Foto: Slovart
Ako si spomínate na spoluprácu s Jiřím Menzelom, ktorému ste vydali memoáre Rozmarné léta?
Pamätám sa na rozhovory o tom, aký tvar by kniha mala mať. Jiří Menzel si predstavoval, že v knižke musí byť dostatok obrázkov, aby to, o čom píše, bolo možné aj vidieť. Myslím, že to celé vzniklo vďaka jeho manželke Olge. Dlhodobo sme s ňou spolupracovali na rôznych výstavách. Ona ich organizovala, a my sme vydávali knižky na príbuzné témy. A keď Jiří Menzel usúdil, že je čas napísať pamäti, začali sme sa baviť o tom, ako budú vyzerať.
Bola to dlhá cesta?
Áno, ale on veľmi dobre vedel, čo chce, aj ako to dosiahnuť. Pritom bol veľmi neexpresívny, nenatískal arogantne svoje predstavy. Rozprávali sme sa a väčšinou nás presvedčil, že to má dobre premyslené. Nebúchal do stola, že niečo chce tak alebo tak, vždy nám vysvetlil, prečo niečo chce. A niekedy pristúpil aj na naše nápady. Najväčšia škoda je, že už nevyšiel jeho dlhodobý plán – teda napísať druhý diel. Kniha Rozmarná léta sa totiž končí rokom 1988 a celé porevolučné obdobie bolo preňho veľmi odlišné oproti rokom, o ktorých píše v našej knižke. Jeho porevolučné roky teda nie sú nikde zachytené. Nakrútil síce filmy, ktoré už nemali taký divácky ohlas, ale aj tak by bolo zaujímavé vedieť, ako vznikali a prečo ich robil práve takto. Mal na srdci veľkú ťažobu aj preto, že ho ako pedagóga vyštvali z FAMU študenti, ktorí mali pocit, že sloboda vyzerá inak. Aj dnes som čítal ohlas jedného absolventa, ktorý si sypal popol na hlavu…
Myslíte režiséra Jiřího Stracha?
Presne, verejne z neho vypadlo, že ho ako spupná generácia „vyštípali“ z FAMU a nikto nebol schopný postaviť sa a povedať, že to nie je správne. Vtedy do istej miery zatrpkol voči školstvu, z ktorého odišiel. Ja veľmi rád spomínam na chvíle, keď sme jazdili po Česku. Prišiel aj do Bratislavy, trávili sme spolu čas v aute, to bolo výborné.
Foto: Slovart
Koľko ste na knihe pracovali? Vyšla v roku 2013.
Bola to asi dvojročná práca, ale on písal priebežne. V knižnom svete nie je nič mimoriadne, keď sa kniha rodí takto dlho.
Vychádzal zo svojich denníkov?
Neviem, či mal nejaké denníkové záznamy, ale ako veľmi organizovaný človek mal k dispozícii nejaké podklady. Pravdepodobne mal dobré zdroje.
A dobre sa vyjadroval, zrejme ste nemuseli robiť veľké redakčné zásahy do jeho textu.
Začínajúcim autorom, ktorí odmietajú čokoľvek vo svojom texte meniť, vždy hovorím, že aj Hemingway mal redaktora. Ale pokiaľ ide o Menzela, bavili sme sa iba o tom, či niekde nezachádza až príliš do detailov. Niektoré veci sa opakovali, pretože o nich písal s odstupom času, šlo skôr o editorsko-organizačnú prácu. Šlo nám to relatívne hladko.
Foto: Slovart, 2013
Názov Rozmarná léta vymyslel on?
Od začiatku bolo jasné, že sa to tak bude volať. Ale už neviem, či s nápadom prišiel sám Menzel, alebo naša pražská kolegyňa, ktorá bola hlavnou styčnou dôstojníčkou a jeho veľkou obdivovateľkou. Nemalo zmysel uvažovať o akomkoľvek inom názve jeho pamätí. Prišlo to samo.
Ako sa kniha predávala? Šla dobre na odbyt?
Vydali sme ju iba v češtine, vyšla v pražskej pobočke Slovartu, predávala sa dobre, ale bol to veľký náklad, takže ešte stále sa dá kúpiť. Ja som presvedčený, že keď sa robí takáto kniha, má sa urobiť raz a navždy poriadne, a on s tým súhlasil, aj preto sa s nami dal dokopy. Nechceli sme ju zbytočne zlacňovať tým, že by sme niečo skracovali. Preto tá kniha stála viac ako memoárové knihy iných umelcov, kde sa dá len pár fotografií do stredu na nie príliš kvalitnom papieri. Takáto kniha má byť artefakt, nie je pre každého, aj preto stála o 50 percent viac ako pamäti iných populárnych ľudí. Základná cena bola 499 korún českých.
To predsa nie je strašná cena.
Nie, ale v tom čase stáli knihy tohto žánru okolo 250 korún. Nezávisle od toho sa predávala dobre, do predaja šla pred Vianocami a po týždni sme robili dotlač. Všetko je tak, ako malo byť.
Foto: Slovart
Takže ste plánovali aj druhý diel?
Hovoril o tom, že by ho chcel. Bol tu však ďalší aspekt – Menzel nebol typ, ktorý by si sadol a písal. Rozprával to zapisovateľke, ktorá mu na jednotlivé témy kládla otázky. Kniha vznikala ako dialóg, hoci to na nej nie je vidieť. Dlho sme sa bavili o tom, kto by mohla byť tá múza, čo mu bude klásť dobré otázky. Do druhého dielu sa nepustil hneď a potom ochorel a už bolo jasné, že knižka asi nevyjde.
V roku 2014 sme s Jiřím Menzelom robili rozhovor, kde povedal, že považoval svoj život za zaujímavý, no niekoľko rokov mu trvalo, kým sa dostal k písaniu. Ešte priznal, že od detstva nemal rád domáce úlohy a sadnúť si k počítaču a písať je preňho ako domáca úloha, ku ktorej cíti odpor. Takže ho tešilo, keď sa niekomu jeho pamäti páčia, no preňho sú stále domácou úlohou. Bol rád, že kniha sa ľahko číta, no kým ju vraj vypotil, bola to drina…
Asi to sám najlepšie vystihol.
Spomínali ste, že si zakladal na množstve fotografií v knihe. To možno vyplýva z jeho režisérskeho videnia, bol zvyknutý pracovať s obrazom, čo myslíte?
Určite, nemuseli sme sa o tom vzájomne presviedčať, obrázky k takejto knihe jednoducho patria. Nemať v nej fotografiu Rozmarného leta je nepredstaviteľné. Môžeme si hovoriť, že všetci jeho filmy poznáme, ale v knihe sú aj fotografie zo zákulisia. Bolo tam čo ukazovať.
Brali ste ako husársky kúsok, že memoáre slávneho oscarového režiséra vydávate práve vy?
Dodnes sa tým cítim poctený.
Foto: Slovart, z knihy Rozmarná léta, 2013
Máte na Jiřího Menzela aj osobnú spomienku?
Bol pozoruhodnou kombináciou plachosti a rozhodnosti. Na jednej strane pôsobil, akoby sa stále ošíval, no pritom veľmi presne vedel, čo chce. Bol v tomto veľmi vzácny a zvláštny. Iní ľudia s jeho úspechmi by sa správali velikášsky, alebo by boli extrémne plachí – on bol kdesi medzi tým. Zaujímavý bol jeho legendárny byt pri Hradčanoch.
Čím?
Cítite sa tam ako v chráme, máte pocit, že ste na mieste, kde sa človek len tak nedostane. Bolo to tam nádherné, všetky steny mal pokryté knižnicami – mal tam antickú filozofiu, české dejiny, prvú aj druhú svetovú vojnu. Človek akoby bol v knižnici. Nezabudnem na niekoľko návštev, ktoré som tam absolvoval.
Videli ste všetky Menzelove filmy?
Myslím, že hej. Moja mama milovala jeho film Vesničko má středisková, ja som asi najviackrát videl Postřižiny, no ťažko vybrať jeden naj. Určite mám radšej tie staršie, jeho novšie filmy mali síce niečo do seba, ale už ma tak nezasiahli. Doba už bola iná. Pamätám si, že keď sa kedysi na divadelnej akcii premietli trezoroví Skřivánci na niti, mali sme pocit, že pozeráme niečo vzácne a zakázané a o to viac sme to prežívali.
