ako iní ľudia?
Medzinárodne známy filmár má väčšie fórum, počuje ho viac ľudí. Neverím, že zmením svet, ale môžem otvoriť ľuďom oči a upozorniť na inú skúsenosť. Niektoré filmy mali vplyv na to, ako ľudstvo vidí samo seba – napríklad filmy o holokauste či nacistických zločinoch dostali tieto témy do povedomia verejnosti, vyvolali v divákoch emócie a tí si uvedomili, že aj to je história.
Foto: MARLENE FILM PRODUCTION/Zuzana Panská, Alžběta Jungrová
Aký film na vás zapôsobil napríklad v mladosti, keď sa človek formuje?
Mám stále slabosť na 60. roky, vždy si spomínam na staré filmy. Vtedy mali filmári veľkú odvahu a originalitu, režiséri ako Fellini, Pasolini, Bergman, Wajda, Tarkowski, Kurosawa boli zaujímaví ľudia s dramatickými skúsenosťami, cítili zodpovednosť za to, čo robia. A to preto, že prežili druhú svetovú vojnu. Niektorí bojovali, iní boli len jej svedkami, ale niečo im to dalo. Čím viac sa približujeme k dnešnej dobe, tým viac filmy pôsobia ako také balóniky. Ale aj dnes sa nájde dosť talentovaných filmárov. Snažím sa sledovať súčasné kino. Je viac a viac mladých filmárov, nielen dokumentaristov, ale aj tvorcov hraných filmov, ktorým nestačí rozprávať len nejakú milostnú historku alebo bláznivú komédiu, ale snažia sa uchopiť súčasnosť. Ale stále sa mi zdá, že málo filmov ide skutočne pod povrch.
Prečo ste sa vlastne rozhodli študovať na FAMU v Prahe?
Malo to viac dôvodov. Už v 15 rokoch som sa rozhodla, že budem študovať film. Keď som maturovala, tak filmová škola v Lodži neprijímala stredoškolákov, ale až absolventov nejakej inej vysokej školy. Hlavný dôvod však bol, že by ma tam nezobrali. Môj otec bol totiž Žid, disidentský novinár. Pôvodne síce bol komunista, ale zmenil názor. Zatkli ho a počas vyšetrovania môj otec vyskočil z okna. Jeho meno bolo v straníckych a eštebáckych kruhoch neslávne známe, takže by ma na filmovú školu nezobrali. A tiež to bolo obdobie, keď česká a slovenská nová vlna boli na vrchole. Všetky tie filmy som sledovala, veľmi sa mi páčili a chcela som ísť do školy, kde sa robia také filmy. Praha bola zaujímavejšie mesto ako Lodž a nejako sa mi podarilo získať povolenie. Na začiatku som nemala štipendium, matka mi posielala peniaze, no to jej po čase zakázali. Našťastie mi potom dekan pražskej školy dal štipendium. A vzala som si spolužiaka, ktorý je Slovák. Prežila som tam najdôležitejšie roky svojho života, ktoré ma formovali. Zažila som tam veľa – umelecky, filmársky, súkromne, eroticky, politicky aj spoločensky, lebo to bol rok 1968.
Hovoríte s nami krásne po slovensky. Spoznávali ste Slovensko cez manžela?
Nikdy sme sa nerozprávali po slovensky. Ako Poľka som spočiatku po česky skoro nehovorila a aby sa mi to nepomiešalo ešte aj so slovenčinou, manžel sa so mnou rozprával po česky. Keď prišiel do Poľska, on sa učil po poľsky. Až neskôr som akosi bez učenia začala rozprávať po slovensky, šlo to prirodzene. Možno som v minulom živote bola Slovenka.
A v minulom živote ste boli tiež filmárka?
To asi nie, možno skôr maliar. Myslím chlap. Alebo nejaká ovečka.
A čo ste maľovali?
Chcela som byť aj v tomto živote maliarkou, ale zistila som, že na to nemám schopnosti, talent a že ma to celkom nevyjadruje. Potrebujem totiž rozprávať nejaké deje, príbehy. A potrebujem ľuďom hovoriť, čo majú robiť.
Čo vo filme Šarlatán vyjadruje vaše maliarske cítenie?
Bála som sa, aby ten film nebol statický, a tak sme ho s kameramanom Martinom Štrbom chceli urobiť dynamicky. Začali sme teda súčasnosťou, keď vo vile liečiteľa Mikoláška zatknú. Kamera sa mala hýbať, no ona sa vôbec nechcela. Tak sme hľadali inú senzualitu. Určitá statickosť a Martinova práca so svetlom môžu trošku pripomínať Vermeera.
Foto: Cinemart
Bude Šarlatán nominovaný na Oscara?
O tom rozhoduje Česká filmová akadémia, neviem.
Sú pre vás filmové ceny dôležité?
Áno aj nie. Pomáha uznanie, ktoré ceny prinášajú. Ja som bola trikrát v živote nominovaná na Oscara, získala som Zlatý glóbus a to mi, pochopiteľne, pomohlo robiť ďalšie filmy. Keď sa samotný film dostane do súťaže a získa nomináciu, pre filmára je to nielen satisfakcia, ale premietne sa to aj do propagácie filmu. Keď robím film, snažím sa ho dostať do sveta, aby ho videlo čo najviac ľudí, aby sa predal a aby producenti dostali späť svoje peniaze, je mojou povinnosťou sa o to snažiť.
Po poľsky sa šarlatán povie tiež šarlatán?
Áno, je to dobré medzinárodné slovo. Po francúzsky aj po anglicky sa povie charlatan.
A tiež má to slovo v poľštine negatívny podtón?
Áno, ale menej.
Vraj máte rada nejednoznačné postavy, ale názov Šarlatán môže evokovať, že liečiteľa Mikoláška skôr odsudzujete…
Je to však citácia z komunistickej propagandy, ktorá ho tak pomenovala. Zároveň dokazujem, že pracoval poctivo, to je skutočnosť.
Nie je to tak, že dnešná doba veľmi praje šarlatánom a podvodníkom všetkých typov?
Pochopiteľne, je veľa šarlatánov medzi liečiteľmi. Žijeme v dobe, ktorá sa tvári ako neoromantická, popiera sa osvietenie, veda, kompetencie, ľudia znova bojujú proti očkovaniu a robia rôzne nebezpečné veci. V Poľsku prichádza tá príšerná katolícka cirkev, ktorá vypestovala neuveriteľné množstvo exorcistov a tí ničia hlavne mladé ženy. Ľudia veria rôznym nezmyslom, New Age aj nekonvenčnej medicíne. Ale časť nekonvenčnej medicíny je naozaj účinná. Zistila som, že je veľa vecí, ktoré vedecká medicína nevie dosiahnuť. Ľudia trpia, a preto je všade aj veľa šarlatánov. Téma zázračného uzdravovania ľudí priťahuje. Chceme prekonať smrť a osud.
Foto: Cinemart
Ako ste sa dozvedeli o skutočnom českom liečiteľovi Janovi Mikoláškovi?
Marek Epstein mi poslal už napísaný scenár, ktorý sme potom ešte spolu vyvíjali – aj s dramaturgom Jardom Sedláčkom. Prečítala som si to, pretože s Markom som predtým pracovala na minisérii Horiaci ker o Janovi Palachovi. To bola dobrá skúsenosť, so štábom aj s hercami, cítila som sa taká slobodná, ako dávno nie – v Poľsku ani v Amerike takú slobodu necítim. Scenár Šarlatána ma zaujal, ale čakali sme štyri roky na realizáciu filmu.
Vraj už pri čítaní scenára vidíte, ako bude asi film vyzerať. Dozrieva to ešte?
Iste, aj tu sme za dva roky postupne všeličo menili. Keď som sa oslobodila od všetkých predošlých záväzkov, aj som váhala, či to po takom dlhom čase ešte chcem robiť. Ale toľko rokov na mňa čakali, že už som ich neodmietla. Na začiatku som však nevedela, ako na to.
Dobre, že ste vytrvali. Pri Šarlatánovi sa divák ani sekundu nenudí, neviete, ako sa príbeh skončí. Aj podľa toho sa predsa spozná dobrý film, nie?
Ďakujem.
So svojou dcérou Kasiou tvoríte tandem?
Často, keď má dcéra čas, robí mi druhý štáb. Spolu sme režírovali aj filmy Jánošík – Pravdivá história a Cez kosti mŕtvych. Kasia má citlivosť a zvláštny vizuálny talent. Teraz prišla na dva dni, robila niekoľko scén, odskočila si na ne z práce v Bulharsku, kde nakrúcala pre Amazon.
Agnieszka Holland
Poľská filmová režisérka a scenáristka sa narodila 28. novembra 1948 vo Varšave. Vyštudovala na pražskej FAMU (1971). Svoju kariéru začala ako asistentka réžie známych osobností poľskej kinematografie Krzysztofa Zanussiho a Andrzeja Wajdu. Jej prvý samostatný film bol Provinční herci (Aktorzy Prowincjonalni, 1978), kronika zložitých vzťahov v zákulisí divadla v malom mestečku, mnohými chápaná ako metafora vtedajšej politickej situácie v Poľsku. Film získal Medzinárodnú cenu poroty v roku 1980 na filmovom festivale v Cannes. V Poľsku ešte nakrútila dva filmy, Horúčka (1980) a Osamelá žena (1981), potom emigrovala do Francúzska, krátko pred vyhlásením výnimočného stavu v jej rodnej krajine. Hollandová získala nomináciu na Oscara v kategórii Najlepší zahraničný film za svoj film Bittere Ernte (1985) o osudoch židovských žien počas 2. svetovej vojny. Za jej najlepšie dielo sa považuje film Európa, Európa (1991), nakrútený podľa životopisu Solomona Perela, židovského mladíka, ktorý skončí v elitnej vojenskej akadémii Hitlerjugend. Získala zaň Zlatý glóbus a druhú nomináciu na Oscara. Tretiu oscarovú nomináciu získala za film V temnote. Šarlatán je jej 20. veľký film. Iné jej známe filmy: Pán Jones, Cez kosti mŕtvych, Horiaci ker, Úplné zatmenie, Jánošík – Pravdivá história.
