Jiří Menzel zrežíroval aj náš život

Filmy režiséra Jiřího Menzela vtrhli do života ako prúd čerstvého vzduchu a priam ho prehlušili. Tento režisér totiž nezostával iba na pôde umenia, jeho príbehy zasahovali rovno do všedných dní, ovplyvňovali cítenie a myslenie ľudí. Menzel priniesol do filmovej tvorby svojský humor, romantiku, poéziu a hravosť. Jeho diela obsahovali prirodzenú mravnosť, vyplývajúcu z toho, že hrdinovia príbehov sú obyčajní ľudkovia, ktorí sa ani nevedia pretvarovať.

Boli to teda filmy očisťujúce, ale nie mravokárne. Po ich pozretí si ľudia príjemne vydýchli, smiali sa a boli družní, rozprávali sa o nich. Menzelove filmy nezaháňali do intelektuálnej ulity samoty, ale otvárali dušu. Boli ako posedenie v krčme: zábava, historky, originálne výroky, ľudové múdrosti i podpichovanie. Čarovné boli aj po vizuálnej stránke, krásne obrazy aj originálne postavy zostávali v pamäti divákov. Ako zázračné kresadlo vedeli vyvolať úsmev – stačí si spomenúť napríklad na výjav, ako si vykračujú Marián Labuda a János Bán vo filme Vesničko má středisková. Milé a výrečné – stačí mať aktovku a dostaví sa aj optimizmus.

Oscarová „prdelka“

Najpopulárnejšia je však asi scéna zo starého oscarového filmu Ostře sledované vlaky. Sukničkár železničiar v podaní Josefa Somra zvádza mladú kolegyňu a pri nočnom zbližovaní mu príde na um, že by sa mohli pohrať s pečiatkou. Začne jej pečiatkovať telíčko a pokračuje od nôh stále vyššie. Keď sa dostalo pečiatkovanie do citlivých zón holého zadočka, vystriedal vraj herca sám režisér a ruka pečiatkujúca dámu v závere scény je už Menzelova. Vyzerá to, akoby išlo o výsadu režiséra, ale skôr mala chúlostivý čin vykonať najvyššia autorita na pľace, čiže režisér, aby nebolo pochýb, že sa nakrúca vo všetkej počestnosti. Po rokoch v memoároch Rozmarná léta sám Menzel fotku inkriminovaného opečiatkovaného zadočka okomentoval slovami: „To je ta prdelka, za kterou jsem dostal Oscara.“

Jiří Menzel si mohol dovoliť veľa. Vyvolával dôveru, rešpekt, lebo mal v sebe obrovskú dávku ľudskosti, jemnosti. Mal aj dôveru hercov. Vedel situácie vo filmoch vyšponovať do krajnosti, ale zachovať ich v elegantnej rovine dobrého vkusu. Nezabudnuteľné sú napríklad postavy z Postřižín. Bolo naozaj až cítiť, ako s Menzelom herci radi pracujú, že sa cítia tiež uvoľnene a vtipné postavy ešte s chuťou dotvárajú.

V Postřižinách očarovávala spoluhráčov, ale aj divákov mladá slovenská herečka Magda Vášáryová, ktorá sa cudne kúpala v kadi v pivovare, odvážne vyliezla na továrenský komín a v rámci dobovej revolty si dala ostrihať krásne vlasy. Skrátila aj sukne, strihala všetko okolo seba. Menzel nádherne vyjadril cez túto ženskú postavu energiu, ktorú prinášajú aj do súkromného života spoločenské zmeny, ale aj smútok, ktorý v srdciach zanecháva miznutie starých čias.

Popri Magde Vášáryovej zostáva nezabudnuteľný aj Jaromír Hanzlík v úlohe utáraného Pepina, ktorý sústavne hovorí a nemá problém s komunikáciou, bez ohľadu na to, či ho niekto počúva, či nie. Na rozdiel od neho je jeho brat Francin (Jiří Schmitzer) mlčanlivý a nevie sa náležite prihovoriť ani svojej krásnej žene. Na základe knihy Bohumila Hrabala vytvoril vo filme Menzel neuveriteľne živé a zaujímavé ľudské charaktery. Všetci sú krásni a kráčajú s nadšením v ústrety svojmu osudu. V tomto oduševnení pre zázrak života si boli Hrabal a Menzel blízki.

Režisér s bytostným porozumením vystihol podstatu Hrabalovho prozaického umenia a vložil ju do skutočných tiel z mäsa a kostí. Dal jej tváre očarujúcich hercov a tak umocnil vplyv Hrabalových kníh a rozšíril posolstvo jeho postáv medzi ľudí. Všetci sa s nimi poznáme a bolo nám s nimi dobre.

Mal aj konflikty

Ani optimistický Menzel nebol však ušetrený problémov vo svojom profesionálnom živote, hoci nástup mal skvelý. Oscara za film Ostro sledované vlaky získal totiž už v roku 1968 ako 29-ročný. Nezaspal však na vavrínoch. Nabilo ho to energiou a mal vďaka menu aj dobré podmienky na tvorbu. Stal sa svetovo známym umelcom, čo však paradoxne prináša aj komplikácie. Do nízkych stromov hromy nebijú, a tak po každej spoločenskej zmene sa pozornosť sústredila aj naňho. Bolo to tak v rokoch sedemdesiatych, ale aj po roku 1989.

Režisér Jiří Strach sa v kondolencii svojmu bývalému pedagógovi dokonca ospravedlňuje. „Naše zpupná generace ho vyštípala z místa vedoucího katedry režie FAMU. Nikdo neměl koule se ho tehdy zastat, včetně mě. Vyčítam si to dodnes, že jsem mlčel. Odpusťte nám, Jirko, jsme jen hovna u cesty,“ píše očividne pod vplyvom silných emócií. To sú práve situácie, ktoré vedel Menzel vynikajúco stvárniť. Vedel vysvetliť počínanie ľudí a ospravedlniť ľudskú slabosť, ktorá však môže zostať mravná, ak si človek svoje počínanie uvedomí a precíti ho. Menzel bol odpúšťajúci, svojou tvorbou dával rozhrešenia. Však asi aj vedel, že jeho hlavné poslanie nie je na katedre a chápal počínanie mladých, ktorí radi rúcajú modly.

Sám Jiří Menzel v duchu svojej nátury nikdy nehysterizoval, ale pokúšal sa za každých okolností pracovať a presvedčovať filmami, herectvom, svojím pôsobením v spoločnosti. Bol autoritou, ale najmä bol milovaný a s tým nič nezmôže ani politika, ani zákazy, ani pokusy odstrániť generačnú konkurenciu. Bol to silný tvorca, charakter, ale najmä čarovný človek, s ktorým sa zametať nedalo. Umenie si ho vždy našlo a umožnilo mu dokazovať, že je naozaj majster.

Až na staré kolená sa vážne zamiloval

Jiří Menzel mal veľký šarm, celý život pôsobil chlapčensky a niečo také až detsky čisté v ňom bolo aj vnútorne. Jeho otec Josef Menzel písal knihy pre deti a podľa Míšu Kuličku vznikol aj bábkový televízny seriál. Na Jiřím Menzelovi bolo vidno, že je z rodiny, v ktorej bol obklopený láskou. Pre príbuzných bol asi on taký Míša Kulička, zrejme ho rozmaznávali a vytvárali mu podmienky. Do života mu to dalo potrebné sebavedomie, ale aj zraniteľnosť. Pôsobil krehko, mal však veľký šmrnc.

Ženám sa páčil, no skoro celý život prežil bez partnerky. Nechcel ani deti. O domácnosť sa mu starala sestra, s ktorou býval, ale pritom mal zvláštny vchod do svojho traktu. Vraj kvôli dámskym návštevám.

Sám o sebe šíril, že v izbe neboli stoličky, iba posteľ, nad ktorou bolo okno s výhľadom na Hradčany. Pomocou tejto scény režíroval svoje dámske návštevy: ponúkol pekný výhľad a ten bol možný iba z postele, takže dámu mal, kde ju chcel mať.

Na staré kolená ho však žarty prešli, lebo sa vážne zamiloval. Krásna mladá Olga Kelymanová, nadšenkyňa filmu aj športu, ktorá ho učila jazdiť na kolieskových korčuliach, spĺňala asi jeho predstavu o ideálnej žene, lebo bol ochotný sa aj oženiť. Manželstvo bolo ostro sledované. Ako si bude starý mládenec počínať? Napodiv, išlo mu to. Spočiatku síce prišla aj kríza, Olga chcela deti a Menzel vo svojom predsavzatí nemať potomstvo zotrvával. Olga vtedy na istý čas spojila život s režisérom Jaroslavom Brabcom a porodila dcéru Aničku. Osudová láska však manželov opäť spojila a dokonca mali ďalšiu dcérku, ktorú pomenovali Eva Marie. Osud teda dožičil Jiřímu Menzelovi, aby posledné roky života prežil v kruhu štvorčlennej rodiny, s milovanou a obdivovanou ženou Olgou.

Život na lane

Bolo nezvyčajné vidieť chlapčenského a vždy sviežeho a svižného Jiřího Menzela zrazu na vozíku, bolo čudné čítať o jeho ťažkom zdravotnom stave. No staroba sa nevyhne ani oscarovým režisérom. Všetky úskalia však prežil dôstojne, nepokorený, občas sa ešte dokonca ukázal aj v spoločnosti, v divadle alebo na snímkach s rodinou. V poslednom čase sa písalo o tom, že Olga dala postaviť pre manžela krásny nový dom, kde mal mať pohodlie. Smrť sa však nasťahovala skôr.

Zaujímavé je, že posledné práce, ktoré Jiří Menzel ešte na sklonku života stihol, sa viažu k Slovensku. V Opere Štátneho divadla Košice naštudoval komickú operu Falstaff, a to v roku 2017. Strávil vtedy v Košiciach dva mesiace a hoci ho bolela noha, ťažko chodil, vraj sa tam cítil veľmi dobre. Inscenácia bola úspešná a písalo sa aj o troch génioch, ktorými sú Verdi, Shakespeare a Menzel. Azda sa stretnú na nejakom peknom obláčiku, ako si vraj on úsmevne predstavoval posmrtný život. Zdravie mu skomplikovala meningitída, ktorá si vyžiadala aj operáciu mozgu. Všetko sa už iba komplikovalo, hoci film Martina Šulíka Tlmočník, v ktorom hrá Menzel jednu z hlavných rolí, svedčí o veľkej sile umelca. Film mal premiéru v marci 2018. Jiří Menzel zažil v živote to, čo zažívali jeho hrdinovia – dobro i zlo, šťastie aj bolesť, úspech aj popieranie. Musel sa aj zlostiť, ako každý. Však v roku 1998 vyšľahal prútikom na festivale v Karlových Varoch producenta, s ktorým sa dohadovali o práva na knihu Obsluhoval jsem anglického krále. Nebol to teda žiadny baránok, vedel sa aj ozvať. Skrátka, po lane života išiel statočne a šikovne, ako jeho akrobat Arnoštek z filmu Rozmarné léto.

Postavu cirkusáka mal hrať pôvodne Josef Laufer, Menzel ho len „zaskakoval“, ale naučil sa chodiť po lane tak, že potom týmto umením prekvapoval aj v divadle. Zakomponoval povrazochodectvo aj do svojich úloh, naozaj ho ovládal. Chodil napríklad po operadlách stoličiek. Aj z toho je jasné, že talent nie je všetko, treba sa o to viac snažiť, čím viac ho človek má. Menzel bol básnik filmového plátna, romantik, ale najmä videl, že svet je krásny a oznamoval to všetkým. Mnohí teraz v nekrológoch písali, že padla posledná klapka, ale v prípade Jiřího Menzela to asi neplatí. Darmo klapka cvaká, režisér života Jiří Menzel bude na ľudí pôsobiť cez svoje dielo aj naďalej.