Kedy vás zastihla správa, že Jiří Menzel zomrel?
Dozvedel som sa to v nedeľu večer. Už od jeho choroby to nebolo jednoduché. Jirkova hrdinská žena Olga sa snažila robiť všetko pre to, aby mu posledné roky spríjemnila, ako sa dalo. Keď som bol naposledy za ním, bol veľmi unavený, ale myslím, že vedel, o koho ide. Bolo to také zvláštne… Myslím si, že sa smeje. On vždy hovoril, že v momente, keď začnete o vážnych veciach hovoriť príliš vážne, tak sa stanú neznesiteľnými. A preto sme sa ani nikdy do tejto témy radšej nepúšťali. Pre mňa vždy zostane tým Menzelom, ktorý bral veci s nadhľadom, s ľahkosťou, ale pritom o nich vážne rozmýšľal.
Posledným filmom, v ktorom sme ho mohli vidieť, bol slovenský Tlmočník. Ako ste ho presvedčili, aby v ňom hral?
Poviem vám vtipnú verziu… Keď bol v roku 1992 Jirko Menzel prezidentom karlovarského filmového festivalu, volal mi Costa-Gavras a pýtal sa ma, či nepoznám v Čechách herca, ktorý by mohol hrať Poliaka hovoriaceho po francúzsky. Povedal som mu, že sú dvaja. Jeden sa volá Polívka a druhý Menzel. Poprosil ma o pomoc a nakoniec vo filme hral Menzel. Raz mi Menzel volal: "Ty si jediný, kto vie, že presne počas festivalu budem točiť s tým Gavrasom. Celé si to spunktoval ty, tak to na mňa neprezraď.“ Ja som to celé roky držal v tajnosti a myslím, že teraz už je to jedno. Keď sme mali problém s Tlmočníkom, volal som mu: "Jirko, jednak za to dostaneš dobré prachy a ak to nevezmeš, ja na teba poviem, že si počas festivalu hral u Gavrasa. A on sa začal smiať a povedal: „Tak Šulíka mám rád, teba síce nie, ale nech je po tvojom.“ Nebolo to preňho ľahké, lebo už mal svoj vek, tá rola bola preňho náročná nielen fyzicky, ale aj psychicky. Musím sa dnes naozaj poďakovať Petrovi Simonischekovi, ktorý mu vtedy ohromne pomohol, dodával mu guráž. Myslím, že to je na filme aj vidieť. Čím dlhšie nakrúcali a boli spolu, tým mali k sebe bližšie. A tak to bolo aj v skutočnom živote. Peter ho mal veľmi rád a myslím si, že aj Jirka jeho.
Ako zvládal Jiří Menzel náročné nakrúcanie Tlmočníka?
Uvedomte si, že mal robiť prekladateľa z nemeckého jazyka. Jirko síce vedel po nemecky veľmi slušne, ale ako veľký profesionál, navyše si uvedomujúci, že nie je herec, to mal dvojnásobne ťažké, pretože cítil každú chybu. Každá opakovačka ho strašne rozčuľovala, ospravedlňoval sa, že to bola jeho vina. Nebolo to ľahké. Okrem toho, mal už svoj vek a ten film bol veľmi náročný, cestovalo sa po celom Slovensku. Zapamätať si texty v češtine mu robilo problémy, nieto ešte v nemčine. Ale zvládli sme to. A ja si myslím, že to nie je žiadna hanba. On nikdy nemal ambíciu byť hercom a vlastne nám ťahal tŕň z päty. Bolo to od neho veľké gesto, že nám takto pomohol. My sme išli všetci do rizika, ale myslím si, že výsledok stojí za to.
Z pohľadu producenta – ako ste vnímali to, že jeden režisér režíroval druhého ako herca?
Mali sme dva týždne pred nakrúcaním a zrazu Juraj Herz, ktorý mal hrať tú rolu, nemal dobré výsledky. Vtedy mi volal mi Martin Šulík. Povedal som mu, nech ide do Prahy a obsadí Menzela. Nebol si tým istý, tak oslovil ešte asi štyroch ďalších, ale nič nevyšlo. Takže sme nakoniec veľmi otvorene hovorili aj s Jirkom, ktorý povedal, že ak chceme niekoho iného, budeme mať niekoho iného… Čo sa týka režírovania, to je práve na tom to úžasné, že on mu ani raz za celý čas nepovedal žiadnu režijnú poznámku. Ani jednu. Ja si teda ani na jednu nepamätám, a to som tam bol celý čas, pretože to bolo z rôznych dôvodov komplikované. Nestalo sa, že by mu bol Menzel povedal niečo ako "daj si tú kameru viac vpravo, to je úplne nezmyselný záber“.
Potvrdilo sa pri Jiřím Menzelovi, že tí najväčší ľudia sú najskromnejší a najpokornejší?
Ja by som to povedal inak. Slovo pokora neznášam, pretože mne znie strašne falošne a pokory majú plné ústa politici – stále ho používajú a tým ho zdegradovali. Na prvý pohľad Menzel ani Labuda nevyzerali ako pokorní alebo slušní a skromní ľudia. Vyzerali arogantne, ako primadony. Pritom obaja boli veľmi dobrí ľudia. Labudu spomínam zámerne, pretože viem, že oni dvaja sa mali veľmi radi a vzájomne sa predo mnou krásne ohovárali. Pri každej možnej príležitosti.
Ako ste s Jiřím Menzelom prichádzali do kontaktu?
My sme sa tak formálne spoznali, keď som mu dohodil úlohu u Costu-Gavrasa a potom sme mali viaceré skôr zdvorilostné stretnutia. Pracovne sme sa prvýkrát stretli na filme Obsluhoval som anglického kráľa a tam sme sa už skamarátili, ak to tak môžem povedať. Naozaj sme sa vídali pomerne často a radi. Keď mal v roku 2014 na Berlinale dostať cenu anglický režisér Ken Loach, pýtali sa ho, od koho by mu bolo najpríjemnejšie dostať laudatio, oslavnú reč. Volal mi potom prezident festivalu, či by som sa nespýtal Menzela, či by bol ochotný. Lenže som nevedel, aký má vzťah ku Kenovi Loachovi. Menzel mi na to povedal: "Tomu komunistovi?“ Začudoval som sa, ako prišiel na to, že je komunista. On mi povedal, že predsa robí tie sociálne drámy. Povedal som mu, nech si pozrie niektoré jeho filmy, sú to sociálne drámy, ale niektoré sú aj veľmi vtipné a nie je to vôbec žiadna agitka. Tak on si tie filmy pozrel, zavolal mi, že to tak nemyslel, že je to milý chlapík – a súhlasil. Na večeri sme sedeli pri jednom stole a hoci Menzel stále tvrdil, že nevie po anglicky, už po polhodine sa tí dvaja rozprávali ako starí priatelia. Ken Loach o ňom vždy pekne hovoril, ako ho Menzel inšpiroval a aký bol preňho dôležitý, pre jeho tvorbu. To bol pre mňa taký zážitok… Keď už pre nič iné som nerobil filmy, tak už len pre to, aby som mohol sedieť s Kenom Loachom a Menzelom pri jednom stole a počúvať, o čom sa bavia.
O čom sa bavili?
O všetkom možnom. Ja si myslím, že hlavne prepierali iných režisérov.