Pavel Branko bol odsúdený na doživotie, zakúsil koncentračný tábor i premenu spoločnosti zo socialistickej na kapitalistickú. Umrel v čase, keď globalizovaný, "postdigitálny” svet pociťuje svoje chyby sprítomnené neodvrátiteľnou environmentálnou katastrofou a preľudnením. Brankovo nedávne úmrtie mi pripomína, aké nevyhnutné je rozprávať sa o svete s kapacitami, akou bol on, ktorý zažil, pamätal si, učil sa. Za žiadnych okolností neprestal premýšľal o spoločnosti a umení v širokých kontextoch, noriac sa do svojej hĺbky a hľadiac vždy vpred.
Človek mieni, život mení
Pavel Branko umrel v pondelok 17. augusta vo veku 99 rokov a tvoril takmer do konca svojho života. Aj napriek jeho pokročilému veku som ho – bez ohľadu na kvalitu premietaného filmu vždy usmiateho – stretávala v bratislavských kinách. Udržiaval sa v kondícii záujmom o film a jazyk (o ňom napísal knihy Úklady jazyka a Úskalia a slasti jazyka), ale aj o vývoj sveta, a preto nikdy neskĺzol z tepu doby.
"Konzumizmus je v súčasnosti najväčšou stranou na svete. Je preto zrejmé, že zmena nie je možná bez toho, aby sme sa zriekli nie konzumu, ale konzumistického myslenia. Prezident Bolívie Evo Morales to zhrnul do stručnej alternatívy: Buď zhynie kapitalizmus, alebo planéta Zem. V tom asi prepína, planéta len tak ľahko nezhynie. Zato ľudstvo robí, čo je v jeho silách, aby sa ho planéta striasla.” Tak presne a trpko pomenoval Branko rakovinu súčasnosti v rozhovore pre Pravdu pred štyrmi rokmi a práve takýto svet opustil.
Narodil sa v talianskom Terste, študovať začal Slovenskú vysokú školu technickú v Bratislave, no v tom čase bol členom protifašistickej Komunistickej strany, preto sa stal nepohodlným. Odsúdili ho a na začiatku druhej svetovej vojny jeho štúdium režim prerušil. Práve vo vyšetrovacej väzbe sa začal učiť jazyky, zdokonalil sa v angličtine a nemčine. Pavel Branko zakúsil i koncentračný tábor v Mauthausene, domov sa však vrátil. Po skončení vojny sa venoval prekladateľstvu a publicistike, písal aj pre Pravdu a od polovice 50. rokov až do konca rokov 60. bol redaktorom časopisu Film a doba. V roku 1972 mal zákaz publikovať, prelomila ho až nežná revolúcia. Písať však nikdy neprestal a svoje skúsenosti, životné i profesijné, zhrnul v autobiografii Proti prúdu v roku 2011.
Aj publicista môže vynájsť slovo
Na Slovensku bol Branko medzi prvými, ktorí začali teoreticky obopínať hraný film a intelektualizovať dialóg o ňom. Branko oslobodzoval reflexiu umenia od fráz a škatuliek, rozoberal na drobné a nachádzal jedinečné hodnotiace kategórie. Svoje tvrdenia, aj napriek sebavedomému prejavu a grácii, neprezentoval ako konečné, dovolil čitateľovi uvažovať i protirečiť. Jeho texty boli otvorené dialógu, a to nielen o diele a jeho vždy bohato ozrejmených kontextoch, ale aj o recenzentovi, ktorého štýl i vnímanie by sa malo v kontinuálnej tvorbe zrkadliť. Zriekajúc sa trendov a uniformity prejavu sa načahoval za metaforou, za umením uchopiť myšlienky a pocity obraznosťou slov. I v odbornom texte spel k pointe, a najmä ponúkal vždy iný pohľad na dielo.
Čitateľovi nepodliezal a tým ho kultivoval. V súčasnej (najmä denníkovej) recenzistike sotva nájdeme autora jeho razenia, ktorý si jazyk uvedomuje do detailov. Dnes je v móde naprázdno mumlať, skrývajúc sa za sofistikované frázy o evidentnom či banálnom, a preto je odkaz Pavla Branka nevyhnutné pripomínať. Bol nadšencom jazyka a ani ten nepovažoval za ukončený. Vynachádzal neologizmy, tam, kde slová nestačili, priniesol vlastné pomenovania a často čerpal i z histórie znovuobjavovaním archaizmov.
Veril si, tak začal písať
Podľa Branka bola filmová kritika najbúrlivejšia v 30. rokoch, azda i preto, že vtedy sa začala formovať, nadviazal teda na to, čo bolo, a nechával sa počuť ako nadšenec filmu. Film bol v tom čase aj počas normalizácie pod kontrolou totality a režimu, no pre talentovaných tvorcov a kritikov s názorom boli obmedzenia výzvou.
V roku 1949 vystúpil z Komunistickej strany a začal písať pre Pravdu, vtedy stranícke periodikum. Popudom byť filmovým kritikom bola najmä viera vo vlastné schopnosti, aj keď vedomostný aparát mladého Branka nebol ani zďaleka taký, aký majú píšuci študenti či absolventi filmovej teórie dnes. Bol síce samouk, „self made man“, no o to húževnatejšie sa zdokonaľoval, napokon Vysoká škola múzických umení mu za zásluhy udelila čestný doktorát. Keď do filmu vstúpil, pomyslel si o sebe: „No, doparoma, ty do toho vidíš hlbšie a vedel by si to lepšie charakterizovať než to, čo čítaš.“ Priznal jeden z dôvodov, prečo sa začal venovať filmovej reflexii v rozhovore pre oral history (projekt Vysokej školy múzických umení v Bratislave). A možno tým inšpiruje ďalších nadšencov, ktorí o sebe pochybujú.
