Vo filme Staříci hráte Vlastimila Reinera, ktorý bojoval proti fašizmu v zahraničnom čs. vojsku. Neskôr, sklamaný z pomerov v ČSR, emigroval a na sklonku života prichádza do vlasti, aby zúčtoval s človekom, ktorého považuje za vinníka nešťastného vývoja histórie. Spojíte sa s priateľom a idete vykonať pomstu. Film je postavený na vašom spoločnom výkone, ktorým dojímavo vyjadrujete chlapské kamarátstvo. Ste s Ladislavom Mrkvičkom aj v skutočnosti dobrí kamaráti?
S Láďom Mrkvičkom, hoci to znie neuveriteľne, sme sa nikdy, pri žiadnej práci nestretli. Ale, ako sa hovorí, sadli sme, a to možno aj preto, že sme sa dostali pod tlak až príliš veľkej disproporcie veku a skúseností medzi režijným tandemom a nami. To z nás dvoch takmer okamžite urobilo tím.
Dá sa zahrať takýto súlad alebo ste čerpali aj z vašich skutočných vzťahov? Dočítali sme sa, že ani filmový štáb veľakrát nerozoznal, kedy ste sa vy a Ladislav Mrkvička vžívali do rolí a kedy nie. Režiséri Martin Dušek a Ondřej Provazník vraj zažili situácie, keď sa herci tvárili, že sa ich chystajú zabiť. Naozaj ste sa tak tvárili? Chceli ste si z nich vystreliť?
Ale nejaké nedorozumenia predsa nie sú podstatné. Akúkoľvek prácu nie je dôležité urobiť ľahko a rýchlo, ide o to, urobiť ju predovšetkým dobre.
Máte aj v reálnom živote dobrých kamarátov, s ktorými debatujete aj o histórii a s ktorými by ste išli prípadne do projektu pomsta? Ceníte si priateľstvo?
Priateľov, samozrejme, mám, ale vídavam ich zriedkavo, ani neviem prečo.
Má mužské priateľstvo špeciálne vlastnosti a odtiene?
Priateľstvo je pre mňa jednoducho priateľstvo. S tým nemá pohlavie nič spoločné, si myslím.
Foto: FILMTOPIA
V tomto filmovom vzťahu je aj humor, ktorý Tondovi a Vlastovi pomáha prekonať chúlostivejšie situácie – napríklad pri umývaní ochrnutého priateľa vo vani. Celý projekt by bol asi ťažko uskutočniteľný, keby nemali starčekovia aj zmysel pre humor. Čo bolo ešte podľa vás dôležité v tomto priateľstve, na čom ste najmä stavali svoju postavu?
Humor je súčasťou života, tak mi pripadá prirodzené, že sa objaví aj vo filme, ktorý život opisuje.
Dej filmu je voľne inšpirovaný reálnym príbehom z prelomu tisícročia, keď chcel 81-ročný emigrant a politický väzeň Pravomil Raichl so svojím starým kamarátom z kriminálu na verejnosti demonštratívne zastreliť zločinného prokurátora Karla Vaša. Pomstu plánovali na deň výročia komunistického puču, ale večer pred jej vykonaním vojnový hrdina Raichl zomrel. Poznali ste tento príbeh?
Príbeh, podľa ktorého je napísaný scenár, som nepoznal. Ale predlohou a inšpiráciou k stvárneniu tejto úlohy bol pre mňa životný príbeh priateľa, spisovateľa Jiřího Stránskeho.
Foto: CinemArt
Vraj sa vám do veľkých rolí už nechce, je to časovo náročné – ale tvrdíte, že ak chcete informovať o dôležitých veciach, treba to urobiť cez hraný film – dobre spracovaný príbeh, lebo mladí už pri dokumente nevydržia. Máte takú skúsenosť?
Áno, myslím, že Komenského „škola hrou“ je najúčinnejší vzdelávací nástroj.
V rozhovore pre český Radiožurnál ste priznali: „Se mnou dělat kolikrát není žádný med, zvláště v tomhle věku“. Prečo?
Prečo? Pretože, keď sa od režiséra nedozviem, čo odo mňa bude chcieť a potom mi na pľaci predohráva, ako to má vyzerať, dostanem hysterický záchvat.
Foto: CinemArt
S režisérmi sa vraj rozprávate o svojej predstave a či ju dokážete splniť, lebo inak je to peklo. Prezraďte, ako také peklo vyzerá?
A presne tak to vyzerá. (Pozri predchádzajúcu odpoveď.)
Ako ste si rozumeli s mladými režisérmi Martinom Duškom a Ondřejom Provazníkom? Bolo pre vás zaujímavé vytvárať s nimi film, ktorý ste každý chápali celkom inou generačnou optikou? Mali ste s Ladislavom Mrkvičkom aj nejaké pripomienky?
Zaujímavé? No celkom takto by som to nepovedal. A čo sa týka názoru, tak ja som chápal, čo chcú natočiť, a keď išlo o nejaký názorový nesúlad, tak obaja režiséri pomerne ľahko dokázali nájsť cestu, ako to vyriešiť, pretože, ako som už povedal, vedeli, čo chcú nakrútiť. Ale keď nás, starčekov s tvárami polepenými gumou kvôli výraznejším vráskam, odviezli niekam do poľa, tam začali premýšľať, kam postavia kameru, tak sme im utiekli späť na základňu s tým, že nech nám dajú vedieť, keď to budú mať pripravené…
Foto: Jiří Heřman/MFFKV
Nakoľko ste obaja starčekmi aj v skutočnosti? Bolo to pre vás namáhavé nakrúcanie? Ladislav Mrkvička je vraj chorý, dávno sme ho už ani nevideli vo filme, ale obaja ste pôsobili ako silní chlapi, ktorých len tak niečo nezdolá. Museli ste to veľmi hrať?
Náročné to bolo pre všetkých a niečo sa zahrať nedá… Buď schody zdoláte, alebo nie. Láďa Mrkvička „točil“ ako lev.
Ako zápasíte s vekom? Vidíte aj na starobe niečo dobré?
Dôležité je zostať aktívny. Ja napríklad stále skáčem z lietadla. Na starobe je dobré to, že keď už nemáte žiadne zuby, tak vás už žiadny nemôže začať bolieť.
Vo filme hrajú aj dvaja psíkovia. Boli to azda vaše zvieratá? Hrali ste aj v minulosti so zvieraťom? Je to osvieženie či problém?
To boli psy cvičené pre film. Ja psa už nemám. So zvieratami som už hral a nespomínam si na problémové zviera, ale na problémového majiteľa.
Má tento film plniť úlohu očisty, podnietiť emócie alebo rozšíriť znalosti o minulosti? Akému divákovi je najmä určený? Mladým, starým, koho má osloviť?
To ja neviem, ale azda by mal byť pre všetkých.
Ako sa vám nakrúcalo v prostredí sokolovského domu seniorov? Nemali ste tam pocity úzkosti?
V domove dôchodcov som sa cítil lepšie než za mlada v škole. Tam som mal depresie.
Vo filme vynikol kontrast sveta, v ktorom sa na všetko zabúda a sveta, v ktorom sa nezabúda vôbec (ten Vlastov). Na čo je dobré zabudnúť a čo treba pripomínať?
Myslím, že by sa nemalo zabudnúť na nič a pripomínať je potrebné všetko, pretože, ako som niekde počul, kto si nepamätá svoju minulosť, bude si ju musieť zopakovať.
Aký zmysel má naplnená pomsta? Je to zadosťučinenie pre tých, ktorým sa ublížilo, alebo je to liečivý mechanizmus celých dejín? Vy ste pre Rádiožurnál povedali, že Staříci nedávajú návod, ako vykonať pomstu správne. Alebo niekedy už pomsta za to ani nestojí?
Pomsta nemá žiadny zmysel. Jediný zmysel má zaslúžený trest.
O Staříkoch písali české médiá ako o jednom z najlepších filmov roku. Aký film je pre vás osobne filmom roku?
Na túto otázku vám nemôžem odpovedať. Domnievam sa, že z mojej strany by to bolo nepatričné.
Uvažujete takto o filmoch? Kedy je pre vás film dobrý? Ktosi z kritikov o filme Staříci napísal, že je „ako kulka do hlavy“. Lichotí vám taký výrok?
Pokiaľ niekto dospeje k názoru, že projekt, na ktorom pracovalo mnoho ľudí vrátane mňa, mal zmysel, tak nepovažujem za nevkusné priznať, že ma to teší.
Jiří Schmitzer
Narodil sa 25. októbra 1949 v Prahe. V roku 1974 absolvoval DAMU, hral v Činohernom štúdiu v Ústí nad Labem, od roku 1985 je členom súboru divadla Studio Ypsilon. Z filmov: Marečku, podejte mi pero, Slavnosti sněženek, Černí baroni, Postřižiny, Vesničko má středisková, Proces, Amerika, Bumerang, Báječná léta pod psa, Akáty bílé, Kanárek, Kytice, Krajinka, Perníková věž, Lesní chodci, Kráska v nesnázích, U mě dobrý, Kuky se vrací, Cesta do lesa, Padesátka, Kvarteto, Staříci. V seriáli Chalupáři hral napríklad so svojím slávnym otcom Jiřím Sovákom. Je aj muzikant, vydal štyri albumy.
